Dnes si na tú kauzu už sotva niekto spomenie. V roku 2019 – presne v čase, keď v čínskom Wu-chane prepukla neznáma nákaza – posielali novinári do úradu kancelárky Angely Merkelovej dobiedzavé otázky. Tentoraz ich nezaujímalo plánované politické stretnutie, nedávny výrok či zahraničná cesta. Pýtali sa na dvojicu obrazov visiacich priamo v kancelárkinej pracovni. Ich autorom bol Emil Nolde. Ako sa postupne ukazovalo, jeden z najkontroverznejších nemeckých umelcov 20. storočia.
Keď v roku 1937 nacisti v Mníchove pripravovali výstavu Zvrhlého umenia (Entartete Kunst), Noldemu – ako hlavnému reprezentantovi nemeckého expresionizmu – zabavili 1 052 obrazov, suverénne najviac spomedzi všetkých vystavovaných umelcov. Noldeho diela Hriešnica (Die Sünderin) a Život Krista (Das Leben Christi) sú dodnes ľahko rozpoznateľné na viacerých propagandistických fotografiách, ktoré kolovali v dobovej tlači.
Oficiálnym výnosom z roku 1941 Noldemu nacisti zakázali akúkoľvek umeleckú aktivitu. Maliar sa po týchto udalostiach rozhodol utiahnuť do malého mesta Seebüll v severnom Nemecku, kde v práci tajne pokračoval. Pozornosti nacistov však neunikol. Ako neskôr spomínal, miestni úradníci vykonávali v jeho dome nepravidelné kontroly, počas ktorých dokonca ovoniavali štetce s úmyslom zistiť, či zákaz maľovať skutočne dodržiava. Z tohto dôvodu Nolde vymenil aromatické olejové farby za akvarelové, ktoré sa zo štetcov ľahšie zmývali a nezanechávali takmer žiadny zápach. Novú sériu akvarelových malieb provokatívne pomenoval ako nenamaľované obrazy (Ungemalte Bilder).
Po skončení vojny sa okolo Noldeho vytvorila aura prenasledovaného, no nezlomného umelca, čím jeho popularita iba narástla. Miestnou spolkovou vládou bol menovaný za profesora umenia a za svoju prácu opakovane ocenený. Aj napriek obnovenej sláve sa však Nolde rozhodol prežiť zvyšok svojho života v ústraní, zatiaľ čo jeho diela vystavovali tie najprestížnejšie svetové galérie.
Po jeho smrti v roku 1956 vznikla v Seebülle nadácia Noldeho a jeho prvej ženy Ady, ktorá mala za úlohu propagovať umelcovu tvorbu. Zanietených bádateľov však prekvapovala svojím nezvyčajným prístupom. Odmietala totiž zverejniť významnú časť Noldeho pozostalosti, v ktorej sa nachádzali listy a zápisky z predvojnového obdobia. Ako sa ukázalo s vyše polstoročným odstupom, existoval k tomu celkom vážny dôvod. Nolde bol presvedčený nacista.
Moje umenie je nemecké, mocné, strohé a hlboké
Preukázala to dôkladná archívna práca historikov umenia, ktorým sa podarilo odhaliť temnú stránku Noldeho osobnosti. V listoch, ktoré historici mohli po dlhých peripetiách nakoniec preskúmať, objavili neskrývané antisemitské postoje, ktoré sa Noldemu podarilo po vojne dokonale utajiť.
Ako sa ukázalo, Hitlera Nolde považoval za ušľachtilého a dobrosrdečného muža, ktorý ako jediný môže Nemecku ukázať cestu von z weimarského marazmu. Nešlo ale iba o prejavy sympatií k nacistickému vodcovi. V listoch miestne orgány dokonca vyzýva k vysporiadaniu sa s niektorými umelcami, pričom poukazuje na ich židovský pôvod.
Nolde sa v roku 1934 stal členom aj miestnej nacionalistickej organizácie, hlásiacej sa k nacistickej ideológii. Keďže sa ale miestnej pobočke neporadilo získať status oficiálnej súčasti NSDAP, mená sympatizantov sa nikdy neobjavili v zoznamoch členov nacistickej strany. Išlo o ďalšiu zhodu náhod, ktorá neskôr hrala Noldemu do karát.
Azda najväčším prekvapením bolo zistenie, že Nolde sa osobne poznal s viacerými pohlavármi Tretej ríše. Ako uvádza Jonathan Petropoulus v knihe Umělci za Hitlera (Acadamie, 2019), Nolde sa spolu s manželkou v roku 1933 zúčastnil v Mníchove výročia pivnicového prevratu na priame pozvanie Himmlera. Korešpondenciu si Nolde vymieňal aj s Goebbelsom, ktorého uisťoval, že jeho umenie je …nemecké, mocné, strohé a hlboké. Goebbels dokonca vlastnil niekoľko Noldeho diel.
Zaradenie do zoznamu „zvrhlých umelcov“ bolo pre Noldeho nepríjemným šokom, z ktorého sa dlhú dobu nedokázal spamätať. Dôvod, prečo sa Nolde na zozname ocitol, bol prostý. Ak chceli byť nacistickí ideológovia konzistentní, Noldeho menu sa nemohli vyhnúť, keďže patril k najvýznamnejším predstaviteľom nemeckého expresionizmu – v ich očiach zdegenerovanej vetve moderného umenia.
Nolde sa v prvých momentoch prirodzene pokúšal využiť svoje konexie k náprave celého „nedorozumenia“. Špičky nacistického štátu uisťoval o svojich sympatiách k národnému socializmu a žiadal o okamžité vyškrtnutie zo zoznamu hanby. Neúspešne. Noldeho osoba nestála žiadnemu z pohlavárov za obrovské riziko, ktoré by bolo s odporom proti oficiálnej režimovej línii spojené. Doslova zo dňa na deň sa tak medzi prenasledovanými umelcami ocitol aj ten, kto nacistickému projektu celý čas vehementne drukoval.
Rozruch, ktorý odhalenie Noldeho minulosti spôsobilo, bol obrovský, hoci náznaky, že s jeho minulosťou nemusí byť všetko v poriadku, existovali už dlhšiu dobu. Merkelová, ktorá podobne ako Helmuth Schmidt, dlhodobo vyjadrovala obdiv k Noldeho dielam, prisľúbila, že obrazy zo svojej pracovne odstráni. Ukázalo sa však, že celý problém má ešte jeden podstatný rozmer.
Noldeho príbeh stál v pozadí aj jedného z najslávnejších nemeckých románov povojnového obdobia – Hodiny nemčiny (Deutschstunde, 1968) od Siegfrieda Lenza.
Radosť z povinnosti
Dej románu, ktorý sa stal po svojom vydaní v roku 1968 ihneď bestsellerom, otvoril otázku, ktorá v 60. rokoch v nemeckej spoločnosti silne rezonovala. Nemci už nepotrebovali ukazovať prstom na vinníka, boli ním oni sami, no chceli a potrebovali poznať príčinu svojho zlyhania.
Išlo iba o súhru nešťastných dejinných okolností, celospoločenské poblúznenie magickou charizmou vodcu, alebo išlo naopak o vedomé a chladne vykalkulované rozhodnutie, ktoré nemecký národ priviedlo k presvedčeniu, že cesta k šťastnej budúcnosti vedie útrobami plynových komôr?
Určitým katalyzátorom týchto diskusií, ktoré prebiehali tak v intelektuálnych kruhoch, ako aj v bežných domácnostiach, boli tzv. frankfurtské procesy s dozorcami vyhladzovacieho táboru v Osvienčime. Bežne vyzerajúci muži a ženy opisovali postup, akým sa im podarilo vytvoriť dokonalú mašinériu smrti a udržať ju v chode niekoľko rokov. Spoločenský efekt bol enormný. Zhrozená bola najmä dospievajúca mládež, ktorá si uvedomovala, že vypočúvaní vinníci nielen že vyzerajú celkom ako ich rodičia, ale že by to aj skutočne mohli byť ich rodičia. Nešlo o žiadnych šialených pomätencov ani psychicky narušených jednotlivcov. Pred súdom stáli bežne vyzerajúci ľudia, ktorí by sa za normálnych podmienok pravdepodobne dokázali bez problémov zaradiť do spoločnosti.
Vydanie románu Hodina nemčiny nemohlo mať v tomto zmysle lepšie načasovanie. Siegfried Lenz, ktorý na románe pracoval štyri roky, nechal svoj príbeh vyrozprávať 21-ročnému chlapcovi Siggimu Jepsenovi, ktorý si práve odpykával trest v ústave pre ťažko vychovateľnú mládež. Zápletku spustí hodina nemčiny, na ktorej dostanú chovanci za úlohu napísať esej na tému radosť z povinnosti (Die Freuden der Pflicht). Siggi odovzdá prázdny zošit. Na otázku riaditeľa, prečo si svoju úlohu nesplnil, odpovedá, že za taký krátky čas nedokázal svoje myšlienky k danej téme usporiadať do zmysluplnej podoby.
Riaditeľ Siggimu nariadi pobyt na samotke, ktorý by mu mal potrebný čas na dokončenie úlohy poskytnúť. Hoci riaditeľ vníma svoje rozhodnutie ako nevyhnutný trest za narušenie morálky, pre Siggiho ide o odmenu, ktorá mu dáva šancu konečne sa vysporiadať so svojou minulosťou.
V nekončiacom čase samoty sa spolu so Siggim v ďalšej časti románu prenesieme do chladného prostredia severného Nemecka, do vyľudnenej obce Rugbüll, v ktorej ako jediný policajt slúži počas vojny Siggiho otec – Jens Ole Jepsen. Jeho úlohou je cez telegraf alebo poštu prijímať rozkazy z ďalekého Berlína, sprostredkovať ich miestnym občanom a následne dohliadnuť na ich výkon. Jedným z takýchto rozkazov je aj zákaz maľovať (Malverbot) týkajúci sa jeho blízkeho priateľa Nansena.
Nansen si list prečíta, no je pre neho iba bezvýznamným zdrapom papiera. Spolieha sa, že absurdnosť zákazu postrehne aj jeho dlhoročný priateľ Jepsen, ktorý by mal na dodržiavanie zákaz dohliadať. Nansen nie je ochotný rozkaz akceptovať. Nedokáže si predstaviť, ako by mohli jeho obrazy ohrozovať štátnu moc, a preto maľuje ďalej. Na túto otázku nedokáže odpovedať ani Jepsen, no ako policajt je rozhodnutý splniť si svoju povinnosť.
Roztáča sa tak kolotoč špehovania, vyhrážok a prepadových kontrol, počas ktorých Jepsen skúma maliarove plátna a testuje čerstvosť nanesenej farby. Do celého projektu sa rozhodne zapojiť aj svojho syna Siggiho, ktorého žiada o pomoc so špehovaním. Napriek svojmu nízkemu veku však Siggi dokáže vnímať nezmyselnosť úpornej otcovej snahy a tajne sa pridáva na stranu maliara Nansena. Spoločne skrývajú obrazy a spoločne ich niekedy aj maľujú. Pri ďalšej z náhodných policajných kontrol Nansen svojmu bývalému priateľovi provokačne predkladá ako svoju nedávnu tvorbu súbor prázdnych listov s dodatkom, že ide o nové diela, nazýva ich neviditeľné obrazy (unsichtbare Bilder).
Nansen si uvedomuje, že ide o nebezpečnú hru, je však rozhodnutý dohrať ju do konca, nech už je akýkoľvek. Jeho vnútorná sloboda je pre neho absolútnym princípom, ktorý nemôže obmedziť žiadny nezmyselný výnos štátneho orgánu. Je paradoxné, že rovnakou oddanosťou princípom sa riadi aj Jepsen, ktorého sebavedomie rastie vždy spolu so zapínaním gombíkov uniformy. Jepsen je skalopevne presvedčený, že splnenie si svojej povinnosti je tou jedinou správnou cestou – opakom by bol chaos, ktorý je synonymom porážky.
V Jepsenovej snahe vždy splniť to, čo sa od neho očakáva, je schovaný rovnaký idealizmus, aký zosobňuje aj Nansenov vzdor. Jepsen si nemyslí, že rozumie svetu lepšie ako Nansen. V jeho správaní dokonca badať aj nepatrné stopy pochybností – no akonáhle sa objavia, upraví si golier, vystrie svoje telo a v jeho reči zaznie to najdôležitejšie slovo, ktoré tvorí jadro jeho identity – povinnosť. Jepsen je skutočne presvedčený, že svet bude lepším miestom, ak si každý bude plniť svoje povinnosti. Aby to tak mohlo byť, využitie násilia proti odporu je nevyhnutné, čím sa zároveň ospravedlňuje. Násilie Jepsen nevyužíva, pretože by cítil potrebu niekomu ubližovať. Násilie je v danom prípade iba cestou k náprave a uzdraveniu, ako vytrhnutie skazeného zubu. Ide iba o upozornenie, že cesta, ktorou sa vzdorujúci človek vydal, je nesprávna a vedie k záhube – jeho aj spoločnosti.
Autor románu Hodiny nemčiny nemecký spisovateľ Siegfried Lenz
Náčrt dvoch nezmieriteľných, no neustále kolidujúcich svetov – sveta voľnomyšlienkára Nansena a človeka povinnosti Jepsena – sveta morálky a sveta práva – prijala v kritických 60. rokoch čitateľská obec s neskrývaným nadšením. Lenz akoby jedným románom poskytol racionálnu – no nie triviálnu – odpoveď na väčšinu naliehavých otázok. Nemci, podľa Lenzovej interpretácie, kolektívne zlyhali, pretože nedokázali postrehnúť konflikt medzi pravdou zákona a pravdou morálky, medzi tým, čo je a tým čo má byť.
Dokonca aj vzdor mladého Siggiho akoby hovoril nemeckej mládeži priamo z duše. Podobne ako Siggi odmietol uposlúchnuť svojho otca, lebo aj napriek detskej naivite (či skôr kvôli nej) rozpoznal zrejmú nezmyselnosť jeho príkazu, bola generácia nemeckej mládeže rozhodnutá prestať počúvať svojich rodičov, ktorí v ich očiach svojím minulým ne/konaním stratili akúkoľvek legitimitu rozhodovať o ich životoch.
Toto všetko prispelo k tomu, že kniha sa dlhých 37 týždňov udržala na prvej priečke bestsellerov a rýchlo prekonala magickú hranicu milióna predaných kusov. Bol to nečakaný úspech aj pre samotného Lenza, ktorý síce nebol začínajúcim spisovateľom, no jeho knihy dovtedy príliš veľkú pozornosť nevzbudzovali. Pozitívny ohlas do roku 1968 získala iba jeho kniha poviedok Tak pekne bolo v Šulákove – Mazurské poviedky (So zärtlich war Suleyken – Masurische Geschichten) z roku 1955. Kritika oceňovala jeho talent najmä pri kratších útvaroch, pričom Lenzovi opakovane naznačovala, že romány nie sú jeho doménou a nemal by sa do nich vôbec púšťať.
Azda najznámejší nemecký literárny kritik, Marcel Reich-Ranicki, ktorý mal k Lenzovi výnimočne blízky vzťah, autora prirovnal k dobrému šprintérovi, ktorý si z neznámeho dôvodu zaumienil, že bude behávať dlhé trate. Ranicki sa týmto – pre neho trochu nezvyklým – diplomatickým jazykom snažil Lenza presvedčiť, že napísanie dobrého románu nie je v jeho silách. Po vydaní Hodiny nemčiny musel uznať, že sa mýlil.
Román pred súdom
Úspech, ktorý Hodina nemčiny zaznamenala, nebol iba komerčný. Román bol zaradený aj do zoznamu odporúčanej literatúry pre nemecké gymnáziá. Lenza toto rozhodnutie nenadchlo. Nepáčila sa mu predstava, že cestu k jeho knihám bude čitateľom dláždiť rozhodnutie štátneho orgánu, čo v prenesenej rovine pripomínalo kľúčový motív románu.
Spokojná nebola ani časť kritikov. Zaradenie knihy medzi odporúčanú literatúru považovali za unáhlený a nepremyslený krok, ktorým akoby si ministerstvo potrebovalo v učebných osnovách „odbiť“ otázku vysporiadania sa s nemeckou vinou. Kritici však upozorňovali, že román v tejto úlohe zlyháva, pretože veci zjednodušuje.
Čo presne hovorí o zodpovednosti za spáchané zločiny Lenzov román? Nemecký národ sa ich dopustil, pretože je v ňom príliš veľa podobne poslušných ľudí ako bol Jepsen? A čo má byť posolstvom textu? Že by sa mal každý vzoprieť rozhodnutiu štátneho orgánu kedykoľvek, keď to sám uzná za vhodné podobne ako Nansen?
Filmová adaptácia režiséra Christiana Schwochowa z roku 2019
Kritici tiež Lenzovi vytýkali, že celý problém nacistickej minulosti zredukoval do podoby, kde hlavnú úlohu zohráva obyčajná ľudská tvrdohlavosť. Naozaj ale k vraždeniu miliónov nevinných ľudí stačilo iba to, že Nemci majú radi poriadok a poslušnosť pri plnení svojich povinností? Nie je to až príliš naivná a stereotypizujúca predstava, ktorá zastiera skutočné príčiny problému?
Napriek tomu, že kritika z radov odbornej obce bola naozaj nekompromisná, v spoločnosti sa s veľkým pochopením nestretla. Dielo už žilo svojím vlastným životom. Jeho popularita ešte narástla po uvedení dvojdielneho rovnomenného filmu z roku 1971 (román bol druhýkrát sfilmovaný v roku 2019). V nasledujúcich desiatich rokoch Lenz potvrdil, že s Hodinou nemčiny nešlo iba o náhodný literárny úspech. Nasledujúce romány Vzor (Das Vorbild; 1973) a Múzeum rodného kraja (Heimatmuseum; 1978) jeho rozprávačský talent iba podčiarkli.
Do nového milénia Siegfried Lenz vstupoval ako druhý najúspešnejší nemecký spisovateľ, hneď po Günterovi Grassovi, ku ktorého popularite však prispelo udelenie Nobelovej ceny za literatúru v roku 1999. Obaja autori si získali pozornosť výnimočnými románmi, ktoré sa postupom času stali doslova kultovými. Pozícia Plechového bubienku je v tomto zmysle, zdá sa, neotrasiteľná.
Ostatné slovenské a české preklady Lenzových kníh
V prípade Hodiny nemčiny však mnohí po odhalení Noldeho minulosti vyzývajú k vážnemu prehodnoteniu, či by román nemal byť odsunutý do zabudnutia.
Je pravdou, že Noldeho meno sa v knihe ani raz nespomína, no náznakov, že je to práve on, kto Lenza inšpiroval pri vytváraní postavy Nansena, je nespočet. S ich výpočtom netreba vôbec začínať. Že ide o „Noldeho“, mnohokrát potvrdil aj samotný Lenz.
Otázka znie relatívne jednoducho – ak už v súčasnosti vieme, kto bol Nolde a aké mal názory, je možné považovať román inšpirovaný jeho osobou za hodnotné dielo? Nemali by sme ho s podobnou razanciou taktiež „zvesiť“ z výstavnej skrine povojnovej literatúry, ako sa to stalo v prípade Noldeho obrazov v Merkelovej pracovni?
Stačí letmý pohľad do nemeckej tlače, aby sme zistili, že mnohí považujú spojenie románovej postavy s Noldem za dostatočný diskvalifikačný dôvod k odmietnutiu diela. Román podľa ich názoru stratil schopnosť vysielať morálne posolstvo, čo malo byť jeho prvoradou úlohou pri zaraďovaní do zoznamu odporúčanej literatúry. Dnes už nespochybniteľná diskreditácia Noldeho narúša celé jadro románu, ktoré sa čitateľom doslova rozpadá pod rukami. Román by v novej interpretačnej verzii dokonca mohol nabádať k pocitu beznádeje a cynizmu, keďže nám ukazuje, že každý – a to aj kladný hrdina – je iba neodhalený zradca či podvodník.
Počuť však bolo aj o čosi triezvejšie hlasy, ktoré nad románom hneď nelámali palicu. Román – podobne ako život – nemusí byť vždy zložený iba z jednoduchých dielikov dobra a zla, lásky a nenávisti, pravdy a lži. V postavách – reálnych či fiktívnych – sa tieto dieliky môžu tvarovať do zložitej mozaiky, ktorá sa v čase a priestore mení a je pre nás trvalou hádankou. Tieto svety – reálny svet prítomnosti a fiktívny svet románu – od seba dokonca nemusíme ani umelo oddeľovať.
Nedala by sa v tomto zmysle postava Nansena chápať a interpretovať ako románový odraz Noldeho, ktorý v alternatívnom svete nezlyhal a zostáva tak skutočne pozitívnym hrdinom chrániacim si – v temnote totality – svoju umeleckú a intelektuálnu slobodu? A čo policajt Jepsen, ktorý je pripravený obetovať aj to najcennejšie iba pre splnenie akejsi hlúpej povinnosti? Nie je možné, že by mal aj on – tentoraz v reálnom svete – svoj náprotivok, ktorý v kritickej chvíli pochopil význam hodnoty skutočného priateľstva a rozkaz nevykonal?
Po tom, čo boli Noldeho obrazy odstránené, Merkelová oznámila, že by si vo svojej pracovni vedela predstaviť diela expresionistického maliara Karla Schmidt-Rottluffa. O pár dní neskôr ju média upozornili, že objavili antisemitské výroky aj tohto umelca. Keď novinári zisťovali, o kom ďalšom kancelárka uvažuje, Merkelová odvetila, že steny chce mať teraz nejaký čas prázdne.
Fotografie a grafika: Georges Pauly / Senator Film Produktion, Bundesarchiv (CC BY-SA 3.0), Nolde Stiftung Seebüll, Keystone / Hulton Archive, vydavateľstvá Hoffmann und Campe, Slovenský spisovateľ, Odeon (SNKLU), Tatran, Šport, Naše vojsko, Svoboda, Vyšehrad, Prostor
Jakub Neumann
Práve číta Rozpojené státy od Martina Rězníčka
finančným príspevkom prostredníctvom vašej platobnej karty alebo cez internetový platobný systém PayPal
IBAN: SK92 8330 000000 2001476552
BIC/SWIFT: FIOZSKBAXXX
Ďakujeme za vašu podporu!
