Tá, čo sa vracia

Foto:  Anka Zhuravleva / Einaudi 

Knihu by sme nemali súdiť podľa obalu. No častokrát je to práve obal, čo nás v kníhkupectve pritiahne ku knihe, ktorú si vezmeme do ruky, začítame sa do nej a následne si ju odnesieme domov. Sú prípady, kedy grafické spracovanie prevyšuje obsah, stáva sa aj to, že kvalitná literatúra je nevkusne obalená.

V ideálnom svete by mal obal, ako prvý kontakt s dielom, odrážať atmosféru knihy, mal by nám napovedať, čo nás čaká vo vnútri. To je prípad Tej, čo sa vracia (L’Arminuta, 2017) od talianskej autorky Donatelly Di Pietrantonio.

Na obálke knihy dominuje čiernobiela fotografia pehavého dievčaťa, ktoré nás doslova hypnotizuje pohľadom. Jej tvár je známa v domácom Taliansku, ale aj v Španielsku, Nemecku, Česku a na Slovensku. Každé vydavateľstvo si vizuál prispôsobilo, čím knihe dodalo svoju lokálnu pečať, no napriek tomu sa vydania na seba ponášajú. A práve tajomná tvár dievčaťa naznačuje, že v rukách držíme silnú a expresívnu knihu, ktorou L’Arminuta naozaj je.


Prvé vydania románu – talianske, české a slovenské

Výraz L’Arminuta by sme v talianskom slovníku hľadali márne. Ide o nárečové slovo označujúce človeka, ktorý sa vrátil na miesto odkiaľ pochádza. V tomto prípade tak prezývajú bezmennú 13-ročnú hlavnú hrdinku navrátenú z adoptívnej rodiny do domu biologických rodičov.

V trinástich rokoch som ešte svoju pravú matku nepoznala. Ťažkopádne som vystupovala po schodoch jej domu s nemotorným kufrom a taškou plnou rozhádzaných topánok. Na medziposchodí ma vítal závan čerstvo prepáleného tuku a očakávanie.

Vyrástla ako jedináčik, v hojnosti, v prímorskom meste. Vychovala ju inteligentná žena, ktorú považovala za svoju matku až do momentu, keď ju bez akéhokoľvek vysvetlenia vrátila jednoduchým chudobným rodičom do izolovanej dediny vo vnútrozemí, do bytu plného súrodencov.

Zrazu sa ocitla v inom svete. Jedlo na stole nebolo samozrejmosťou, nemala dokonca ani vlastnú posteľ. Musela sa naučiť žiť v diametrálne odlišnom prostredí, fungovať podľa nových pravidiel, hovoriť neznámym jazykom.

Spisovná taliančina je jazykom mesta, na vidieku ľudia rozprávajú dialektom. Nárečia sú pre Taliansko príznačné, v niektorých oblastiach môžeme nájsť na každých štyroch kilometroch iný dialekt. Ten je však často obmedzený podľa toho, ako obmedzený a izolovaný je konkrétny región. Abstraktné slová popisujúce pocity sa v ňom nenachádzajú, možnosť vyjadriť sa je okresaná.

Arminutini biologickí rodičia a súrodenci však limity jazyka nepociťujú. Jediná emócia, ktorú prejavujú, je hnev, bežná komunikácia pozostáva z pomenovania konkrétnych vecí. Arminute chýba vrúcnosť, blízkosť a v novej domácnosti sa cíti nechcená. Ešte aj matka je neprístupná a chladná.

„Suseda zdola hovorí, že si z celej školy najšikovnejšia,“ referovala s jemným náznakom hrdosti tradične apatickým hlasom, ale možno som si to len ja domyslela. „Neznič si oči nad knihami, okuliare sú drahé,“ dodala. Odvtedy ma už nikdy viac nezbila.

Chýbajúce puto medzi matkou a dcérou nahrádza z časti puto sesterské, ktoré sa prirodzene vytvorí medzi Arminutou a jej mladšou sestrou Adrianou. Stáva sa jej najbližšou kamarátkou, spoločníčkou, ale aj učiteľkou v cudzom svete. Tým, že v danom prostredí vyrástla a vie, ako v ňom chodiť, prirodzene preberá na seba rolu staršej sestry. Arminuta síce dosahuje nadpriemerné výsledky v škole, no život v novej domácnosti je plný povinností, ktoré doteraz nepoznala a potrebuje s nimi pomôcť.

Pri prvých pokusoch som dala do hrnca málo vody alebo sa mi cestoviny rozvarili, ak moja sestra nedávala pozor, čo vystrájam. „Na tebe je dobrá len kotrba,“ hnevala sa. „S rukami vieš akurát tak písať.“

Donatella Di Pietrantonio vytýčila 13-ročnému dievčaťu ťažkú cestu. Väčšinou dieťa narodené v chudobnej rodine v tejto rodine aj vyrastie a ak má v sebe dostatok sily, dokáže sa z toho prostredia vymaniť. Arminutin príbeh je presne opačný. Z bezstarostného luxusu prichádza na zaostalý vidiek. Je vo veku, kedy sa začína mladý človek hľadať a formovať svoju osobnosť, no ona bola pripravená o základné piliere toho, kto je a nevie ani, ktorá žena je jej skutočná matka. Tá, čo ju porodila alebo tá, ktorá ju vychovala? Obe sa jej vzdali. Kým teda je? Kam patrí?

Zostávala som sirotou dvoch žijúcich matiek. Jedna sa ma vzdala v čase, keď mi jej mlieko ešte stekalo po jazyku, druhá ma v trinástich vrátila. Bola som dcérou odlúčení, falošného či zamlčaného príbuzenstva, časovo-priestorových odstupov. Netušila som, odkiaľ pochádzam. A v hĺbke duše to neviem dodnes.

Celá kniha je postavená na kontrastoch. Ponúka nám dve tváre Talianska: jednoduchú, chudobnú, násilnú, v porovnaní s inteligentnou, bohatou, elegantnou. Hlavná hrdinka patrí do oboch a zároveň nepatrí do žiadnej. Balansuje medzi svetmi, hľadá odpovede, no v mlčaní matiek ich nenachádza.

Biologická matka nevie, ako prejaviť city, je neustále zaneprázdnená a nemá čas venovať deťom pozornosť, lásku či obyčajné pohladenie. Svoj chlad si ani neuvedomuje. Adoptívna matka žije v presvedčení, že zamlčanie dôvodov, prečo dcéru vrátila naspäť, ju ochráni. No nevedomosť je horšia ako krutá pravda, pretože ponúka neskutočné množstvo scenárov, ako si situáciu vysvetliť, čím dochádza k falošným interpretáciám, polopravdám a dezilúziám.

Aj tak som si istá, že som tu preto, lebo je moja matka chorá. Ale stavím sa, že si ma príde vziať hneď, ako vyzdravie.

Ani jedna z matiek nie je zlá či zákerná. Obe sa snažia robiť to, čo považujú za správne, ale ani jednej sa nedarí byť takou matkou, aby dala svojmu dieťaťu to, čo potrebuje. Ich materská láska je nedostačujúca, čo má formujúci vplyv na ďalší život dcéry.

Dnes skutočne netuším, aké útočisko by mala stelesňovať matka. Chýba mi tak, ako dokáže chýbať zdravie, prístrešie, istota. Mám v sebe pretrvávajúci pocit prázdnoty, ktorý nedokážem prekonať. Jediná matka, o ktorú som nikdy neprišla, je môj strach.

Literatúra je spôsob, akým sa vyrovnávame so svojimi démonmi. Di Pietrantonio sa narodila v roľníckej rodine v regióne Abruzzo jednoduchej žene, s ktorou sa rozprávala nárečím, no jej puto s matkou bolo len formálne. Napriek tomu, že bola fyzicky prítomná v jej živote, počas dňa sa venovala len práci, či už tej na poli alebo tej v domácnosti. Absencia materskej lásky v detstve spisovateľku výrazne ovplyvnila a vzťah medzi matkou a dcérou je nosnou témou aj jej predošlých kníh.

Donatella Di Pietrantonio
Autorka získala za svoju knihu cenu Premio Campiello

Inšpiráciu z reálneho života brala aj pri téme adopcie. V 60. rokoch bolo v Taliansku bežné, že chudobnejšie mnohopočetné rodiny odovzdávali deti z ekonomických dôvodov príbuzným, či dokonca aj cudzím párom, ktoré deti mať nemohli. Donatella sa s takýmito prípadmi stretla už v detstve a odvtedy ju trápi otázka, ktorá nás sprevádza celou knihou – Kto sú skutoční rodičia týchto detí?

Napriek tomu, že píše celý život, prvá kniha jej vyšla v relatívne neskorom veku, krátko pred päťdesiatkou. Dovtedy písala tajne, popri praxi detskej zubárky, a nenachádzala v sebe odvahu svoje texty zverejniť. Zlom prišiel v roku 2011, kedy debutovala románom Moja matka je rieka (Mia madre è un fiume, 2011). Tá, čo sa vracia je v poradí treťou knihou. Získala za ňu prestížnu taliansku cenu Premio Campiello a zožala úspech aj za hranicami Talianska.

Donatella Di Pietrantonio sa tematicky aj štýlom zaradila medzi súčasné talianske autorky, akými sú Michela Murgia, ktorú slovenský čitateľ môže poznať vďaka knihe Accabadora (Slovart, 2014), či Elena Ferrante, ktorej prózu vydalo v posledných rokoch vydavateľstvo Inaque. Atmosférou je Tá, čo sa vracia podobná najmä slávnej Neapolskej ságe od Ferrante, čo môže byť dvojsečné. Ak sa niekomu knihy Ferrante páčia, je vysoká pravdepodobnosť, že ho zaujme i tvorba di Pietrantonio. Na druhej strane je otázne, či plne docenia jej potenciál, pretože napriek podobným črtám je predsa len iná.

Tá, čo sa vracia je napísaná jednoduchším jazykom, je hutnejšia a koncentrovanejšia. Rozsahom skromná, obsahom intenzívna. Ponára sa do citlivých základných životných tém, akými sú vzťahy v rodine, a nebojí sa na ne pozerať z temnejšej stránky. Nevyžíva sa v rozsiahlych opisoch. Emócie sú skryté len v správaní postáv, a aj keď nie sú pomenované priamo, o to viac sa nás dotýkajú. Postavy sú živé a uveriteľné, rovnako ako ich krehký svet plný nejasností a krutosti.

Celá kniha je zahalená rúškom tajomna, čo vyvoláva menšie napätie, zvyšuje mieru zvedavosti a núti čitateľa obracať stránky v nádeji, že nájde odpovede. No rovnako ako Arminuta, aj my ostávame na pochybách, zmietajúci sa v neistote. O to intenzívnejšie sa však vieme vcítiť do pocitov hlavnej hrdinky a na vlastnej koži prežiť neľahký osud trinásťročného dievčaťa.

Fotografie: Anka Zhuravleva / Einaudi, ArgoInaque


Patrícia Šišková

Patrícia Šišková
  Práve číta Komturova smrt od Harukiho Murakamiho