Murakamiho vietor medzi pinballmi

Foto:  Marco Garcia 

Podľa jednej z najkrajších utópií sme si všetci rovní pred (Z)zákonom. Nebolo by ťažké tomu uveriť, keby sme nemali prístup k literatúre. Teda k takej, ktorá nie je ideológiou a lacnou imitáciou pravdy ako konečného riešenia všetkých otázok, alebo čírym prepisom reality. Literatúra, ktorá sa rodí z bujnej vegetácie jazyka, nám niekedy až naliehavo pripomína, že nerovné postavenie máme nielen pred (Z)zákonom, ale aj pred (Ž)životom.

Pre dôkaz nemusíme z police okamžite vytiahnuť Franza Kafku. Úplne stačí aj menej explicitný autor, napríklad Haruki Murakami.

Na počiatku každého písania, ktoré má umelecké ambície, je hľadanie štýlu. Jedno z týchto hľadaní sa začalo približne pred 50 rokmi. Po tokijských uliciach sa potuloval absolvent divadelnej teórie Univerzity Waseda, majiteľ jazzového klubu, ale aj milovník americkej literatúry, ktorý sa vždy, keď si našiel trochu času, venoval písaniu.

Prvé texty začal písať na starom písacom stroji s latinskou abecedou, a tak vznikli v jeho obľúbenom cudzom jazyku v angličtine. Jedného dňa, asi v roku 1977, možno aj s nemalým prekvapením zistil, že napísal text, z ktorého by sa mohol stať jeho knižný debut. Rozsahom neveľkú prózu, niečo na pomedzí novely a románu, napísal tiež v angličtine. Preložil ju do japončiny a na ešte väčšie prekvapenie zistil, že konečne našiel, čo takmer márne hľadal, vlastný literárny štýl.

Ten Murakami postupne vybrúsil do podoby, ktorá sa stala nielen poznávacím znamením jeho tvorby, ale až akousi obchodnou značkou. Keď sa dnes povie Murakami, čitatelia na celom svete vedia, čo môžu očakávať, podobne ako keď si kúpia Coca-Colu. Čaká ich beletrizácia (verbalizácia, estetizácia) ľudského podvedomia a príbehy, ktoré akoby sa odohrávali v paralelnom svete či vesmíre.


Pôvodné japonské vydania a slovenský preklad noviel Počúvaj pieseň vetra a Pinball 1973

Kniha s názvom 風の歌を聴け (Kaze no oto wo kike / Počúvaj pieseň vetra) napokon vyšla v roku 1978 a z  Murakamiho sa stal v Japonsku známy autor. Za debut získal cenu Gunzo, prestížne literárne ocenenie pre začínajúcich japonských autorov.

O dva roky neskôr vydal ďalšiu novelu s názvom 1973年のピンボール (1973 Ne no pinboru / Pinball 1973), ktorá spolu s prvou knihou vytvorila základ dnes už možno povedať úspešnej spisovateľskej kariéry.

Na Slovensku Murakami zarezonoval neskôr, už v čase, keď sa jeho meno popri Milanovi Kunderovi pravidelne skloňovalo v súvislosti s udelením Nobelovej ceny za literatúru. Mal už za sebou viacero úspešných kníh, keď v roku 2004 vydal Slovart jeho v poradí tretí román z roku 1982 Hon na ovcu.


Prvé slovenské vydania Murakamiho kníh z vydavateľstva Slovart

Slovenské vydavateľstvo postupne prinieslo aj ďalšie Murakamiho knihy – román Tancuj, tancuj, tancuj (2006, 2019), trojdielnu Kroniku vtáčika na kľúčik (2010, 2011, 2012), román Bezfarebný Cukuru Tazaki a roky jeho putovania (2014), zbierku poviedok >Slon mizne (2017), ale aj esejisticky ladenú knihu O čom hovorím, keď hovorím o behaní (2011).


Prvé slovenské vydania Murakamiho kníh

Po Murakamiho debute a v poradí druhej próze siahlo vydavateľstvo až v roku 2019, keď ich vydalo v jednej knihe. O slovenský preklad jeho prvotín Počúvaj pieseň vetraPinball 1973 sa postarala Dana Hashimoto.

Nielenže nevieme, parafrázujúc Thomasa Nagela, aké je byť netopierom, ale tiež len matne tušíme, aké je byť aj človekom. Ľudská existencia totiž nie je vopred naaranžovaná kompozícia. Aj Murakamiho hrdinom zo spomínaných noviel, ak sa vôbec dá hovoriť o plnokrvných literárnych postavách, sa do cesty postavil (Ž)život. A ten, ako už upozornil Vladimir Nabokov, je talentovanejší ako my.

Obidva texty spája rozprávač, ktorý je v novele Počúvaj pieseň vetra vysokoškolským študentom, tráviacim letné prázdniny v rodnom meste. Je tiež akýmsi alter-egom samotného Murakamiho. Opisuje nielen fádne letné dni s kamarátom prezývaným Krysa, strávené väčšinou v bare u Číňana J-a, alebo záhadné stretnutie so štvorprstým dievčaťom, ale aj peripetie s písaním.

Text je  popretkávaný úvahami o písaní literatúry: „Dokonalý text neexistuje. Rovnako ako neexistuje dokonalá zúfalosť.“; „Čím väčšmi sa snažím písať pravdu, o to hlbšie sa tie správne slová predo mnou ponárajú do tmy.“; „Písanie je vlastne vyhodnocovanie vzdialenosti medzi mnou a tým, čo ma obklopuje.“; alebo „V písaní človek poľahky objaví nejaký zmysel, na rozdiel od utrpenia života.“

 

Haruki Murakami
Japonský spisovateľ Haruki Murakami

Murakami pracuje aj s témou fiktívneho amerického spisovateľa Dereka Hartfielda, autora mnohých, ale neúspešných kníh, vášnivého zberateľa strelných zbraní, na náhrobku ktorého sú Nietzscheho slová: „Vari môže denné svetlo poznať hĺbku nočnej tmy?“

Krysa a rozprávač nenachádzajú zmysel svojej existencie v pohľade do budúcnosti, ale v spomienkach. Cítia, že len to, čo prežívajú a prežili ako mladíci, má hodnotu, ktorá sa na konci leta – na prahu dospelosti – rozplynie v biednej realite každodennosti dospelého a denne pracujúceho človeka.

Už v novele Počúvaj pieseň vetra, ktorej názov si požičal z poviedky Trumana Capoteho, Murakami naznačil svoju záľubu v západnej (pop)kultúre, ktorá je neodmysliteľnou súčasťou všetkých jeho nasledujúcich kníh. Tie sú plné odkazov na západnú hudbu, literatúru, ale aj produkty dennej spotreby.

Aj v novele Pinball 1973 je jednou z ústredných tém hľadanie pinballu – hracieho automatu. V novele sa z rozprávania bývalého študenta, z ktorého sa už stal jeden z majiteľov úspešnej prekladateľskej firmy, dozvieme nielen o histórii pinballov, ale aj o jeho mladíckej posadnutosti hrať na týchto automatoch. Okrem opisu tak trochu hororovej cesty za pinballom značky Spaceship Murakami podáva aj existencialistický portrét toho, ako rozprávač príbehu a jeho priateľ Krysa prežívajú svoje dni.

Rozprávač ich trávi prácou v prekladateľskej firme, čítaním Kantovej Kritiky čistého rozumu (1781), alebo rozprávaním a zabávaním sa s dievčenskými dvojčatami, ktorým dal mená Vchod a Východ. Krysa podobne ako v prvej novele hľadá svoje miesto vo všednej realite dní pri pive v bare u Číňana J-a.

Jeden z aforizmov poľského básnika a aforistu Stanislawa Jerzyho Leca znie: „Že sú slová zbytočné? A kam by sme umiestnili to, čo je medzi slovami?“ Možno aj Murakami, keď začínal, stál bezradne zoči-voči nekonečnému množstvu slov, medzi ktorými sa preháňala podstata večnosti ako vietor medzi pinballmi.

V Evanjeliu podľa Jána sa o vetre píše: „Vietor veje, kam chce: čuješ jeho hlas, ale nevieš, odkiaľ prichádza a kam ide: tak je to s každým, kto sa narodil z Ducha.“ (Biblia, Tranoscius, Liptovský Mikuláš, 1999). V novele Počúvaj pieseň vetra Murakami tiež filozofuje: „Putujeme v čase. Od stvorenia vesmíru až po jeho smrť. A my sa teda ani nerodíme, ani nezomierame. Sme vietor.“

Tieto slová sú s veľkou pravdepodobnosťou výsledkom ešte optimistickej mladíckej nerozvážnosti. Zaslúžili by si miernu korekciu: Putujeme v čase. Od stvorenia vesmíru až po jeho smrť. Rodíme sa a zomierame, ale aj napriek tomu túžime byť vetrom. Vetrom medzi slovami.

Fotografie a grafika: Marco Garcia, Slovart, KodanshaBrigitte Friedrich


Ivan Kollár

Ivan Kollár
  Práve číta A vyhnali sme Mečiara od Ivana Šimka