„A viem, že bolesť je jediná noblesa…“
Charles Baudelaire
Pod vrstvami súčasnej marketingovo–knižnej kultúry sa dajú objaviť knižné fosílie, ktoré sú dôkazom, že literatúra nebola a nie je len prelud, ale reálne existuje. Tvoria ju texty, ktoré nepodliehajú exspirácii a prinášajú nové formy, približujú prekvapujúce spôsoby cítenia a myslenia, alebo úplne nový jazyk.
Časovo neobmedzené použite (čítanie) ponúka aj román rakúskej spisovateľky Elfriede Jelinekovej Pianistka (Die Klavierspielerin), ktorý prvýkrát vyšiel v roku 1983. Preložený do slovenčiny sa objavil až v roku 2019, keď ho v preklade Svetlany Žuchovej vydalo vydavateľstvo Ikar vo svojej edícii Odeon. Bolo to v čase, keď už Jelineková figurovala medzi laureátmi Nobelovej ceny za literatúru, ktorú dostala v roku 2004. Ešte predtým sa román stal predlohou rovnomenného filmu, ktorý v roku 2001 nakrútil rakúsky režisér Michael Haneke, pričom hlavnú postavu Eriku Kohutovú stvárnila francúzska herečka Isabelle Huppertová.
Rakúska spisovateľka Elfriede Jelineková
Román svojou formou, jazykom a spôsobom prerozprávania príbehu Eriky Kohutovej môže poslúžiť aj ako vhodný príklad toho, že železná opona kultúrne nerozdeľovala Európu len pred rokom 1989. Krátko po tom, ako na verejnosť prenikla informácia, že nositeľkou Nobelovej ceny za literatúru sa stala nekonformná rakúska spisovateľka, sa totiž dozvuky železnej opony objavili opäť v slovenskom priestore. Vtedajší minister vnútra Vladimír Palko, známy predstaviteľ konzervatívnej časti slovenskej verejnosti, na adresu Jelinekovej tvorby v roku 2004 poznamenal: „Keď máme takúto veľkú literatúru, tak čarbanice na stenách verejných záchodov už ani nepotrebujeme.“
Pôvodné nemecké a prvé slovenské vydanie románu Pianistka
Ťažko povedať, ako hlboko v tom čase minister vnútra prenikol do Jelinekovej diela, keď vyriekol tento literárno-kritický ortieľ. Dá sa však poznamenať, že smerom na východ od niekdajšej železnej opony sa slová rodia rýchlejšie ako porozumenie a poznanie. Pre objektívnosť však treba uviesť, že Jelineková patrí medzi autorky, ktorých knihy kladú čitateľovi odpor; nejde o bezproblémové čítanie. K jej prózam, a nepochybne aj k románu Pianistka, sa skôr hodia slová ďalšieho literárneho provokatéra Pétera Esterházyho, ktorý o literatúre okrem iného napísal.
„Výčitka, že literatúra nejde dobrým príkladom, neobstojí. Tak po prvé, literatúra tu nie je na to, aby šla dobrým príkladom. Nie je tu na to, aby bola predmetom hodín literatúry. Nie je na to, aby šírila osvetu, vychovávala, zabávala. Nie je to aplikovaná veda. Krása je divoká a neskrotná.“Péter Esterházy (Život slov, 2021)
Vyrušujúcou témou románu Pianistka je predovšetkým výstrednosť a nekonformné správanie učiteľky klavíra. Výstrednosť jednotlivca totiž nezriedka demaskuje obmedzenosť väčšinovej spoločnosti. Aj medzi Erikou Kohutovou a ostatnými sa rozprestiera nekonečný odpad. Tak ako ona pohŕda malomeštiackou viedenskou spoločnosťou, tak tá rovnako silne pohŕda klaviristkou, ktorá nežiari na svetových koncertných pódiách, ale vyučuje na viedenskom konzervatóriu, kam rodičia strkajú svoje netalentované deti. Erika Kohutová žije v krajine, kde z kultúrneho hľadiska vládne barbarstvo, kde za väčšinu vecí existuje lacná náhrada a kde si stredná trieda vysoko cení priemernosť. Ruptúru medzi jednotlivcom a stádovitým správaním strednej triedy sa Jelinekovej podarilo ukázať odtabuizovaným opisom masochistických a voyeuristických túžob profesorky konzervatória.
Zároveň Eriku Kohutovú vykresľuje ako človeka, ktorý sa nevie odpútať od svojej despotickej matky. Tá od dcéry vyžaduje len maličkosť: jej celý život. Dvere na Erikinej izbe nemajú zámok, deti predsa podľa matky nemajú žiadne tajomstvá. Hádky medzi dcérou a matkou, prerastajúce do fyzických atakov, sa striedajú s pokojným sledovaním večerného televízneho vysielania. Ich spoločný čas vypĺňajú aj bytové koncerty v rodinách bohatých Viedenčanov, kde Erika Kohutová predvádza svoj pomaly vädnúci talent.
Filmová adaptácia režiséra Michaela Henekeho z roku 2001
Dôležitú úlohu v románe zohráva Viedeň druhej polovice 80. rokov minulého storočia. Je revírom, v ktorom sa Erika Kohutová aj za cenu rizika pokúša realizovať a uspokojovať svoju výstrednosť. Navštevuje výsadne mužské teritóriá ako pornokiná či peep show. V noci sleduje vo viedenskom Pratri súložiace páry, aby dospela k záveru, že obe pohlavia chcú vždy niečo zásadne opačné. Uspokojiť sa pokúša aj pri rezaní žiletkou, ktorou si spôsobuje rany na intímnych partiách svojho tela.
Výstredný, ale svojím spôsobom stereotypný život profesorky konzervatória naruší mladík Walter Klemmer, ktorého prítomnosť mení aj samotnú dynamiku Jelinekovej textu. Mladík, ktorý študuje techniku a športuje, je zároveň milovník hudby a celkom talentovaný klavirista. Stane sa žiakom profesorky klavíra a zároveň jej ctiteľom.
Z osamelej výstrednosti sa stáva dráma, ktorá pramení z neschopnosti Klemmera pochopiť a prijať, že Erika Kohutová túži po bolesti. Nie po ubližujúcej, ale intímnej, ktorá je súčasťou výstrednej vášne. Erika Kohutová poskytne Klemmerovi aj návod v podobe listu, v ktorom mu detailne opíše, čo od neho očakáva. Nechce byť obeťou, skôr niekým, kto hľadá spojenca na nie bežné podujatia. Masochista totiž nechce trpieť, ale vychovávať a usmerňovať svojho v podstate podriadeného trýzniteľa. Pán totiž nie je nikdy ozajstný pán.
Klemmer však nechápe rozdiel medzi ubližovaním a spôsobovaním intímnej bolesti. Zatiaľ čo Erika Kohutová sa snaží o stále novú interpretáciu vášne, Klemmerovi ide o všeobecne akceptovanú či normatívnu podobu lásky. Nie je individualita, patrí k strednej triede, ktorá len vzácne akceptuje nuansy jednotlivca, dáva prednosť kolektívnemu zdieľaniu života a „prirodzenému“ chápaniu lásky. Klemmer napokon Eriku Kohutovú nie podľa návodu z listu, ale reálne brutálne zbije a znásilní.
Na druhý deň sa Erika Kohutová s nožom vyberie za Klemmerom pred školu. Uvidí ho s tromi mladíkmi a jednou dievčinou. Vôbec nikto si ju nevšimne. Klemmer sa smeje a nevyzerá, že by na ňom predchádzajúca noc zanechala nejaké psychické rozrušenie. Pianistka vytiahne nôž, pichne sa do pleca a rýchlo kráča domov, lebo Erika Kohutová ide vždy domov, kde ju čaká matka, ktorú má človek len v jednom vyhotovení, iba v origináli.
Fotografie a grafika: Wega Filmproduktionsges, Hans Klaus Techt / DPA Picture Alliance, Rowohlt Verlag a Ikar / Odeon
Ivan Kollár
Práve číta Život návod k použití od Georgesa Pereca
finančným príspevkom prostredníctvom vašej platobnej karty alebo cez internetový platobný systém PayPal
IBAN: SK92 8330 000000 2001476552
BIC/SWIFT: FIOZSKBAXXX
Ďakujeme za vašu podporu!
