Ironický a zraniteľný

Fernando PessoaFoto:  José de Almada Negreiros 

Jednu zo svojich prednášok o literatúre začína Umberto Eco historkou, ako istý pán Humblot v zamietavom posudku k rukopisu Proustovho Hľadania strateného času uviedol. „Možno pomaly chápem, ale proste nemôžem uveriť tomu, že niekto dokáže na tridsiatich stranách opisovať, ako sa človek vrtí a prevaľuje v posteli predtým, ako zaspí.“

Rozhorčenie pána Humblota bolo oprávnené, lebo pravdepodobne považoval literatúru a podľa všetkého aj čítanie za niečo, čo má prinášať konkrétny efekt a nie je spojné so záhaľčivým (vegetatívnym) spôsobom existencie. Dnes by asi tiež patril ku konzervatívnej väčšine, ktorá je presvedčená, že každá ľudská aktivita je nevyhnutne spojená s prosperitou.

Aj vďaka Proustovmu Hľadaniu strateného času je však možné čítanie považovať za najslobodnejšiu aktivitu, pretože hlavným predpokladom (skutočnej) slobody je neefektívnosť. Ak niekto ambiciózny od čítania literárnych textov očakáva napríklad osobnú morálnu premenu k lepšiemu, alebo prípadne vyššie postavenie v spoločenskom rebríčku, zjavne stráca čas s nesprávnymi knihami, alebo nevie čítať. Literárne vety totiž nie sú návod na efektívne použitie života. Majú priveľa (ne)žiaducich estetických účinkov. Sú (iba) potvrdením, že sloboda nie je fatamorgána.

K týmto (ne)kacírskym úvahám zvádza aj čítanie textov Fernanda Pessou. Jeho texty sa na rozdiel od Proustových vyznačujú fragmentárnosťou, ale tá v jeho prípade nie je autorskou neschopnosťou, ale poctivosťou, rovnako, ako je (nezodpovedaná) otázka podstatou poznania. Nepísal románové príbehy, ale vety, ktoré môžu byť pre čitateľa útechou pred pofidérnou zmysluplnosťou, efektívnosťou či prosperitou dotieravej sociálnej reality.

Dnes už najznámejší portugalský autor vydal knižne počas svojho života iba jednu zbierku básní Mensagem v roku 1934. S jeho menom sa však predovšetkým spája Kniha nepokoja (v slovenčine Ikar/Odeon 2018), ktorej prvé knižné vydanie sa objavilo v roku 1982, keď už bol 47 rokov po smrti.


Zbierka Mensagem z roku 1934 a prvé knižné vydania Knihy nepokoja v portugalčine a slovenčine

Predchádzala tomu neľahká editorská práca, lebo Pessoa zanechal viac ako 25-tisíc popísaných listov papiera, z ktorých niektoré boli vložené do obálok s názvami budúcich diel a iné len tak pohodené bez bližšieho kontextu. Jedna z obálok niesla práve názov Kniha nepokoja (Livro do Desassossego).

Pre svoju možno nielen literárnu existenciu si Pessoa, ktorý sám seba označoval nie za spisovateľa, ale antológiu, vytvoril viacero heteronymov – imaginárnych autorov. Obdaril ich nielen životopisom, ale fyzickým vzhľadom a povahou. Boli to autori s rôznorodými postojmi a videním sveta a z literárneho hľadiska aj odlišnými umeleckými prístupmi.

Kniha nepokoja má okrem Pessou (akoby) aj ďalších dvoch rovnocenných autorov – básnika Vincenta Guedesa a pomocného účtovníka z Lisabonu Bernarda Soaresa. V jej úvode sa o Guedesovi napríklad píše. „Vicente Guedes znášal svoj prázdny život s majstrovskou ľahostajnosťou. Z jeho duševného postoja vyžaroval mierny stoicizmus. Konštitúcia jeho ducha ho odsúdila k všemožným úzkostiam; konštitúcia jeho osudu zasa k tomu, aby ich všetky hodil za hlavu. Nikdy ma žiadna duša väčšmi neohromila. Tento muž sa vzdal každého cieľa, ktorý vychádzal z jeho prirodzenosti, neviedol ho však k tomu asketizmus. Hoci bol prirodzene ambiciózny, apaticky si vychutnával, že žiadne ambície nemá.“

Fernando Pessoa
Portugalský spisovateľ Fernando Pessoa na lisabonskej ulici

K neambicióznej činnosti – k (slobodnému) čítaniu bez efektu, pozýva Pessoa aj prostredníctvom textov zhrnutých v knihe Bankár a anarchista a iné prózy, ktorú v roku 2021 v preklade Lenky Cinkovej vydal Portugalský inštitút. Zatiaľ čo v Knihe nepokoja sa predstavil ako apoštol melanchólie, v tomto slovenskom výbere jeho rôznorodých textov sa javí ako virtuóz (seba)irónie.

Pod Veľmi originálnu večeru – úvodnú poviedku zo spomínaného výberu je podpísaný heteronym Alexander Search. Pôvodne bola napísaná v angličtine a v jej štýle a pointe sa nedá nevidieť paralela s tvorbou amerického spisovateľa Allana Edgara Poa. Poviedka, ktorá pojednáva o inovatívnej gastronómii ústiacej do kanibalizmu, je možno metaforou na originalitu v literárnej tvorbe. Píše sa v nej, že v gastronómii neexistujú novinky, iba inovácie. No aj to, že ide o požehnané umenie, v ktorom je konzervativizmus nepretržitou revolúciou.

V poradí druhý text Námorník s podtitulom Satirická hra v jednom obraze je monologický dialóg troch (snívajúcich?) dievčin, ktoré sa rozptyľujú rozprávaním o tom, čím boli. Podľa jednej z nich musí byť krásne hovoriť o minulosti, lebo je to zbytočné a nikdy to nie je pravda. Druhá zasa skonštatuje, že jediné, čo im škodí, je život, a keď sa díva na svoje ruky, zmocní sa jej strach z Boha. Na ďalšom mieste sa dievčina pýta, či existuje vôbec niečo také ako odpoveď. Divadelnú jednoaktovku uverejnil Pessoa v roku 1915 v literárnom časopise Orpheu, v ktorom publikoval aj básne pod heteronymom Álvaro de Campos.

Bezcieľnosť je zasa hlavným motívom textu s názvom Cesta zabudnutia. O nezanedbateľnom význame prokrastinácie, alebo o tom, ako niečo jednoducho odložiť, zložitým spôsobom nevykonať, elegantne a s noblesou nechať na zajtra, pojednáva rozpráva poviedka Odkladač.


Prvé portugalské knižné vydanie Bankára anarchistu a výber Pessoových próz slovenčine

Na rozhovore v duchu Platónových dialógov, ale s neskrývanou iróniu, je postavená najznámejšia poviedka Fernanda Pessou Bankár a anarchista, ktorú prvýkrát uverejnil v roku 1922 v časopise Contemporanea. Krátko po dojedení večere začne viaznuť rozhovor medzi dvoma priateľmi, tak sa jeden z nich toho druhého – významného obchodníka, bankára a špekulanta – opýta, či je pravda, že bol kedysi anarchista. Bankár ho prekvapí, lebo odpovie, že anarchistom ostal a dokonca pravým, lebo narušuje systém zvnútra. Bojuje proti spoločenským a sociálnym fikciám, pričom za najväčšiu považuje peniaze. Podľa bankára – anarchistu vedie činnosť v prospech oslobodenia väčšiny (otrokov fikcií) nevyhnutne k tyranii, a tak sa venuje na rozdiel o revolučných anarchistov oslobodeniu iba seba samého.

Zmysel pre iróniu prejavil Pessoa aj v textoch, ktoré nazval Dekoratívny fejtón I.Dekoratívny fejtón II. V prvom pochybuje o reálnej existencii Japonska. „Treba objasniť, že moje predstavy o Japonsku, o jeho flóre a faune, o jeho ľudských obyvateľoch a charakteristickom spôsobe ich života vychádzajú z podrobného skúmania rôznych šálok a čajníkov. Na základe toho som sa odjakživa nazdával, že Japonci a Japonky sú iba dvojrozmerní, a ich jemnocitné vnímanie priestoru vo mne prebudilo priam chorobnú náklonnosť voči tejto krajine, kde sa šetrí skutočnosťou.“ V druhom fejtóne sa zasa rozhorčuje, že niečo také ako Perzia reálne existuje. „Dnes som sa dozvedel čosi, čo sa mi vôbec nepáči – Perzia vraj skutočne existuje. Myslel som si, že je len zvláštny názov, ktorým sa pomenováva krása istého druhu kobercov“.

Svoj autorský a možno aj životný postoj vložil Pessoa do postavy diabla z poviedky Diablova hodina. „Existujem od počiatku sveta a irónia bola pre mňa príznačná odjakživa. Ako iste viete, ironici sú vo všeobecnosti neškodní, pokiaľ sa len prostredníctvom irónie nesnažia naznačiť pravdu. Ja som nikdy nemal v úmysle povedať niekomu pravdu – jednak preto, že ničomu neosoží, a jednak preto, že ju nepoznám. Môj starší brat všemohúci Boh ju, myslím, tiež nepozná. To sú však už rodinné záležitosti.“

Úsmev pohrávajúci sa s kútikmi úst ironika nie je prejav radosti. V zákulisí každej irónie totiž drieme bolesť. Fernando Pessoa bol ako spisovateľ tým, čomu sa hovorí vulnerabilný, zraniteľný človek, čím nemá ďaleko ani od každého hrdinu dnešných čias.

 

Fotografie a grafika: José de Almada Negreiros, Edições Ática, IkarWikimedia Commons, Edições Antigona, Portugalský inštitút


Ivan Kollár
  Práve číta Život návod k použití od Georgesa Pereca