Kto to povie nahlas?

Foto:  ZDF 

Nastolenie otázky, kto bol najväčším nemeckým spisovateľom, môže medzi odborníkmi vyvolať aj niekoľkohodinovú diskusiu.

Sporiť sa s veľkou pravdepodobnosťou budú o význam slova najväčší, o kritériách výberu či kandidátoch konkrétneho historického obdobia. Nepochybne v nej zaznie meno Thomasa Manna, Friedricha Schillera, Johanna Wolfganga Goetheho, poprípade Hermanna Hesseho či Heinricha Bölla. No šanca, že na jej konci príde k všeobecnej zhode všetkých zúčastnených, je minimálna.

Ak by ste sa však opýtali, kto bol najväčším nemeckým literárnym kritikom, odpoveď by ste dostali do niekoľkých sekúnd. Do úvahy totiž prichádza iba jedno jediné meno – Marcel Reich-Ranicki.

Vysvetliť, ako bolo vôbec možné ovplyvňovať podobu nemeckojazyčnej literatúry z pozície literárneho kritika, nie je dnes už vôbec jednoduché. Význam recenzie totiž pre súčasníkov dokonale splýva s víkendovým knižným tipom, ktorý si očami prebehnú pri šálke čaju či na zastávke autobusu. Táto predstava však nemôže byť vzdialenejšia obsahu kritických textov, ktoré si v povojnových nemeckých denníkoch postupne nachádzali svoje stabilné miesto.

Marcel Reich-Ranicki (1969)
Marcel Reich-Ranicki a knihy v roku 1969

Úlohou recenzií nebolo zvýšiť predajnosť konkrétnej knihy a už vôbec nie zrekapitulovať budúcim čitateľom jej obsah.

Diela boli kritikmi vnímané najmä ako pokusy interpretovať konkrétne spoločenské javy, s ktorými bolo vždy nutné polemizovať. Recenzie tak častokrát pripomínali intelektuálny súboj dvoch znepriatelených táborov, v ktorom musel spisovateľ na ceste k svojim čitateľom obstáť.

Práve hrozba verejného obvinenia z literárnej, ako aj intelektuálnej naivity sa stávala postrachom mnohých spisovateľov, ktorých dielo mnohokrát poriadne nestihlo ani len vyplávať z vydavateľského prístavu.

Upokojujúco mohol v tom čase pôsobiť iba mylný predpoklad, že texty Marcela Ranického, Waltera Jensa či Fritza Raddatza nakoniec azda nečíta až tak veľa ľudí, aby to nakoniec nevyhnutne muselo ovplyvniť úspech kritizovaných kníh. Táto myšlienka však autorom poskytovala svoje tíšivé účinky iba do momentu uvedenia televíznej relácie s názvom Literárny kvartet (Das Literarische Quartett, ZDF) .

Marcel Reich-Ranicki (1969)
Rešpektovaný aj hanený Ranicki v diskusii s Elke Heidenreichovou

V jej rámci mali štyria literárni kritici na čele s Marcelom Reichom Ranickim vyjadrovať svoje názory na najnovšie prírastky svetového knižného trhu a viesť o nich divácky pútavú diskusiu. Avšak zatiaľ čo trojica moderátorových sekundantov si takmer vždy udržiavala diplomaticky pokojný štýl vyjadrovania, samotný Ranicki vzbudzoval skôr dojem hurikánu nad floridským pobrežím.

Skákanie do reči, prudká gestikulácia dopĺňaná svojvoľným definovaním pravidiel literatúry z neho vytvorili doslova zo dňa na deň spoločenskú celebritu a z Literárneho kvarteta populárny večerný program. Nešlo však iba o excentrický prejav, ktorý priťahoval divácku pozornosť. Protipólom búrlivej povahy bol totiž Ranického nevídaný prehľad v dejinách nemeckojazyčnej literatúry navyše podporený rozprávačským talentom.

Diskusie tak v hlavnom vysielacom čase divákom servírovali nielen potrebnú dávku vzrušenia, ale aj nespočetné množstvo informácií o pozadí vzniku jednotlivých diel a ich autoroch.

Ranickeho karikatúra v denníku NZZ
Ranickeho karikatúra v denníku Neue Zürcher Zeitung

Popularita, ktorá Ranickému onedlho priniesla prezývku pápež literatúry, sa však zvyšovala priamo úmerne k nenávisti celej skupiny dotknutých spisovateľov, ktorých iritoval najmä mentorský štýl hlavného moderátora.

Ranicki sa tak veľmi rýchlo ocitol na zozname nepriateľov Güntera Grassa, Martina Walsera, ale aj nedávneho nobelistu Petra Handkeho, ktorý, ako uviedol v jednom z rozhovorov, jeho smrť určite oplakávať nebude. Odvaha kritizovať už v tom čase všeobecne rešpektovaných velikánov literatúry vzbudzovala pohoršenie nielen vzhľadom k ich oceňovanej tvorbe, ale aj úlohám, ktoré im nemecká spoločnosť priznávala. Odňatie aury literárnej neomylnosti totiž naštrbovalo aj ich pozíciu verejných intelektuálov ukazujúcich ostatným smer ručičky morálneho kompasu.

Absolútnym vrcholom trúfalosti bolo pre Ranického kritikov rozhodnutie zostaviť kompletný kánon nemeckej literatúry, zhromažďujúci všetky romány, básne, drámy, eseje a poviedky, ktoré osobne považoval za najdôležitejšie. Extrakt toho najlepšieho zhrnul v roku 2006 do 54-zväzkového diela a vytvoril tak zároveň aj svoj opus magnus. Ani po jeho vydaní však nezmizla neuhasiteľná potreba poznať každé významnejšie dielo nemeckej, ako i svetovej literatúry.

Je známe, že jej napĺňanie donútilo pomocnicu v Ranického domácnosti dokonca podať výpoveď s odôvodnením, že nedokáže pracovať pre rodinu, v ktorej chodí žena do práce a muž si číta celé dni romány.

Ranicki sa tak postupne stával hosťom rôznych diskusných relácií, glosátorom spoločenského diania a známou tvárou televíznych obrazoviek.

Ohlásené vydanie autobiografie v roku 1999 s jednoduchým názvom Môj život (Mein Leben, 1999) v tomto smere predznamenávalo skôr knižný sumár zábavných historiek a postrehov obávaného literárneho kritika.


Pôvodné nemecké vydanie a český preklad Ranickeho pamäti

O to šokujúcejší bol detailný opis Ranického skúseností s nacistickým režimom, ktoré nadobudol za bránami varšavského geta. Fakt, že spoločensky obľúbeným znalcom nemeckej literatúry bol človek, ktorého ešte pred pár rokmi národ s rovnakým prívlastkom odsúdil na smrť, bol pre mnohých nepríjemným vytriezvením.

Ranickeho životný príbeh bol nemenej dramatický


Pobúrenie v Ranického autobiografii vyvolali aj niektoré nevinné príhody, ktoré zreteľne dokazovali, že s radikálnym odmietnutím bezprecedentného obdobia neľudskosti to časť nemeckej spoločnosti nemyslela ani po vojne zas tak vážne.


Podľa Ranického pamäti nakrútila nemecká ZDF aj televízny film

Dokazuje to napríklad pozvánka na spoločenskú recepciu, ktorú v roku 1973 Ranicki ako etablovaný literárny kritik prijal. Krátko po tom, čo spolu so svojou ženou doplnili zástup hostí, mu jeden z priateľov predstavil elegantného pána, ktorý bol pre prítomnú smotánku, ako sa zdalo, hlavným stredobodom pozornosti. Skôr než Ranicki stihol akokoľvek zareagovať, mu Albert Speer vrúcne potriasol rukou a prešiel do žoviálnej konverzácie.

Rovnako, ako pri hľadaní najväčšieho nemeckého spisovateľa, by bolo možné viesť niekoľkohodinovú diskusiu aj o samotnom Marcelovi Reich-Ranickom. Avšak bez ohľadu na to, čo si o jeho štýle a názoroch myslíme, mu nemožno uprieť snahu vrátiť literatúru do centra spoločenskej pozornosti.

Jeho texty nám aj s odstupom času ukazujú, že spôsob, akým to možno docieliť, nemusí byť prehnane naivný, no ani zbytočne sofistikovaný.

Marcel Reich-Ranicki medzi knihami

Literárny kritik Marcel Reich-Ranicki zasvätil knihám celý život

Povedané inými slovami, diskusiu o význame konkrétnych diel nepodnieti kompozičná fotka so speneným kapučínom, ale nepodarí sa to ani odbornému článku o poetike chvenia v tvorbe Jána Kalinčiaka. Nároky, ktoré na nás recenzia kladie, síce môžu byť popudzujúce vo svojej trúfalosti, no zároveň musia byť rovnako naliehavé aj vo svojej zrozumiteľnosti.

Azda až vtedy sa literatúra prebúdza k skutočnému životu a prestáva byť iba svetom vymyslených príbehov.

Ranického život je toho dôkazom.

Fotografie a grafika: ZDF, FAZ, NZZ, Deutsche Verlags-AnstaltVětrné mlýny


Jakub Neumann

Jakub Neumann
  Práve číta Svědomí slov od Eliasa Canettiho