Nie je to tak dávno, čo v českej verejnosti zarezonoval rozhovor s historikom Michalom Pullmanom, v ktorom prišla reč aj na obdobie normalizácie. Kontroverziu vyvolal historikov názor, že slobodu za socializmu by sme nemali pomeriavať kritériami súčasnosti. Pullmann sa novinára snažil presvedčiť, že imaginácia socialistického človeka (jeho sny a túžby) bola iná ako imaginácia ľudí žijúcich v 21. storočí.
Záver, ktorý z toho plynie, Pullmann v rozhovore priamo nevysloví, no tá myšlienka sa nad textom po celý čas nebezpečne vznáša – bez ohľadu na to, že komunistické Československo bolo totalitným štátom, väčšina obyvateľov sa v ňom mohla cítiť slobodne – dokonca slobodnejšie ako v demokratickom režime po roku 1989.
Dôvod, prečo na seba spomínaný rozhovor dokázal strhnúť takú spoločenskú pozornosť, nespočíval ani tak v kontroverznom názore, ale skôr v osobe jeho nositeľa. Pullmanna ako rešpektovaného historika a dekana Filozofickej fakulty Karlovej univerzity kritici nemohli pred verejnosťou označiť za obskúrnu postavičku, ktorá by sa – aj so svojimi kacírskymi úvahami – dala poľahky odsunúť kamsi na/za okraj názorového spektra. Odozva bola preto o to tvrdšia.
V nasledujúcich týždňoch dávali odporcovia Pullmannovi všemožne najavo, že zjemňovanie kontrastu medzi obdobím pred a po ´89. roku môže byť trpeným neduhom osôb so skorším dátumom narodenia, no vnášať podobné názory do seriózneho ponovembrového diskurzu je skrátka neakceptovateľný prešľap.
Na Pullmanovu obranu treba povedať, že pohľad za hranice českej kotliny hovorí trochu inou rečou. Dokazuje to aj rastúci záujem o pozoruhodnú autobiografickú knihu s názvom Slobodná – Dospievanie na konci dejín (Free – Coming of Age at the End of History, 2021), o ktorej sa posledné mesiace v európskom intelektuálnom priestore živo diskutuje.
Dve verzie slobody
Autorka Lea Ypiová, ktorá pôsobí ako profesorka politickej teórie na prestížnej London School of Economics, sa v spomienkach vracia do rodného Albánska v období rokov 1979 – 1997. V uvádzanom časovom rozpätí sa dospievanie mladej Ypiovej prekrýva s turbulentným vývojom albánskej spoločnosti, ktorá sa po rozpade východného bloku pokúša prejsť demokratickou transformáciou. V knihe sa tak obraz starého sveta zviazaného komunistickou ideológiou ocitá v bezprostrednej konfrontácii so svetom novým; svetom liberálnej demokracie, ktorej víťazstvo malo podľa slávnej tézy Francisa Fukuyamu znamenať „koniec dejín“. Autorka tento kontrast šikovne umocňuje aj štruktúrou knihy, v ktorej sú oba „svety“ rozdelené do samostatných častí.
Úvodná časť, obsahujúca spomienky na dobu „temna“, nesklame intuitívne očakávanie rôznych kafkovských príhod a situácií, ktorým akýkoľvek totalitný režim vytvára dokonalú živnú pôdu. Vážny susedský spor sa napríklad rozhorí po odcudzení prázdnej plechovky od Coca-Coly, ktorá je medzi dospelými považovaná za objekt s vysokou estetickou hodnotou. Jedinečným spôsobom kniha zachytáva aj deformáciu bežného jazyka podliehajúcemu neustálemu strachu z prerieknutia. Ypiová sa vzhľadom na svoj nízky vek dozvie až s odstupom času, že obyčajná konverzácia o tom, kto študuje na akej vysokej škole bola v skutočnosti výmenou informácií o stíhaných osobách. Kto „študoval“ medzinárodné vzťahy, bol obvinený z vlastizrady, kto sa „venoval“ literatúre, ten čelil obvineniu za propagandu a agitáciu. Pod sídlom univerzity bolo treba v kódovanej reči rozumieť miesto väznice a pod termínom promócií čas prepustenia.
Autorka ako dieťa s rodičmi v prístavnom meste Drač
Hodnotu zachytených spomienok zvyšuje autorkina snaha nepristupovať k ich prerozprávaniu s kritickým odstupom. Naopak, udalosti sú reprodukované v spojení s neskrývanou detskou naivitou, ktorá je pochopiteľná, a tým aj uveriteľná. Ypiová sa týmto spôsobom otvorene „priznáva“ k svojej láske k Stalinovej soche alebo k tomu ako chcela školskou básničkou zasadiť projektil do tela nepriateľa: západného kapitalizmu. Nefalšovanú oddanosť režimu mladá Ypiová potvrdzuje aj správaním sa po smrti Envera Hodžu, komunistického lídra Albánska, keď vlastných rodičov vystrašila výčitkou, že ich láska k bývalému vodcovi zjavne nie je dostatočná, keď v obývačke nevystavujú jeho portrét.
Pionieri pri nácviku prvomájového sprievodu v Tirane v roku 1987
Očakávateľným dejovým zlomom celého príbehu je revolučný prevrat v decembri roku 1990, ktorého predvojom sa v autorkiných spomienkach stávajú „chuligáni“ pokrikujúci v uliciach heslá ako sloboda a demokracia. Citeľne sa mení aj pomyselné tempo knihy. Zatiaľ čo príhody zaradené do prvej časti vyvolávajú zdanie, že čas sa v komunistickom období meral v dlhších jednotkách, od revolučných dní platí pravý opak. O zvyšovanie tempa sa starajú predovšetkým rýchle a časté zmeny – to, čo sa ešte včera zdalo byť stabilnou súčasťou spoločenského života, sa doslova zo dňa na deň – či skôr z hodiny na hodinu – stráca v zabudnutí. Inak všadeprítomné odkazy na proletariát, diktatúru alebo buržoáziu razom miznú z verejného slovníka. Hovorí sa už iba o slobode. Podobný osud postretne aj Marxa s Engelsom, ktorých s rovnakou razanciou vytlačí iná dvojica: Milton Friedman a Friedrich von Hayek.
Ypiová nám na začiatku druhej časti knihy nemusí poskytnúť veľa indícií, aby sme vytušili, že albánska spoločnosť sa po udalostiach v roku 1990 neprebudila do huxleyovského prekrásneho nového sveta. K objasneniu príčin gradujúcej nespokojnosti si autorka vypomáha príkladom vlastných rodičov, ktorí do nového sveta vstupovali s odlišnými predstavami o ideálnej podobe očakávanej slobody. Pre autorkinu mamu neznamenala túžba po slobode v zásade nič iné ako zánik všadeprítomného štátu, ktorý nielen jej generácii zabraňoval realizovať vlastné predstavy o šťastnom živote. Pre otca bola sloboda naopak synonymom rovnosti príležitostí, ktorá mala každému poskytnúť možnosť (pre)žiť dôstojný život. Ako kniha postupne odhalí, porevolučné obdobie si s rozdielnymi očakávaniami hlavu príliš nelámalo – sklamanie čakalo na všetkých.
Úprimná radosť zo slobody neobmedzovanej mantinelmi totalitného štátu veľmi rýchlo narazila na rovnako nepríjemnú bariéru v podobe chudoby, ktorej sekundovala finančná negramotnosť. Na zúfalú ekonomickú situáciu preto mnohí Albánci reagovali emigráciou do západných krajín, ktoré nemuseli prekonávať pôrodné bolesti transformácie. No zatiaľ čo západný svet sa úprimne tešil, že Albánsko doplnilo klub slobodných krajín, tamojšie spoločnosti už také nadšené neboli. Nepáčila sa im predstava, že úroveň životného štandardu budú odrazu musieť rozriediť tisícami migrujúcich Albáncov hľadajúcich prácu a všeobecne – lepšiu budúcnosť. Svojím odmeraným prístupom dávali neželaným prisťahovalcom dôrazne pocítiť, že slobodu im prajú, nie však na svoj vlastný úkor.
Pre tých, ktorí sa rozhodli v Albánsku zostať, stelesňovali nádej na finančné prilepšenie ponuky rôznych investičných spoločností, ktorých lákavé fondy občanom sľubovali niekoľkonásobné zisky. Do krajiny začali v rovnakom čase prúdiť aj „západní poradcovia“ s cieľom odovzdať domácemu obyvateľstvu základné know-how potrebné pre život v modernej kapitalistickej spoločnosti. Platilo jednoduché pravidlo: kľúčom k úspechu je dokonalá sebaprezentácia, ktorá sa začína pútavo napísaným životopisom, pokračuje výberom vhodného odevu (ponožky šedej alebo čiernej farby, nikdy nie biele!) a končí plynulým ovládaním anglického jazyka.
Ypiová spomína ako sa novým trendom plynule prispôsobila aj školská výučba. Kurzy venované spevu, šachu, divadlu či poézii, ktoré zvykla v mladosti navštevovať, prestali po roku 1990 existovať. Dôraz sa začal klásť na perspektívnejšie predmety ako fyzika, chémia a matematika. Zmeny sa opätovne dotkli aj jazyka. Komunistický newspeak v novom režime nahradili odkazy na budovanie občianskej spoločnosti, transparentnosť, korupciu, no predovšetkým na potrebu vykonať mnohé štrukturálne zmeny. Čo presne to v praxi znamená, zistili krátko po revolúcii tisíce Albáncov, ktorí v bývalých štátnych podnikoch prišli – z dôvodu štrukturálnych zmien – o svoje pracovné miesta.
Albánsko sa v roku 1997 ocitlo na prahu občianskej vojny
Keď začiatkom roku 1997 vyšlo najavo, že celoživotné úspory mnohých občanov sú nenávratne stratené v pyramídových schémach podvodných investičných spoločností, pohár trpezlivosti pretiekol. V krajine vypukli masové občianske nepokoje, ktorých potlačenie si vyžiadalo vyše 3 000 obetí. Ypiová v tom čase oslávila 18. narodeniny a pre Albáncov sa zavŕšilo prvých sedem rokov života v slobodnom svete.
Koniec dejín sa odkladá – pokračujte v jazde
Po dočítaní knihy je jednoduché prísť k záveru, že komunistický režim bol pre Albáncov lepšou alternatívou ako ten demokratický. Pre autorku však tento problém nie je čiernobiely; odmieta o ňom uvažovať v jednoduchej schéme buď/alebo. Otázku, či komunistický režim predstavoval formu neslobody, kniha v skutočnosti vôbec nerieši. Je zbytočná, keďže je dávno zodpovedaná. Pre Ypiovú je oveľa dôležitejšia otázka, či idea neoliberalizmu, ktorú si po rozpade bipolárneho sveta osvojila väčšina socialistických štátov, predstavuje formu slobody. Odpoveď, ktorú nám v tejto súvislosti kniha ponúka, je relatívne priamočiara: nepredstavuje.
Lea Ypiová pri podpise výtlačkov svojej knihy v Londýne
Tento kontext zároveň odhaľuje pointu celého diela. Hoci ide formálne o autobiografiu, je viac než zrejmé, že hlavnou ambíciou autorky nebolo upútať čitateľov vlastným životným príbehom. Spomienky na dospievanie Ypiová využíva iba ako argumenty k naštrbeniu nekritického vnímania moderných dejín, ktoré sú ústami väčšiny západných intelektuálov ešte stále prezentované ako idylický boj dobra so zlom končiaci happy endom. Túto mantru autorka nahlodáva osudmi ľudí, ktorí po revolúcii postupne prichádzali o prácu, peniaze a neskôr aj svojich blízkych. Kladie si pritom netriviálnu otázku, aké výhody onen vytúžený svet slobody týmto ľudom v skutočnosti priniesol.
Pri uvažovaní sa zároveň snaží o svedomité rozlišovanie medzi tými, ktorých očakávania neboli naplnené (mysleli sme si, že sa budeme mať oveľa lepšie…) a tými, ktorých očakávania boli novou realitou popreté (nečakali sme, že sa budeme mať ešte horšie…). Práve táto druhá skupina – ľudia, ktorí sa s príchodom slobodného sveta ocitli v tábore „porazených“ – je, podľa Ypiovej, v západnom diskurze celkom prehliadaná; akoby vôbec neexistovala a nikto o nej nechcel ani počuť. Prípad historika Pullmanna je toho jasným dôkazom. Každý, kto sa odváži povedať, že v demokratickom režime po roku 1989 sa niektorým ľudom žije horšie ako pred revolúciou, je v lepšom prípade okamžite označený za hlupáka, v tom horšom za provokatéra či extrémistu.
Svoju kritiky Ypiová nezakladá iba na dramatických udalostiach z albánskej histórie. Ako uviedla v jednom z rozhovorov, konkrétne tváre „porazených“ jej na dennom poriadku neoliberalizmus ukazuje aj v Londýne. Stačí sa previezť niekoľko zastávok na okraj veľkomesta, kde vylúčené komunity žijú v horších podmienkach, aké panovali v komunistickom Albánsku. Patria aj títo ľudia do slobodného sveta? A kto by dal ruku do ohňa za to, že by svoje slobody radi nevymenili za istotu stravy, práce a príbytku, hoci aj v ideologicky neslobodnom svete?
Na základe skúseností z oboch režimov je Ypiová presvedčená, že súčasná podoba demokracie sa nakazila rovnakou „chorobou“ akou trpel aj komunizmus – vlastnou pýchou. Jej príznakom je istota, že práve a iba daný režim ponúka tú najrýchlejšiu cestu k zavŕšeniu procesu oslobodenia ľudského ducha. V Hegelovom podaní – k skutočnému vyvrcholeniu dejín. Len čo choroba prepukne, režimy sa obyčajne sami vzdávajú snahy napredovať, získavať priazeň a sympatie občanov. Energiu vynakladajú už iba na okrikovanie svojich odporcov. Z pôvodne lákavej idey sa stáva vyprázdnená dogma, rast sa mení na rozklad. Tí, ktorí priebeh tejto zákernej choroby dobre poznajú, vedia aj to, aký býva jej najčastejší záver.
Fotografie a grafika: W. W. Norton & Company, Allen Lane, Penguin Books, Lea Ypi, Rudi Blaha / Associated Press, Peter Turnley / Corbis – Getty Images
Jakub Neumann
Práve číta Rozpojené státy od Martina Rězníčka
finančným príspevkom prostredníctvom vašej platobnej karty alebo cez internetový platobný systém PayPal
IBAN: SK92 8330 000000 2001476552
BIC/SWIFT: FIOZSKBAXXX
Ďakujeme za vašu podporu!
