Vlas v hrdle literatúry

Vlas v hrdle literatúryFoto:  KK Bagala 

„A ja zase vidím, čo vidím, deň čo deň: slovo je všetko a je nič.“

Péter Esterházy (Život slov, 2021)

Sting v rozhovore pre Denník N na jednu z otázok redaktora odpovedal, že o vážnych témach píše až vtedy, keď na ne nájde vhodné metafory. Pred podobným problémom podľa všetkého stála aj Nicol Hochholczerová, autorka prozaického textu s názvom Táto izba sa nedá zjesť, ktorý v roku 2021 vydal Koloman Kertész Bagala.

Témou knižného debutu finalistky súťaže Poviedka (2016, 2019) je totiž nezákonný „milostný“ pomer, ktorý sa začal, keď mala hlavná hrdinka Tereza 12 a jej „milenec“ a zároveň učiteľ kreslenia Ivan 50 rokov. Navyše sa nejedná výsostne o literárnu fikciu, ale o autorkinu osobnú skúsenosť. Je to (aj) jej príbeh. Navzdory tomu sa Hochholczerovej podarilo napísať aj niečo viac, ako len pravdu o skúsenosti s groomingom. Narušila vlastnú intimitu, intimitu textu, a možno aj komfortnú zónu čitateľov.

Nicol Hochholczerová
Finalistka Ceny Anasoft litera 2022 Nicol Hochholczerová

Jej debut sa stal, trochu prežeňme, predmetom verejnej diskusie. Aj na Slovensku sa totiž z času na čas stane, že v jednom z centier spoločenskej vravy sa ocitne kniha. Dokonca taká, ktorá ponúka nie úplne všedný literárny jazyk a formu koketujúcu s experimentom. Diskutérov však nevzrušili literárne aspekty Hochholczerovej prózy, ale téma novely. Vrava vzplanula potom, ako ju organizátori a porotcovia vyradili z tohtoročnej Ceny René, aj keď ju pôvodne zo zoznamu ceny Anasoft litera zaradili do pätice diel, z ktorej študenti stredných škôl vyberajú najlepšiu pôvodnú slovenskú prózu.

Podľa Simony Fochlerovej zo združenia Ars litera sa po vyhlásení pôvodnej nominácie na sponzora ceny Anasoft litera, spoločnosť Anasoft, obrátila nemenovaná pedagogička a upozornila na možné riziko pri distribúcii knihy do škôl. Text totiž obsahuje aj časti explicitne opisujúce sexuálny styk.

Knihu o nesporne závažnej téme zneužívania porota po diskusii a konzultáciách s odborníkmi z oblasti psychológie do nominačného výberu Ceny René nezaradila. Kauza novele minimálne z marketingového hľadiska neublížila. Dočkala sa krátko po afére ďalšieho vydania a ocitla sa aj v nominačnej päťke ceny Anasoft litera, ktorú Hochholczerovej debut však nezískal. Cenu porota udelila Stanislavovi Rakúsovi za zbierku poviedok Ľútostivosť (Koloman Kertéz Bagala, 2021).

Udalosti, ktoré sa odohrali okolo Hochholczerovej knihy, nastoľujú aj otázky: Je možné o novele Táto izba sa nedá zjesť uvažovať výlučne len ako o literárnom texte? Má literatúra vôbec niečo spoločné s pravdou?

Bez sarkazmu a s úctou k paradoxom sa dá s Péterom Esterházym, nevšedným literárnym dekonštruktivistom, súhlasiť, že spisovateľ je človek, ktorému písanie spôsobuje problémy. A s opatrnosťou je možné tiež skonštatovať, že Nicol Hochholczerová postupovala pri písaní svojej novely minimálne rozvážne.


Harmonia Cælestis a Jedna žena od Pétera Esterházyho

Nešetrila na debut prekvapivo vyzretým jazykom, ale rozsahom, akoby chcela, pravdepodobne nevedome, naplniť presvedčenie talianskeho prozaika Itala Calvina o tom, že písanie prózy sa nelíši od písania poézie. V obidvoch prípadoch ide podľa neho o hľadanie nevyhnutného výrazu, jediného, hutného a stručného, ktorý sa vryje do pamäti.

Esterházyho meno sa v novele vyskytne niekoľkokrát, z čoho sa dá vytušiť, že bol (je) inšpiračným zdrojom autorky. Novela však nepripomína jeho najznámejšie dielo Harmonia Cælestis (Kaligram 2005), ktoré Tereza zháňa v knižnici , ale priamočiarejšie odkazuje na Esterházyho útlejšiu knihu Jedna žena (Kaligram 2011). Hlavne úsilím každú nasledujúcu stránku obohatiť o nové literárno-jazykové zobrazenie témy. Esterházy hľadá v Jednej žene všetky možnosti literárneho (jazykového) zhmotnenia vzťahu ženy a muža. Hochholczerová zasa prekutáva jazyk, aby prenikla čo najhlbšie do nezákonného vzťahu Terezy a Ivana. Narába s jazykom ako s hmotou, ktorá ponúka nebezpečne veľa tvarovateľných možností. „…niečo podobné rieši aj Esterházy, to je taký maďarský spisovateľ, inak hrozne sexy, ale o to nejde, slovom, on toto v jednej knihe rieši…“

Jazyk, ktorým je novela napísaná, môže vyvolať dojem, že takto sa o groomingu nepíše. Hochholczerová však nenapísala reportáž, ale literárny text, ktorého primárnym cieľom nie je preventívne pôsobiť na mladistvých, ktorí sú najčastejšími obeťami sexuálnych predátorov. No obava z toho, že novela priamo a jasne neobviňuje päťdesiatnika Ivana zo zneužívania Terezy, viedla asi k tomu, že sa kniha ocitla mimo Ceny René.

Jej text je ako telo, v záhyboch (faldíkoch) ktorého sa ukrýva zmätenosť dospievajúcej Terezy ako obete. „Chcel by si, aby som mala rúž, ktorý sa nezotrie, a saténovú nočnú košeľu, lenže ja mám iba rifle a tričko z jarmoku a čakám ťa v cukrárni, kde dievčatko líže zmrzlinu, akoby čakalo, kedy už konečne vystrekne.“ Hochholczerová zatajuje a zároveň odhaľuje; jazykom novely prekračuje hranice (vlastnej) skúsenosti a možno načrtáva aj iné možnosti slovenskej literatúry.

 


Novela Nicol Hochholczerovej Táto izba sa nedá zjesť

Na internetovej stránke jedného slovenského kníhkupectva sa dá okrem iného aj dozvedieť, ako dlho trvá prečítanie tej-ktorej knihy nachádzajúcej sa v ponuke na predaj. Prečítanie 152-stranovej novely Táto izba sa nedá zjesť, obsahujúcej aj prázdne stránky, nezaberie podľa kníhkupectva viac ako dve hodiny.

Áno, literatúra a čas majú k sebe blízko, lebo slovo je metaforou večnosti. Aj v prípade Hochholczerovej novely ukáže iba čas, či v hrdle slovenskej literatúry bude dráždiť dlhšie ako šesť rokov. Toľko totiž zotrval učiteľ kreslenia a neúspešný sochár Ivan v podobe vlasu v hrdle otca rozprávačky Terezy. „V hrdle môjho otca si vlas.“

Fotografie a grafika: KK Bagala, Juraj Starovecký / Anasoft litera a Kalligram


Ivan Kollár
  Práve číta Život návod k použití od Georgesa Pereca