Z tvojej ruky do tvojej ruky

Foto:  Einaudi / Gruppo Mondadori 

„Utiekol som z tvojej ruky do tvojej ruky“, pošepol Cesare Bernovi, keď ho ako dieťa nechcel poslúchať. Výrok o niekoľko rokov neskôr zopakoval Bern, keď sa nadobro lúčil s Teresou. Chvíľu pred koncom sa priznával, že v Boha nikdy veriť neprestal.

Tieto Bernove slová zneli Terese ležiacej v posteli, keď sa snažila zaspať vo svojom rodičovskom dome. „Stalo sa to aj nám, môjmu otcovi a mne,“ píše rozprávačka na konci románu Požierači neba (Divorare il cielo, 2018) talianskeho autora Paola Giordana.

Silný príbeh o viere v Boha rozptýleného v prírode, láske, nádeji v lepší svet prináša niekoľko závažných súčasných problémov, nad ktorými sa čitateľ chtiac-nechtiac musí zamyslieť.

Predstavte si svet, ktorý nepozná materializmus a spoločnosť, ktorá pripomína beatnikov. Svet, ktorý sa vracia k podstate, panteizmu, spoločnosť, ktorá tak trochu pripomína hippies – s tým rozdielom, že verí. V Boha, prírodu, lásku, a skutočnosť, že tvrdá práca prináša zaslúžené ovocie.


Pôvodné talianske a slovenské vydanie románu Paola Giordana

Najnovší príbeh Paola Giordana sa odohráva na viacerých miestach v rôznych časových obdobiach. Začína Teresinými letnými prázdninami v starkinom dome v Apúlii, v Speziale. Počas týchto letných dní Teresa spozná živelného Berna, ktorý „pozná len absolútne vášne – Boha, sex, prírodu a dieťa“. Ich láska je okamžitá, životná a fatálna. Bern vyznáva ideológiu založenú na recipročnom vzťahu človeka a prírody, patrí do zvláštnej environmentálnej komunity, sekty, ktorá vstrebe Teresu ako symbiotický organizmus a ona bez svojej novej „rodiny“ viac nedokáže existovať ako plnohodnotná bytosť.

Vráti sa domov, do Turína a snaží sa zabudnúť, ale Bern a spôsob života jej novej „rodiny“ ju stále ťahajú späť do Apúlie. Skúšky urobí na výbornú, žije si svojím životom, no napriek sústavne vyvíjanej snahe rovnako cíti aj neustálu nutkavú potrebu vrátiť sa späť.

Po milostnej skúsenosti s Bernom a životom v miestnej komunite, ktorý sa jej zdal naplnený, už nedokáže byť starou Teresou. Jej nový život plný odriekania, antikonzumného spôsobu života a snaha zachrániť planétu sa zdajú byť ťažkými úlohami, ale o to zaslúženejší pocit zadosťučinenia sa hrdinom dostane s každou novou úrodou, s každým zachráneným olivovníkom.

Amatérsky internetový recenzent Matúš Procházka nazval posledný literárny počin Paola Giordana „modernou variáciou na klasické generačné ságy“. Novinárka a knižná autorka Helena Dvořáková upozorňuje tiež na skutočnosť, že príbuzenstvo tu nie je pokrvné, „spája ho magická príťažlivosť a tápanie v dnešnom zložitom svete“.

Paolo Giordano
Talianský spisovateľ Paolo Giordano

Bez ohľadu na to, či už ide o rodinnú ságu alebo nie, biologické alebo duchovné príbuzenstvo, Giordano uchopil širokospektrálny príbeh z rôznych uhlov pohľadu a v rôznych časových súčinnostiach, pričom v každom momente možno badať autorovu snahu držať postavy a čitateľa na tej istej myšlienkovej vlne.

Ľahkosť, s akou autor dokáže prostredníctvom ženskej rozprávačky predstaviť značne zložité, komplexné emočné problémy, patrí k najväčším devízam tohto turínskeho fyzika. Zaiste nejedna čitateľka žasla nad tým, ako bravúrne tento mužský autor dokázal pozliepať obrazy typické pre ženskú myseľ spôsobom, akým ženy prirodzene rozmýšľajú. Aj to zrejme prispieva ku Giordanovmu narastajúcemu kreditu.


Na rozdiel od jeho predchádzajúcej tvorby (Osamelosť prvočísel, Ľudské telo, Čierna a strieborná)Požieračoch neba možno vidieť značný nárast textovej štruktúrovanosti, akúsi farbistú košatosť príbehu. Giordanov experiment plný retrospektív priam interaktívne podnecuje čitateľa k dotváraniu vlastných, povedzme alternatívnych záverov, a zároveň ho pohlcuje svojou provokatívnosťou.

Paolo Giordano ako autor dozrieva, posúva svoje hranice a robí to naozaj precíteným a originálnym spôsobom.

Fotografie: Einaudi / Gruppo Mondadori, SlovartGiuseppe Carotenuto


Mária Jakúbeková

Mária Jakúbeková
  Práve číta Komu zvonia do hrobu od Ernesta Hemingwaya