„Kto sa odváži povedať, že moje svetlo je lepšie ako tvoja tma?“
Román Kvety pre Algernona (Flowers for Algernon, 1966) otvára tému, ktorá je bolestná, reálna a najmä pramení z vlastných skúseností autora. Americký spisovateľ Daniel Keyes pracoval na špeciálnej škole pre dospelých. Cez deň učil a noci venoval písaniu. Inšpirovali ho ľudia, ktorí trpeli mentálnym postihnutím. Túžili byť múdri, podobať sa ostatným a rozumieť svetu okolo nich.
Nezdolná túžba po svetle sa stáva hnacím motorom a nevyhnutne smeruje k otvoreniu otázok o podstate ľudskej existencie.
Pôvodne rovnomenná poviedka priniesla autorovi v roku 1959 cenu Hugo. Kritikmi pozitívne prijatý text Keyes prepracoval do románovej podoby a knižne ho vydal v roku 1966. Úspech na seba nenechal dlho čakať. V roku 1967 získava cenu Nebula za najlepší román. O 33 rokov neskôr Keyesa americká SFWA poctí aj titulom Author Emeritus.
Román je príbehom tridsiatnika Charlieho Gordona, ktorého IQ sa pohybuje okolo čísla 68 a mentálne je dieťaťom. Pracuje v pekárni a verí, že je obľúbený v kolektíve. Po práci navštevuje školu pre mentálne postihnutých ľudí, kde sa učí čítať a písať. A práve tam dostane odporúčanie, aby sa zúčastnil výskumu a podstúpil zákrok na zvýšenie inteligencie.
Rovnaký zákrok podstúpi aj myšiak Algernon. Výsledky sú prekvapivé. Algernon dokáže rýchlejšie riešiť problémy aj zorientovať sa v bludisku. Po operácii sa podstatným spôsobom mení aj Charlieho život.
Pred očami sa mu otvára nový svet. Čitateľ s ním prežíva zmeny, s ktorými sa hrdina snaží vyrovnať. Začína sa rozpamätávať na svoju rodinu, minulosť, zlepšuje svoje schopnosti a vedomosti. A pri sledovaní týchto radikálnych zmien nás autor nenútene privádza k rôznym konfliktom, ktorými Charlie prechádza.
Prvá úroveň konfliktov sa dotýka pálčivej otázky humanizmu, etiky a dôstojnosti pri výskume. Pri pokusoch sa Charlie necíti byť ľudskou bytosťou. V očiach vedcov prestáva byť subjektom, popierajú jeho existenciu v počiatočných štádiách experimentu.
Hoci Charlie Algernona najprv nenávidel, pretože ho laboratórna myš v testoch inteligenčne prevyšovala, teraz k nemu pociťuje spolupatričnosť – experiment ich oboch uzatvoril do klietky ako jednoduché časti výskumu, bez nároku na individualitu či pocit krivdy. Vzdor a pocit menejcennosti namiešali v Charliem výbušný koktail, ktorý vybuchne v najmenej vhodnej chvíli. Odraz v zrkadle neukazuje vždy to, čo by sme chceli.
„Tvárite sa šokovane! Áno, odrazu sme zistili, že som odjakživa človek – dokonca aj predtým -, a to spochybňuje vaše presvedčenie, že niekto s IQ nižším ako sto si ani nezaslúži pozornosť.“
Charlieho stret s vonkajším svetom tvorí ďalšiu rovinu konfliktov. Prím v nej hrajú motívy etiky, sexuality, stotožnenia sa, sebakontroly a emocionálneho rastu. Tých, ktorých považoval pred experimentom za priateľov, začína vidieť v inej perspektíve. „…tí najlepší z nich boli namyslení a blahosklonní – použili ma, aby sa cítili nadradení a necítili sa zle pre vlastné obmedzenia. Vedľa hlupáka môže každý vyzerať inteligentne.“
Stúpajúca inteligencia mu prináša jasnejší pohľad na ľudí a situácie, ktoré sa dejú okolo neho, paradoxne však Charlie v takom krátkom čase nedokáže emocionálne dorásť na dospelého človeka. Emocionálne zostáva stále na úrovni dieťaťa. Tento stav, v ktorom sa nachádza, mu sťažuje riešenie etickej dilemy, pred ktorú je postavený.
„Čo je správne? Ironické je, že ani moja inteligencia mi nepomáha pri riešení takéhoto problému.“
Spoločnosť, ktorá ho obklopuje, nie je žiarivým príkladom tolerancie k osobám, ako je Charlie. Paradoxne, tolerancia je aj pre Charlieho veľkou neznámou. So stúpajúcou inteligenciou sa z neho stáva sebecký, povýšenecký, nevďačný a necitlivý človek. Táto premena naštrbuje vzťah s jedinou osobou, ktorá ho má úprimne rada, a do ktorej sa Charlie zamiluje – Alice. Alice má podkopané sebavedomie, spochybňuje svoje motívy, chce na Charlieho urobiť dojem a po ich spoločných stretnutiach sa cíti príšerne.
Charlieho vo filmovej adaptácii z roku 1968 stvárnil Cliff Robertson
Traumy z minulosti, na ktoré sa rozpamätal, musí opätovne spracovať. Strach zo zlyhania, ktorý by mohol naštrbiť budúcnosť, a vnútorný citový chaos, ktorý práve prežíva, vyúsťujú do nemožnosti nadviazať plnohodnotný, hlboký a intímny vzťah.
Charlie versus Charlie, súboj, ktorý sa bez pátosu sa dá nazvať tou najintímnejšou a najsilnejšou časťou príbehu. Konflikt so sebou samým – boj o vlastnú identitu a proti nej. Charlie hľadá sám seba, je stratený. Kladie si otázky, kto je a či Charlie existoval predtým, ako jeho inteligencia a sebauvedomenie dosiahli plný potenciál. Kríza vlastnej identity, ktorej musí čeliť, ho štiepi na starého a nového Charlieho. Okná, zrkadlá, výklady obchodov a reštaurácií sa stávajú miestom stretu podvedomia s vedomím – stretom starého Charlieho a toho nového.
Ocenenie a prijatie rodinou, ktorá ho odmietla, pretože bol iný ako ostatní a nespĺňal ich normy, by bolo pre Charlieho liekom na krízu, v ktorej sa nachádza. Avšak satisfakcia neprichádza a Charlie zisťuje, že emocionálne ťažkosti nemožno riešiť rovnako ako intelektuálne problémy. Uvedomuje si, že ho čaká neodvratný a trpký koniec. Dotyk vrcholu krízy prichádza v momente, kedy by to čitateľ čakal najmenej.
„Rozčúlil som sa, keď som si spomenul, že nedávno som, ešte ako slabomyseľný, zo seba robil šaša – presne ako tento chlapec. A skoro som na to zabudol. Nie je tomu tak dlho, čo som zistil, že sa mi ľudia posmievajú. Teraz chápem, že som sa s nimi nevedomky smial sám sebe. To ma bolí zo všetkého najviac.“
Na otázku, kto je Charlie Gordon, nenachádza uspokojivú odpoveď, preto sa spolu so strachom z minulosti a budúcnosti vzdáva aj svojich identít. Nakoniec v osamelosti a bez hlbšieho zdôvodnenia prijíma seba v oboch podobách. Túžba dať niečo zo seba ostatným je pre neho triumfálnym víťazstvom a znakom emocionálneho rastu. Pridáva sa do výskumného tímu a počas výskumu vyvracia svoje životné tézy.
Biela laboratórna myš, Cliff Robertson a Daniel Keyes v roku 1968
„No zistil som, že samotná inteligencia nič neznamená. Na univerzite sa inteligencia, vzdelanie a vedomosti stali modlami. No teraz už viem, že ste všetci prehliadli jednu vec: inteligencia a vzdelanie, ktoré nezjemnia ľudský cit, nie sú nič hodné.“
Keyes nevšedným spôsobom využíva jazyk, ktorý sa akoby stáva ďalšou postavou príbehu, ktorá sleduje Charlieho kroky. Cez správy o pokroku, ktoré musí Charlie písať, sa čitateľ stáva súčasťou vedeckého experimentu. Sledujeme, ako sa Charliemu obohacuje slovná zásoba, zlepšuje gramatika aj syntax.
Správy majú formu denníkových zápiskov, čo im dodáva istú príchuť zakázaného ovocia a intimity, a teda okrem dynamiky samotného príbehu je aj toto silným impulzom pre čitateľa hltavo pokračovať v dočítaní príbehu. „Strauss znova vytiahol, že musím hovoriť a písať jednoducho a priamo, aby mi ľudia rozumeli. Pripomína mi, že jazyk niekedy nie je cesta, ale prekážka.“
Slovenskému čitateľovi toto kultové dielo prinieslo tento rok vydavateľstvo Lindeni. Je to presne 5 rokov od smrti Daniela Keyesa a viac ako polstoročie od prvého vydania románu, avšak práca, ktorú odviedla Zuzana Trstenská, bola hodná čakania. Slovenský preklad zostáva verný originálu, pričom úvodné a záverečné časti knihy sú dotiahnuté do najmenších detailov, takže čitateľovi sprostredkuje aj krehký pocit hmatateľnosti. Obálka Petra Považana decentne odkazuje na jeho prvé vydanie a zachováva symboliku diela.
Symbolický názov Kvety pre Algernona vyjadruje túžbu Charlieho nebyť zabudnutý – delikátnu túžbu, ktorú hlboko v sebe nosíme všetci. Pre Charlieho a Algernona bol experiment unikátnou skúsenosťou, ktorá im dovolila vyjsť na svetlo, bez ohľadu na to, že výsledok experimentu bol neuspokojivý.
Román má už niekoľko krížikov, snáď aj preto náročnejší čitateľ odhalí finálne smerovanie postáv. A hoci by mal byť pripravený na horko-sladkú príchuť záveru, tak ho napriek tomu tvrdo a bolestne zasiahne. Zostanú mu len otázky, v ktorých nekompromisne prehodnocuje svoje správanie, to minulé aj súčasné. Odpovede mu však unikajú, ako piesok medzi prstami.
Musí ich hľadať znova a znova. V momentoch, kedy píše IQ test, aby sa stal členom elitárskej spoločnosti, ktorá blahosklonne proklamuje využitie inteligencie v prospech ľudstva. V momentoch, kedy si púšťa „zábavné“ videá ukazujúce reakcie mentálne postihnutých osôb. V momentoch, kedy uspokojuje vlastné ego v dichotómii – my a oni.
Kto sa odváži povedať Charliemu, že jeho svetlo je lepšie ako naša tma?
Fotografie: ABC Pictures Corporation, Harcourt, Lindeni a Ohio University Archives