Z troch prameňov vlasov

Foto:  Éditions Grasset 

Mohli to byť tri poviedky o troch ženách. Nie, sú to tri poviedky o troch ženách. Len ich forma nezodpovedá tomu, na čo sme v poviedkových knihách zvyknutí. Príbehy Indky Smity, Talianky Gulie a Kanaďanky Sarah sa po malých častiach striedajú ako kapitoly v románe. Nenadväzujú na seba, na prvý pohľad nemajú nič spoločné.

Osudy odohrávajúce na troch kontinentoch by nemohli byť rozdielnejšie. Francúzska herečka, režisérka a scenáristka Lætitia Colombaniová dala svojmu literárnemu debutu originálnu formu. Preplietla poviedky do vrkoča.

Názov Vrkoč (La Tresse, 2017) nebol zvolený náhodne. V každom z príbehov sú určitým spôsobom prítomné vlasy. Je to jemné spojidlo pripomínajúce svätoplukovský motív. Tri prúty osve sú slabé, no keď ich spojíme, nedokážeme ich zlomiť. Pevný vrkoč však v tomto prípade reprezentuje ženskú silu, odvahu a nádej.

Smitá je dalitka – nedotknuteľná. Je mimo kastového systému, mimo všetkého. Ľudia ako ona sú považovaní za nečistých. Ich údelom je žiť na periférii, vykonávať špinavé práce. Smitá každé ráno čistí latríny. Holými rukami vyberá výkaly džátov – vyššej kasty tvorenej prevažne roľníkmi.

Jej manžel je lovec potkanov. Chytá ich taktiež holými rukami. Jeho práca má tú výhodu, že si korisť môže ponechať, a tak dokáže rodine zabezpečiť aspoň večeru – opekaného potkana, ktorý vraj chutí ako kurča. Osudu, do ktorého sa narodili, nemôžu uniknúť. Je to ich povinnosť a od Smity sa očakáva, že do rovnakého povolania zasvätí svoju 6-ročnú dcéru Lalitu. Smitá to však nechce dopustiť.


Francúzske, české a slovenské vydanie knihy

Nenávidí svoju „prácu“ a razantne odmieta, aby dcéra pokračovala v rovnakom údele. Vysníva si pre ňu iný život, rozhodne sa, že Lalitá bude chodiť do školy ako ostatné deti. Bez ohľadu na to, aké obete si to vyžiada.

Sicílčanka Guilia pracuje v rodinnej firme vyrábajúcej parochne. Potom, čo sa jej otec ocitne v nemocnici, musí prevziať firmu, ktorá nie je až taká prosperujúca, ako si všetci mysleli. Zodpovednosť zostane na jej pleciach. Nie je to len zodpovednosť za podnik postavený na dlhoročných tradíciách, ale aj zodpovednosť za zamestnancov, meno a osud celej rodiny.

Sarah je právnička. Vo firme sa ako prvá žena prepracovala na najvyššie pozície, ktoré odjakživa ovládali len muži. Stálo ju to veľa práce, úsilia, prebdených nocí a dve manželstvá. Na to, čo dokázala, je patrične hrdá. Zanedbáva síce výchovu troch detí, čo si pravidelne vyčíta, no naučila sa s tými pocitmi žiť. Striktne oddeľuje osobný a pracovný život. Vo svojej kariére mieri ešte vyššie. Nechce sa nechať ničím zastaviť, aj keď to niečo, čo jej diagnostikujú, sa volá rakovina.

Dejové linky príbehov sú jednoduché, priamočiare, v niektorých prípadoch dokonca klišéovité. Napriek tomu Vrkoč ako celok nepôsobí lacno. Veľkú zásluhu má na tom autorkin minimalistický štýl. Nerozpitváva, nezdržuje košatými opismi. Colombaniovej rozprávanie je určite ovplyvnené filmárskymi skúsenosťami. Samotné striedanie medzi ženskými hrdinkami pôsobí ako strih scény, kniha sa ponáša na filmový scenár.

Najvýraznejším príbehom z trojice je osud Smity a jej dcéry. India je pre slovenského čitateľa vzdialená, neošúchaná. Variácie na zvyšné dva príbehy sme už v akej-takej podobe mohli niekde čítať, no život rodiny čističky latrín a lovca potkanov je taký originálny námet, že nejeden čitateľ si určite želal, aby v knihe dostal viac priestoru.

Mohli by sme si klásť otázku, či by Colombani nespravila lepšie, keby sa vzdala ostatných príbehov a plochu románu venovala výhradne indickej rodine. No rovnako by sme si mohli položiť otázku, prečo tak neurobila. Prečo mala potrebu zamiešať do svojej prvotiny aj „bežnejšie“ hrdinky?

Lætitia Colombaniová 2017
Francúzska herečka, režisérka a scenáristka Lætitia Colombaniová

Lætitia Colombani zjavne nechcela písať o Indii ako takej. India, rovnako ako Sicília a Kanada, sú len príkladom. Príkladom diskriminácie, stigmatizácie a spoločenského vylúčenia. Kontrast spôsobený geografickými a sociálnymi vplyvmi ukazuje, že pod povrchom máme niektoré problémy všetci spoločné. Rovnako zdieľame podobné túžby: túžbu po slobode, rovnosti a dôstojnom živote.

Nemá zmysel pýtať sa, ktorý z príbehov je najsilnejší, ktorá žena musí vynaložiť vo svojom boji viac úsilia. Môžeme ich hodnotiť čisto subjektívne, podľa sympatií, čitateľského vkusu. Ľahko by sme našli metriku, čo favorizuje nám sympatickejšiu postavu. Nerobilo by nám problém vyskladať argumenty, prečo jedna žena určite zvádza náročnejší boj ako druhá. Je pre nás prirodzené a ľahké porovnávať. Seba. Iných. No často porovnávame neporovnateľné.

Každá sa nachádza vo svojom univerze. Má svoju minulosť, svoje sny, musí sa pasovať s vlastnými životnými okolnosťami, v ktorých sa ocitla. A to nedokážeme objektívne ohodnotiť. Ak bojujete zo všetkých síl za niečo, na čom vám skutočne záleží, ak zvádzate zápas s osudom, to, čo prežívate, je navonok nemerateľné.

Autorka spojila nespojiteľné, aby znásobila silu toho, čo chce povedať. Nepozerá na svoje hrdinky jednotlivo, ale ako na celok, čoho dôkazom je prepletené usporiadanie textov. Aj keď to môže zo začiatku pôsobiť chaoticky, v závere sa všetko prepojí dohromady presne ako tri pramene vlasov.


Vrkoč sa pravdepodobne nikdy nezaradí medzi vysokú literatúru, nebude sa o ňom učiť na školách. Pletenec troch osudov však v sebe ukrýva dostatok odhodlania, aby oslovil čitateľov na celom svete. Už len vo Francúzsku sa predalo viac ako 300-tisíc výtlačkov, knihu preložili do 29 jazykov a bola ocenená francúzskou cenou Prix Relay des Voyageurs Lecteurs.

V máji tohto roka vyšiel autorke druhý román s názvom Les Victorieuses. Lætitia Colombani zostala verná svojim motívom, hlavnou hrdinkou je vyhorená právnička, ktorá sa v rámci terapie dostane do tzv. Paláca ženy – útočiska pre ženy, ktoré sú určitým spôsobom vylúčené zo spoločnosti.

Slovenský preklad nového románu sa pripravuje. Vydavateľstvo Ikar ho pod názvom Víťazky plánuje vydať vo svojej edícií Odeon v apríli 2020.

Grafika a fotografie: Grasset, Odeon IkarCéline Nieszawerová


Patrícia Šišková

Patrícia Šišková
  Práve číta Povedal mi veštec od Tiziana Terzaniho