Necelé štyri týždne po vyhlásení výsledkov tohtoročnej Anasoft litery zavládlo na kultúrnej scéne nezvyčajné ticho. Hoci mnohými predpokladaný víťaz sa stal nositeľom „iba“ Ceny čitateľov a skutočný víťaz bol pre rovnaký počet ľudí isto prekvapením, zdá sa, že veľký rozruch udeľovanie najvýznamnejšieho slovenského literárneho ocenenia za posledné roky v spoločnosti nevyvoláva.
Literárne rubriky známejších periodík si svoju úlohu aj tentokrát splnili viac či menej kvalifikovanými článkami, zaznamenať sa dal zaujímavý rozhovor s prekladateľom rusínskeho nárečia víťazného diela, niekoľko krátkych besied a prirodzene slávnostný večer v Hviezdoslavovom divadle. Literárna opona tým, zdá sa, pre tento rok padla.
Mdlú podobu slovenského literárneho života sa posledné mesiace pokúšali rovnako neúspešne oživiť aspoň časti Literárneho kvocientu. Relácia, ktorej moderátor má zjavný problém pustiť hostí k slovu, však nie je práve ideálnym priestorom na diskusiu. A hoci sa môže zdať, že hostia v podobe porotcov Anasoft litery patria k tým najpovolanejším, opak je pravdou.
Tendencia neprezradiť víťaza a porazených skôr ako je potreba, vzájomné upozorňovanie v štýle „to už nehovor“ vytvára a udržiava zbytočný odstup obecenstva od jednotlivých diel. Dobrej a kvalitnej literatúry tu pritom ani zďaleka nie je toľko, aby sme okolo nej našľapovali „na holubičích nôžkach“. Skrátka, ak sa najnovší Balla nedostal do desiatkového výberu, treba troma vetami pomenovať dôvody, prečo sa tak stalo, a nevytvárať okolo takej malichernej udalosti ani len náznak tajomna.
Víťazom tohtoročnej Anasoft litery je Ivan Medeši z Vojvodiny
Dôvody upadajúceho záujmu o slovenskú literatúru sa tým však ani zďaleka nevyčerpávajú.
Že je niečo zhnité v štáte Dánskom, vidieť aj na základnom koncepte podpory literatúry, ktorá je zo strany štátu chabá, a v prípade súkromného sektora hrá význam slova litera vždy až druhé husle.
V rozhovore pre český Host spomínal zakladateľ Magnesie Litery Pavel Mandys, ako predstavoval svoj plán talianskym majiteľom známej minerálnej značky Magnesia. Pôvodný, skôr neutrálny návrh Magna Litera sa talianskym predstaviteľom príliš nepáčil, keďže chýbal priamy odkaz na meno spoločnosti. Hoci podporu Magny Litery priamo neodmietli, dali jasne najavo, že názov Magnesia Litera bude dotačne ohodnotená desaťnásobne vyššou sumou.
Podobný princíp sa nevyhýba ani Anasoft litere, či celosvetovo známej Booker Prize. Podpora literatúry pre literatúru samotnú, bez možnosti zlepšenia vlastného biznis imidžu skrátka z ekonomického hľadiska nedáva žiadny zmysel.
Víťazi v jednotlivých krajinách tak do pomyselnej siene slávy chtiac-nechtiac prechádzajú cez palety modrých minerálok, drahé softvérové systémy či špekulatívnych trhových maklérov. Ako sa hovorí – čo nesvrbí, netreba škrabať. Názov českej aj slovenskej literárnej ceny nakoniec celkom dobre znie, ucho ich berie. Na druhej strane je zaujímavé sa zamyslieť, či by mali spisovatelia rovnakú radosť zo zisku napríklad takej českej Kofola litery či slovenskej Slovnaft litery. Azda nikto nepochybuje o tom, že poskytnuté dotácie by najmä v druhom prípade mohli byť nepomerne vyššie. Aký by v tom teda bol problém?
Nič nie je ľahšie ako kritizovať
Veta v nadpise platí. Bodka. Odbočme v ďalšej časti z hlavnej cesty a zistime, kam nás to dovedie.
Pred pár rokmi ma zaujal krátky stĺpček v českom časopise Respekt. Autor, na ktorého meno si nespomínam, dal čitateľom jednoduchú úlohu. Skúste uhádnuť, z ktorého známeho českého románu je nasledujúci úryvok:
„Byly to fotografie různých exekucí, provedených armádou v Haliči i v Srbsku. Umělecké fotografie s vypálenými chalupami a se stromy, jejichž větve se skláněly pod tíhou oběšených. Zejména pěknou byla fotografie ze Srbska s pověšenou rodinou. Malý hoch, otec i matka. Dva vojáci s bajonetem hlídají strom s popravenými a nějaký důstojník jako vítěz stojí v popředí a kouří cigaretu.“
Je to krásny text, ťaživý, no krásny. Tipoval som nejaký (po)vojnový román, hoci prehľad v nich ani zďaleka nemám. Správna odpoveď je Osudy dobrého vojáka Švejka (1921-1923). Dielo, ktoré má väčšina z nás spojené s humornými scénkami, situačnými hláškami a všeobecne s akousi ľahkosťou bytia.
Čo tam taká dramatická a smutná scéna vlastne robí? Kde sa tam vzala? Azda Hašek nevidel, že sa mu tým rúca posolstvo celého diela – oslava jednoduchosti a radostného života?
Historický prvé zošitové a najnovšie české vydanie Haškovho Švejka
Autor spomínaného článku sa snažil poukázať na obrovské zjednodušovanie, ktoré interpretáciu Švejka od jeho vydania sprevádza. Mnohí sa tento román v minulosti nebáli označiť za národný, teda taký, ktorý vystihuje českú povahu či niečo, čo by sme v mierne negatívnom nádychu mohli označiť slovom čecháčkovství. Tá myšlienka ma zaujala.
Je samozrejmé, že beletriu možno písať autobiograficky, rovnako sa môžeme rozhodnúť vyrozprávať fiktívny príbeh, zasadiť ho do ľubovoľného prostredia a nechať ho rozvinúť v nádychu romantiky, histórie či sci-fi. Nič z toho nie je zložité, ak odhliadneme od schopnosti napísať literárny, a nie školometský text. Drobnosť.
Môže sa však spisovateľ rozhodnúť, že napíše román, poviedku či báseň z pozície príslušníka určitého národa? Teda niečo podobné, za čo bol neskôr nekriticky oslavovaný Jaroslav Hašek? Na prvé (aj druhé) počutie to znie odpudivo. Vybavia sa ódy na tok Dunaja, mohutnosť Tatier a tisícročný zápas o svojbytnosť. Každá z týchto tém je hodná (nielen literárneho) opovrhnutia. Ale predsa len, dá sa to?
Na prvý pohľad jednoduchá otázka – čo je to slovenská literatúra, aká je jej podstata? Podstatou literatúry je, že nemá žiadnu podstatu, píše v jednej z esejí Blanchot. Je možné napísať literárny text bez ohľadu na použitý jazyk, bez uvedenia akýchkoľvek bližších reálií, bez prezradenia histórie postáv a miest, a napriek tomu vedieť, že toto je literatúra slovenská, a nie ukrajinská, poľská či ruská? Dá sa vôbec také niečo napísať?!
Nedávno sa mi dostala do rúk kniha Slováka Filipa Müllera Sonderbehandlung (Sonderbehandlung. Drei Jahre in den Krematorien und Gaskammern von Auschwitz, 1979), v ktorej ako jeden z mála preživších popisuje službu v osvienčimských továrňach na smrť. Úlohou desiatky zúbožených väzňov bolo vypratávanie plynových komôr a spaľovanie mŕtvol v peciach krematórií. Müller túto prácu vykonával niekoľko rokov, a aj z textu knihy bolo cítiť citové otupenie spôsobené každodenným stretom s absolútnou podobou zla.
Nemecké vydania Müllerovho svedectva z roku 1979 a nové slovenské vydanie
V závere knihy opisuje scénu, ako sa doslova pár týždňov pred koncom vojny v šatniach plynových komôr ocitli československí Židia z terezínskeho tábora. Keď Müller započul, ako sa pri vyzliekaní šatstva pokúšajú zahnať strach spevom štátnej hymny Kde domov můj, rozhodol sa do plynovej komory vstúpiť spolu s nimi. V poslednej chvíli ho neznámi krajania vyhnali s prosbou, aby informoval svet o ich osude. Poslúchol.
Odkiaľ bralo silu ono vnútorné pohnutie, ktoré ľudsky už dávno zlomeného Müllera zasiahlo vo chvíľach, keď už aj nacistickí dozorcovia vedeli, že vojna sa onedlho skončí? Nestál azda každý ľudský život za taký heroický čin? Na druhej strane, ak Müllerov pud sebazáchovy odpovedal pri tisícoch zabitých na túto otázku dlhé roky záporne, prečo odrazu fatálne zlyhal pri ľuďoch hovoriacich rovnakým jazykom? Prirodzene, iba z bezpečia domova je možné klásť také hlúpe a opovážlivé otázky.
A nakoniec, ako táto príhoda vlastne súvisí s témou tohto článku? Azda autor nevidí, že sa mu tým rúca posolstvo celého diela?
Krv bola a je čudná šťava, napísal kdesi Hamada.
Grafika a fotografie: Sfio Cracho / Adobe Stock, Šimon Lupták / Anasoft litera, Addmedia, Kalibr, Steinhausen, Bertelsmann a Marenčin PT
Jakub Neumann
Práve číta Rozpojené státy od Martina Rězníčka
finančným príspevkom prostredníctvom vašej platobnej karty alebo cez internetový platobný systém PayPal
IBAN: SK92 8330 000000 2001476552
BIC/SWIFT: FIOZSKBAXXX
Ďakujeme za vašu podporu!
