Román ako stroj času

Gerhard HenschelFoto:  Uwe Zucchi 

Mnohí Nemci, ktorí sa narodili v šesťdesiatych rokoch minulého storočia a čítajú kronikárske romány Gerharda Henschela, opätovne prežívajú dávno zabudnuté obdobia svojich vlastných životov.

Spisovateľ začal na svojom prvom autobiografickom románe Kindheitsroman (Detský román) pracovať v roku 1996. Keď vytvoril postavu Martina Schlossera, aby prostredníctvom nej opísal svoje detstvo v šesťdesiatych rokoch, nikdy nemal v pláne spracovať v takejto podobe celý svoj život. Napriek tomu to už potom nedokázal zastaviť.

Siedmy zväzok tejto neobyčajnej kroniky, Arbeiterroman (Robotnícky román) vyšiel v tomto roku. Henschelovo alter ego Martin Schlosser bude mať čoskoro dvadsať rokov, prerušil štúdium na univerzite a na obzore je zjednotenie Nemecka.

 

Kindheitsroman (2004)Arbeiterroman (2017)Prvý a siedmy zväzok románovej série Gerharda Henschela

 
Romány ponúkajú čitateľovi cestovanie v čase. Pre Nemcov z autorovej generácie je to cesta do vlastnej minulosti, a to bez ohľadu na to, či vyrastali ako Martin Schlosser v dolnosaskom Meppene alebo v Stuttgarte. Mnohé ich osudy boli podobné. Gerhard Henschel už takto svojím subjektívnym pohľadom prerozprával takmer deň po dni tri desaťročia nemeckej histórie.

Takáto podrobná rekonštrukcia života – aj keď ide o váš vlastný – znamená predovšetkým jednu vec: množstvo práce.

Pán Henschel, ako ste prišli na myšlienku, aby ste prostredníctvom Martina Schlossera prerozprávali príbeh svojho života v románe?

Keď som v roku 1996 znova čítal román Waltera Kempowského Tadellöser & Wolff, napadlo mi, že by som si rád prečítal podobný detský román od niekoho z mojej generácie, ale nič také tu neexitovalo. Tak som si povedal, prečo to neskúsiť napísať. Našťastie som netušil, koľko práce je predo mnou.

Plán nadviazať na môj Kindheitsroman jeho ďalšími pokračovaniami sa objavil až oveľa neskôr.
 

Osobný život Martina Schlossera opisujete v reálnom historickom prostredí. Arbeiterroman, ktorý vyšiel v roku 2017, sa odohráva v čase turbulentných udalosti, blíži sa nemecké zjednotenie, Nelsona Mandelu po 27 rokoch prepustili z väzenia, v Čile generál Pinochet odchádza z čela štátu. Čo všetko je potrebné na rekonštrukciu takejto doby?

Trvá určitý čas, kým sa zhromaždí materiál. Našťastie sa môžem spoľahnúť na bohatý archív, pozostávajúci zo starých listov, fotoalbumov, zápisníkov, potvrdení, knižných lístkov a letákov od liekov. Okrem toho sa spolieham na príbuzných a priateľov, ktorí mi pomáhajú. Mnohí mi poskytujú informácie a niekedy vylepšujú dialógy, ktoré súvisia s ich postavami.

A pokiaľ ide o získavanie informácií o politických, spoločenských alebo športových podujatiach, filmoch, novinových citáciách, cestovných poriadkoch, údajoch o počasí, reklamných sloganoch alebo o kurzoch v lotériách, internet je nevyčerpateľná zlatá baňa.
 

Ak sa mi podarí opísať dva dni za jeden deň, som spokojný, pretože to mi dáva nádej, že by som mohol jedného dňa dobehnúť súčasnosť

 

Takže digitalizácia a internet zjednodušujú vašu prácu?

Internet mi veľmi uľahčil výskum a je tiež užitočné, že môžete prehľadať tisícky stránok románu v priebehu niekoľkých sekúnd, aby ste skontrolovali, kedy ste naposledy používali slovo „Rummelplatz“ (jarmok) alebo nemeckú frázu „Hol di fuchtig“ (Drž sa), alebo ako často jedol Martin Schlosser mliečne rezance či lazane.
 

Vaše romány sú skoro ako denníky. Poznámky, ktoré si zapisuje hlavný hrdina, sú veľmi podrobné, Schlosser si zapisuje všetko, dokonca aj najmenší dialóg počas fajčiarskej prestávky v nočnej službe. V knihe Arbeiterroman ste opisovali udalosti spred viac ako dvadsiatich rokov. Ako to robíte? Musíte mať neuveriteľnú pamäť.

Ja som si denníky viedol len sporadicky, ale vždy som písal veľa listov a k väčšine z nich som sa mohol dostať späť. Cennými zdrojmi však boli denníky mojej babičky z Jeveru, jeverský telefónny zoznam, v ktorom sú uvedení všetci lekári, optici, lekárne, mäsiarstva a supermarkety, korešpondencia z dedičstva mojich rodičov a rôzne vydania oldenburgských mestských novín Diabolo, pre ktoré som neskôr písal.

Bez takýchto zdrojov by bola moja práca oveľa ťažšia, ale našťastie mám skutočne pamäť ako slon.

 

Jugendroman (dtv Verlagsgesellschaft, 2012)
Fotografia z knihy Jugendroman

 

Človek má pocit, že každý, kto vám skrížil cestu, sa nakoniec objaví v románoch. Určite sa nepáči všetkým, že v nich boli tak presne opísaní. Mali ste s tým niekedy problémy?

Naopak. Niektoré staré priateľstvá ožili. Z času na čas po prečítaní niekto príde za mnou a opýta sa: „Pamätáš sa na mňa?“ A potom stojí predo mnou niekdajší spoluhráč z mládežníckeho futbalového klubu SV Meppen, bývalá kolegyňa z baru na diskotéke Na Nu alebo Gabi, spolužiačka zo základnej školy vo Vallendar am Rhein. Románové postavy sú skutočné. Žene, ktorá sa v románoch nazýva Andrea a s ktorou som päť rokov chodil, som dal právo vetovať každú vetu, ale ona súhlasila so všetkým.

V románe, na ktorom momentálne pracujem, sa Martin Schlosser zamiluje do študentky Kathrin Passigovej, ktorá si v ňom ponechá svoje meno. Teraz mi radí pri rekonštrukcii našich spoločných zážitkov.
 

Ako postupujete vo všeobecnosti pri písaní románu? A keď píšete, počúvate hudbu, ktorá vás vráti späť do starých čias?

Najprv zber materiálu, potom čistopis, pretože nepíšem náhodne. Ale aj keď pracujem na čistopise, stále sa objavujú otázky: Kedy sa v roku 1990 začalo finále majstrovstiev sveta vo futbale? Ktoré epizódy televízneho seriálu Diese Drombuschs (Drombuschovci) babička Martina Schlossera skutočne videla? Ak sa mi podarí opísať dva dni za jeden deň, som spokojný, pretože to mi dáva nádej, že by som mohol jedného dňa dobehnúť súčasnosť.

Ako hudobné pozadie v súčasnosti preferujem Thomasa Tallisa, Palestrinu a posledný album Leonarda Cohena. Pieseň String Reprise / Treaty som počúval celé mesiace. Žijem ňou.
 

Označujú vás za kronikára Spolkovej republiky Nemecko. Je Martin Schlosser typickým Nemcom?

Dúfam, že nie. Tak, ako poznám typických Nemcov, majú oveľa radšej popového speváka Wolfganga Petryho a televízneho zabávača Olivera Pochera, než renesančného skladateľa Thomasa Tallisa.
 

Ako dlho píšete jeden román o Schlosserovi? Koniec koncov každý zväzok je dlhší ako päťsto strán. Popri práci na románe máte ešte čas na ďalšie projekty?

Každý rok a pol vychádza nový román. Ďalší z nich, Dorfroman (Dedinský román) je naplánovaný na jeseň roku 2018.

Pod názvom Laubengänge (Pergoly) vyjde na jar v edícii Temmen denník putovania po stopách Wilhelma Buscha, ktorý sme spolu s fotografom Gerhardom Kromschröderom dokončili v máji. Začali sme v jeho rodnom meste Wiedensahl, navštívili slávny mlyn v Ebergötzene a skončili pri jeho hrobe v Mechtshausene pri meste Seesen. Spolu s kolegom Wenzelom Storchom som tiež pracoval na fotografickom románe, ktorý je inšpirovaný motívmi z katolíckych časopisov pre miništrantov.

Okrem toho pracujem ako prekladateľ, aby som mal na bežné výdavky, a článkami pre noviny a časopisy sa rád sa zapájam sa do svetových udalostí. Na to si musím urobiť čas.
 

Pravidelne poskytujete rozhovory. Akú otázku by ste chceli raz dostať? A čo by ste odpovedali?

Preceňujete moju ochotu poskytovať rozhovory. Nerobím to pravidelne. Jedna rozhlasová stanica nedávno chcela, aby som sa vyjadril k výsledkom štátnych volieb v Dolnom Sasku a musel som sa prispôsobiť, pretože nie som Günter Grass. Na väčšinu tém ani nerád vyjadrujem názor.

Jednu z otázok, ktorú by som naozaj chcel dostať, je: „Môžem vás ako sponzor oslobodiť od všetkých finančných starostí, aby ste sa mohli po zvyšok života venovať práci na vašom románovom cykle?“ Pravdepodobne by som odpovedal: „Ale áno.“
 


Gerhard Henschel  (1962)
Súčasný nemecký spisovateľ ma na svojom konte romány, poviedky, monografie či satirické texty. Okrem písania aj prekladá z angličtiny. V Nemecku je známy predovšetkým svojou sedemzväzkovou sériou románov o Martinovi Schlosserovi. Jej protagonista, narodený v šesťdesiatych rokoch minulého storočia, detailne sprevádza čitateľa novodobou históriou krajiny.

Autor získal za svoju prácu niekoľko ocenení, ako napríklad Cenu Georga Glasera v roku 2015, či Cenu Bena Wittera v roku 2017.


 

Goethe-Institut
Eleonore von Bothmerová  /  Goethe-Institut

Publikovaný text vychádza z interview uverejneného pod licenciou Creative Commons
Creative Commons Lizenzvertrag