Pomalá cesta k rýchlemu zabúdaniu

Priznajme si, koľkým z nás niečo hovoria mená ako Dorthe Nors, Roy Jacobsen či Mathias Enárd? Alebo sa pokúste rozpamätať na tieto – Ahmed Saadawi, Antonio Molina, László Krasznahorkai. Nič? A čo tak David Grossman a Olga Tokarczuk? Áno, tam sa už mnohým pomyselná žiarovka naplno rozsvieti. Čo však tie zvyšné osoby, o koho ide? Povedané jednoduchým jazykom – o tých porazených.

Každý rok nadácia Booker Prize Foundation udelí honorované ocenenie žijúcemu autorovi (a prekladateľovi), ktorého do anglického jazyka preložené dielo porota vyhodnotí ako najlepšie. Mesiac predtým, než sa tak stane, porota zverejní užší výber v podobe šiestich diel (shortlist), z ktorých nakoniec vzíde absolútny víťaz.

Dlhoročná skúsenosť však ukazuje, že akonáhle zaznie meno šampióna, svetlá reflektorov už mieria iba jedným smerom.

Zvyšok spisovateľov, ktorým prvé miesto nedoprial možno o niečo kritickejší názor jedného z porotcov, či skrátka demokratické prehlasovanie, upadá už zopár týždňoch po vyhlásení do zabudnutia. Prirodzene, že spisovateľovi takýto úspech v jeho domovskej krajine prinesie ešte väčšiu popularitu, no ak si už nikto dal námahu dielo preložiť, cieľom bolo expandovať a nie získavať vavríny na domácom ihrisku.

Upamätať sa na spomienku, ktorá ani nevznikla, sa vydavatelia po preložení takýchto „shortlistových“ kníh obyčajne snažia dupľovanými prebalmi kníh, ktoré čitateľa upozorňujú, akú výnimočnú knihu práve berie do rúk.

Čitateľ sa tak o autorovi či autorke obyčajne prvýkrát dozvedá až v samotnom kníhkupectve, cítiac sa priam previnilo, že nepozná jednu zo šestice najlepších kníh minulého, či predminulého roka. Sú to však vydavatelia, recenzenti, ale aj literárne periodiká, ktoré by sa mali cítiť previnilo.

Venovať zvýšenú pozornosť víťazovi je pochopiteľné a celkom oprávnené. Znamená to ale, že práve jeho kniha je o triedu lepšia než pätica zostávajúca v jeho tieni? Ak zoberieme do úvahy už spomínaný fakt, že cenu možno udeliť akémukoľvek do angličtiny preloženému dielu, je zrejmé, že konkurencia je skutočne enormná.

Na rozdiel on rôznych literárnych ocenení udeľovaných na národnej úrovni (za nás spomeňme Anasoft Literu, ktorej desiatkový list veľakrát nemožno považovať za výber toho najlepšieho, ale toho jediného literárneho, čo za posledný rok vyšlo…) tak má čitateľ možnosť okúsiť créme de la créme svetovej literatúry.

Vydanie novely Samanty Schweblinovej Mimo dosah (Distancia de rescate, 2014), na ktoré sa po minuloročnom slovenskom vydaní podujalo aj české vydavateľstvo Argo, je preto v tejto súvislosti iba čiastočným splatením dlhu, ktorý voči zostávajúcim finalistom medzinárodnej Man Bookerovej ceny máme.

Argentínska autorka vo svojom rozsahovo neveľkom diele nadväzuje na tradíciu magického realizmu typického pre juhoamerických spisovateľov. Novela čitateľa stavia bez prípravy do sledu ťažko zrozumiteľných udalostí bez bližšieho vysvetlenia ich kontextu a príčin.

Dej je rámcovaný podivným príbehom otráveného dieťaťa Davida, ktorého dušu má matka Carla vykonaním špecifického rituálu ešte možnosť zachrániť, hoci jeho telesnej smrti už zabrániť nemôže. Zachránený David, ktorý sa v novom, no znetvorenom tele ku svojej matke Carle vráti, je poznačený tajomnou skúsenosťou iného. Skúsenosťou prejdenia bránou smrti.

Príbeh, odohrávajúci sa predovšetkým formou dialógu, sa náhle preklápa do intímneho rozhovoru Carlinej umierajúcej priateľky Amandy s Davidom. Ich vzájomná komunikácia môže v čitateľovi vyvolávať skutočne širokú škálu pocitov a alúzií. Z takmer hororových scén sa rozhovor odrazu preklápa do opisu každodenných činností, aby sa v ďalšom okamihu stočil k filozofických úvahám a živote a smrti.

Amanda sa na smrteľnej posteli strachuje najmä o osud svojej dcéry Niny, no David tento problém nepovažuje za najpodstatnejší, bagatelizuje ho. Amandu sa pokúša ťažko zrozumiteľnými otázkami priviesť k pochopeniu niečoho oveľa dôležitejšieho.

Niečoho, čo presahuje ju, aj jej dcéru Ninu. Čo však tvorí túto vyššiu pravdu Schweblin neprezradí ani na poslednej stránke svojej knihy. Čitateľ si tak nie je ani po niekoľkonásobnom prečítaní novely istý, či Davidov odkaz Amanda, resp. čitateľ sám pochopil. Absencia snahy doručiť na záver knihy akoby na striebornom podnose jednoduché rozuzlenie toho, ako to ten David vlastne celé myslel, robí novelu Samanty Schweblinovej jedinečnou, no zároveň zložitou na pochopenie.

Názov pôvodného argentínskeho vydania, ktorý zachoval aj slovenský vydavateľ, odkazuje na kľúčový prvok Amandinho vzťahu k svojej dcére Nine – Záchranná vzdialenosť (Distancia de rescate). Táto vzdialenosť vymedzuje faktický, ale aj imaginárny priestor, v ktorom matka ešte dokáže svoje dieťa uchrániť pred hroziacim nebezpečím.

Neustále udržiavanie záchrannej vzdialenosti brala Amanda ako svoju najdôležitejšiu z celej rady rodičovských povinností. Ležiac na smrteľnej posteli však Amanda sama veľmi dobre rozumie tomu, že akákoľvek záchranná vzdialenosť sa čoskoro a definitívne preruší.

Preto, hoci možno voči českému vydavateľstvu oprávnene vzniesť výhradu nad až priveľmi voľným „prekladom“ pôvodného názvu diela, zvolený titul Mimo dosah dokonale zapadá do myšlienkovej skladačky celého príbehu.

Pokúsiť sa pochopiť tvorbu Samanty Schweblinovej je nesmierne náročná úloha. Jej jazyk je deravý. Ponúka nám rôzne, aj protichodné interpretácie, a spochybnenie akéhokoľvek vysvetlenia jej myšlienok je až priveľmi jednoduché. Pri čítaní diela akosi vnútorne chápeme, že povedané ide ruka v ruke so zamlčaným.

Novela sa dostala do užšieho výberu medzinárodnej Man Bookerovej ceny

Tieto interpretačné nezhody autorkinho diela zo strany kritikov možno sledovať už dlhodobo. Zatiaľ čo niektorí v nej vidia priamu pokračovateľku Borgesa a Cortazára, iní za jej tvorbou hľadajú odkazy na bezútešnú politickú situáciu v Argentíne. Platiť môže oboje a nič zároveň. Pri opise procesu písania novely Mimo dosah Schweblin prezradila, že neplánovala napísať čosi tak intímne a citlivé. Príbeh akoby vyvieral z jej podvedomia a ona mu umožnila iba jeho zhmotnenie, hoci jej pôvodný zámer bol iný.

Téma smrti, ktorej sa kniha intenzívne venuje otvára dvere nielen k podstate literatúry, ale aj k veľkému klišé, do pasce ktorého bol lapený už nejeden autor. Zároveň je zaujímavé sledovať, že hovoriť o tejto téme sa pri mnohých autoroch bez presahu do fantázie nezaobíde. Dôvodov bude asi viacero.

Žánrovo však možno spomedzi tých, ktorí sa do pasce klišé nechytili spomenúť Razona s autobiografickým románom Palladium či Nabokova s novelou Oko. Schweblin do tejto skupiny nepochybne patrí tiež a to nielen s novelou Mimo dosah, ale aj s poviedkami zo zbierky Ptáci v ústech, ktorú by ste však v kníhkupectvách dnes už hľadali márne. Je beznádejne vypredaná.

Samantina kniha môže niektorých čitateľov odradiť svojou zložitosťou, presahom do sveta fantázie, či nedosiahnutím vnútornej katarzie po jej dočítaní. Zahĺbiť sa do tohto sveta by však mal skúsiť každý. Fernando Pessoa vo svojej Knihe nepokoja (Livre do Desassossego, 1982) vysvetľuje, že človek je od prírody stvorený tak, aby nemohol vidieť svoju tvár. Bez moderných výdobytkov tak môže urobiť iba pomocou hladiny jazera či rieky a aj pritom musí zaujať špecifický postoj – skloniť sa, zohnúť, čo symbolizuje potupu.

Človek však svoju tvár vidieť chce! Nielen doslova. Písanie a čítanie literatúry umožňuje zazrieť svoju tvár bez toho, aby sme sa museli cítiť v akomkoľvek smere potupení. Práve naopak. Dôkazom toho je aj novela Samanty Schweblinovej – Mimo dosah.

Dlh voči tejto argentínskej autorke možno považovať za splatený. Ale čo ostatní?

Kedy sa dočkáme Saadawiho románu Frankenstein v Bagdade či Enárdovho románu Kompas? To je otázka, ktorá by žiadne slovenské vydavateľstvo nemala nechať chladným.

Fotografie: Alejandra Carbajal, Daniel Leal-Olivas / AFP, Penguin Random House, Absynt a Argo

---