Kirchhoffova cesta na okraj

Foto:  Stocksy 

Kapitolám ku koncu knihy spravidla ubúda objem rovnako ako tým na konci života, ktorý už nemá dlhé obdobie pokoja, ale odvíja sa iba od zárezu k zárezu, prvý priateľ, ktorého pochovávajú, posledné objatie tela, ktoré človek ešte nepozná…

Ťaživý pocit strhaného päťdesiatnika a hlavného hrdinu Reithera z nekonečného množstva premrhaných šancí a zlých rozhodnutí, vytvára dokonalé podmienky pre cestu na okraj Európy, ktorá na svojom konci paradoxne poskytne viac otázok ako odpovedí.

Posledná novela etablovaného nemeckého spisovateľa Boda KirchhoffaWiderfahrnis (v češtine vyšla pod názvom Příhoda) čitateľov takmer ihneď po svojom uvedení rozdelila do dvoch táborov.

Na jednej strane sa nachádzala tá časť nemeckej verejnosti, ktorá sa utečeneckou témou cíti byť už doslova presýtená. Jej zrkadlenie v najnovších dielach známych spisovateľov je z ich strany považované skôr za literárny gýč, servírovaný na podnose spoločenskej objednávky. Tá druhá, v hodnotení o čosi zdržanlivejšia časť verejnosti, dúfa, že spoločenské elity, hoci nedisponujúce uspokojivými odpoveďami, majú aspoň schopnosť rezonovať na rovnakej vlne vnútorného zmätku s tými, ktorí svoje pocity nevedia ani len definovať. Bodo Kirchhoff je nepochybne jedným z nich.

Widerfahrnis (Frankfurter Verlagsanstalt, 2016)Příhoda (Akropolis, 2017)Nemecké a české vydanie novely Boda Kirchhoffa

Kniha prináša príbeh málo úspešného vydavateľa a kníhkupca Reithera, ktorý sa rozhodol so svojou prácou skončiť – ľudia podľa neho dnes už viac píšu ako čítajú – a presťahovať sa na pokojný vidiek. Na novom mieste je však Reither onedlho svetom kníh prilákaný opäť, keď sa ocitne v miestnom čitateľskom klube a zoznamuje sa s jeho predsedníčkou Leonie Palmovou. Netrvá dlho a vychádza na povrch, že vnútorné jazvy oboch hrdinov sú takmer totožné. Obaja v minulosti stratili svojho potomka a obaja za to cítia vnútornú vinu.

A práve tu vzniká okamžitý nápad podniknúť divokú cestu starým kabrioletom naprieč Európou až do Sicílie. Aj keď sa môže zdať, že ide o spôsob ako dať svojmu životu nový zmysel či posledný záchvev túžby po láske v ich vnútri, obaja už na začiatku veľmi dobre vedia, že nič z toho v ich prípade nie je možné.

Krátko po príchode im cestu v reštaurácii skríži opustené dievčatko, ktoré sa Reitherovi snaží predať ošarpaný náhrdelník. Leonie netrvá dlho a v tejto útlej a celý čas mlčiacej bytosti objavuje príležitosť splatiť nielen svoj vnútorný dlh voči mŕtvej dcére, ale aj preukázať, že pomoc druhému je neoddeliteľnou súčasťou našej identity. Reither a Leonie sa tak sami pasujú do roly rodičov malého dievčatka a nákupmi kvalitného oblečenia sa jej snažia dopriať komfort „európskeho strihu“. Neschopnosť čo i len neverbálnej komunikácie však postupne vytvára medzi Reitherom, Leonie a drobnou zástupkyňou odlišnej kultúry neprekonateľnú bariéru, ktorej vyústením nemôže byť nič iné ako jej útek.

Kirchhoff čitateľovi nepredkladá zápletku s morálnym klišé a už vôbec sa svojím dielom nesnaží zaradiť do šíku stúpencov „Willkommenskultur“. Jeho odkaz je z tohto hľadiska omnoho komplikovanejší. Aj keď sú Reither a Leonie rozhodnutí pri pomoci dievčatku ísť aj za hranu zákona, narážajú na celé množstvo prekážok, pričom tá jazyková sa zdá byť najmenšou. Sám Reither, ktorý vystupuje v pozícii zástupcu intelektuálnej vrstvy, vo svojom vnútri bojuje s celým radom predsudkov.

Aj napriek tomu, že malé dievčatko nie je v novele jedinou postavou prichádzajúcou z odlišného kontinentu, nedá sa povedať, že ide o „utečenecký román“ v pravom zmysle slova. Nielen postavy, ale aj zápletka vyvoláva v čitateľovi pocit, že táto téma sa „rieši“ iba kvôli miestu, na ktoré sa hlavní hrdinovia rozhodli vydať a nie z dôvodu, že v Európe ide v súčasnosti o najpálčivejší problém. Sám autor sa po ocenení novely Nemeckou knižnou cenou za rok 2016 priznal, že o utečencoch nevie povedať vlastne vôbec nič.

Deutscher Buchpreis 2016
Kirchhoffova novela bola ocenená Nemeckou knižnou cenou za rok 2016

Je tiež nutné uviesť, že nemecký názov novely – Widerfahrnis má oveľa výpovednejšiu hodnotu ako jeho český náprotivok. S archaickým slovom, ktoré dnes už nemá miesto v hovorovej nemčine, sa v súčasnosti možno stretnúť iba v teologických spisoch a dielach Martina Heideggera. Skutočný význam tohto slova odkazuje na hlboký vnútorný zážitok jednotlivca, po ktorom už nič nezostane také ako predtým.

Pri bližšom pohľade na samotného autora sa nemožno ubrániť myšlienke, že Príhoda je z časti Kirchhoffovým autobiografickým dielom, čo však váhu tejto novely nijako neznižuje. Podobne ako hlavný hrdina Reither, aj Kirchhoff v súkromnom živote ešte stále pravidelne usporadúva kurzy pre začínajúcich spisovateľov. V poskytnutých rozhovoroch možno v tichých medzerách medzi Kirchhoffovými slovami rovnako cítiť aj únavu, ktorú mu so sebou táto práca prináša.

Na česko-slovenskej literárnej scéne tvorí uvádzanej novele dvojičku román Za Alpami (Větrné mlýny, 2017) od Davida Zábranského. Obe knihy svoju pozornosť zameriavajú na súčasné Nemecko a životy ľudí, ktorým napriek všetkým problémom táto krajina zabezpečuje relatívne vysoký sociálny, ale aj materiálny štandard. Ich nevyhnutná a čoraz častejšia konfrontácia s ľuďmi, ktorých jediným vlastníctvom je sám život, preto nemôže zostať bez následkov.

Keď sa Reither v druhej polovici knihy pokúša z náhrdelníka malého dievčaťa vydedukovať, či verí skôr v Ježiša alebo v Alaha, Leonie mu odpovedá: „V túto chvíľu verí v nás…“

Či nám skutočne viera v našu ľudskosť pomôže túto situáciu zvládnuť, nevie Kirchhoff, Reither a ani ja.

Som však presvedčený, že po prečítaní novely Príhoda budeme k odpovedi na túto otázku o čosi bližšie.

Pôvodná verzia článku je publikovaná aj v sekcii Blogy Literárnych novín


Jakub Neumann

Jakub Neumann
  Práve číta Léto v Baden-Badenu od Leonida Cypkina