Pessoov kufor plný nepokoja

Foto:  Jef Aérosol 
7 minút čítania

„Krása bude kŕčovitá, alebo nebude.“ Takto zakončil André Breton svoju dnes už slávnu novelu Nadja. Text nemenej legendárnej Knihy nepokoja portugalského spisovateľa Fernanda Pessou zvádza zase k minimálne diskutabilnej parafráze: Literatúra bude absolútna fikcia, vrátane autorstva, alebo nebude.

Realita totiž nebola pre Pessou len akási ťažko prekonateľná bariéra, ale až démon, ktorý mu bránil nájsť heslo od vlastnej duše.

„Na chvíľku som zazrel pravdu. V jeden príčetný okamih som bol taký, akí sú veľkí ľudia celý život. Celý Život? Pripomínam si ich činy a slová a neviem, či aj ich nepokúšal a nezvábil Démon reality.“

Kniha nepokoja

V Knihe nepokoja (Livre do Desassossego) si so všetkou vážnosťou kládol aj otázky: Kto som, keď mám pocity? Čo vo mne zomiera, keď som? Kto je ja? Čo je to za medzeru medzi mnou a sebou?

Jednoznačnú odpoveď, samozrejme, nenašiel, ale ako ironický pozorovateľ samého seba pocítil jednu istotu, že miestom, kde aspoň na okamih môže zazrieť svoju skutočnú identitu, je jazyk. V jeho prípade portugalský jazyk.

„Nemám žiadne politické ani spoločenské cítenie. V istom zmysle som však veľký vlastenec. Moja vlasť je portugalský jazyk.“


Prvé knižné vydanie v portugalčine a slovenčine

Len máloktoré dielo v dejinách literatúry kladie taký odpor interpretácii ako Kniha nepokoja, ktorú v slovenčine prvýkrát v knižnej podobe prinieslo v roku 2018 vydavateľstvo Ikar, prostredníctvom svojej edície Odeon. Neľahkej úlohy preložiť tento román bez deja, či manifest o neznesiteľnej banálnosti všedného života, alebo životopis človeka bez života, sa zhostila Lucia Halová.

„V týchto zámerne nesúrodých úvahách ľahostajne vykladám svoj životopis bez faktov, rozprávam o svojej histórii bez života.“

Snahu dešifrovať Knihu nepokoja neuľahčuje ani genéza vzniku jej prvého knižného vydania. Náhodné „denníkové“ zápisky vznikali v rozmedzí rokov 1913 – 1934. Prvýkrát sa fragmenty z budúcej knihy objavili v roku 1927 v literárnom časopise Presença. Tie zaujali progresívnejšiu časť portugalskej literárnej verejnosti, ktorej Pessoa sľúbil, že zápisky usporiada do podoby uceleného diela.

Autor mnohých tvári však po sebe zanechal v lodnom kufri (legenda hovorí aj o truhlici) viac ako 25 000 popísaných listov papiera, z ktorých niektoré boli vložené do  obálok s názvami budúcich diel a iné len tak pohodené bez nejakého bližšieho kontextu. Jedna z týchto obálok niesla práve názov Kniha nepokoja.

Po smrti Fernanda Pessou znalci jeho diela pospájali texty z obálky s niektorými voľne uloženými zápiskami. Aj preto jednotlivé vydania Knihy nepokoja závisia od editorskej a interpretačnej práce týchto odborníkov.

Prvýkrát sa zápisky objavili v knižnej podobe až po 47 rokoch od autorovej smrti v roku 1982. Slovenské vydanie vychádza z portugalskej verzie Livro do Desassossego, ktorá vyšla v roku 2013 v lisabonskom vydavateľstve Tinta da China.

„…nie som schopný napísať nič viac než pasáže, útržky, výňatky z neexistujúceho diela…“

A aby toho nebolo málo, Kniha nepokoja má okrem Fernanda Pessou ešte ďalších dvoch autorov. Pod prvou časťou, respektíve prvou fázou zápiskov datovaných rokmi 1913 – 1920 je totiž podpísaný básnik Vicente Guedes. Autorom druhej časti – druhej fázy zápiskov datovaných rokmi 1930 – 1934 je pomocný účtovník z Lisabonu Bernardo Soares.

Básnik Guedes a účtovník Soares nie sú však pseudonymami Fernanda Pessou. Sú heteronymá, fiktívni autori, ktorých stvoril dnes už legendárny portugalsky spisovateľ.

Fernando Pessoa
Spisovateľ Fernando Pessoa na ulici v lisabonskej štvrti Baixa

Pessoa nielen ich, ale aj ďalšie svoje heteronymá obdaril vlastným životopisom, fyzickým zjavom či povahou.

Nielen Vicente Guedes, Bernardo Soares, ale aj básnici ako Alberto Caeiro či Álvaro de Campos žili vďaka svojmu stvoriteľovi bohatý tvorivý život. Boli autormi s rôznorodými postojmi a videniami sveta a z literárneho hľadiska aj odlišnými umeleckými prístupmi. Len prostredníctvom nich dokázal tvoriť a pravdepodobne aj žiť sám Pessoa.

V úvode Knihy nepokoja sa o Guedesovi dozvieme aj toto: „Vicente Guedes znášal svoj prázdny život s majstrovskou ľahostajnosťou. Z jeho duševného postoja vyžaroval mierny stoicizmus. Konštitúcia jeho ducha ho odsúdila k všemožným úzkostiam; konštitúcia jeho osudu zasa k tomu, aby ich všetky hodil za hlavu. Nikdy ma žiadna duša väčšmi neohromila. Tento muž sa vzdal každého cieľa, ktorý vychádzal z jeho prirodzenosti, neviedol ho však k tomu asketizmus. Hoci bol prirodzene ambiciózny, apaticky si vychutnával, že žiadne ambície nemá.“

Prvá časť knihy je fragmentárnejšia s kratšími zápiskami, väčšinou označenými len rokmi, ale aj názvami ako napríklad Bolestivé intermezzo, Estetika ľahostajnosti, Litánie beznádeje?, Krajina v daždi alebo Rady nešťastne vydatým ženám. Možno preto, že Vicente Guedes bol básnik, tak sú zápisky odvážnejšie a v dráždivom protiklade, napríklad, s bežnou (kresťanskou) morálkou založenou na súcite.

„Neviem, či je svet smutný alebo zlý, a je mi to jedno, pretože utrpenie druhých mi je ľahostajné a nudí ma. Pokiaľ neplačú a nestonajú – čo ma rozčuľuje a obťažuje – nestojí mi ich utrpenie ani za myknutie plecami, tak veľmi nimi pohŕdam.“

Druhá fáza knihy, autorstvom ktorej obdaril Pessoa pomocného účtovníka Bernarda Soaresa, obsahuje rozsiahlejšie zápisky, z ktorých niektoré sú označené nielen rokom, ale aj dňom a mesiacom ich vzniku. Podobajú sa viac na denník, sú menej kontroverzné, ale analytickejšie, a preto sa pri ich čítaní vynára aj pochybnosť, či je Bernardo Soares naozaj „len“ heteronymom Fernanda Pessou.

Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že básnik a účtovník nemôžu mať nič spoločné. V Knihe nepokoja ich však spája poznanie, že každodenný banálny život nie je len akousi prekážkou k hlbšiemu pochopeniu zmyslu ľudskej existencie, ale snom, ktorý väčšina ľudí vníma ako hmatateľnú realitu.

Existovať je podľa básnika Guedesa vždy banálne a hlúpe. Praktický život je pre neho dokonca najmenej pohodlný spôsob samovraždy.

Únikom z banality reality je pre básnika, ale aj účtovníka akási kontemplatívno-analytická nečinnosť, myslenie bez cieľa. Vonkajší svet je tragikomické divadlo, nočná mora, myslenie zasa labyrint bez východu.

Pre GuedesaSoaresa je však určite prijateľnejšie blúdiť v nekonečných zákrutách vedomia, ako hrať v tragikomédii s názvom život. „Unavený zatváram okenice na oknách, svet nechávam vonku a na chvíľu som slobodný… Opriem sa do kresla a zabudnem v ňom na život, ktorý na mňa dolieha. Nebolí ma nič, iba to, že som predtým cítil bolesť,“ zapísal si účtovník Bernardo Soares (alebo Fernando Pessoa?) v roku 1934.

V Knihe nepokoja sa Fernando Pessoa pokúsil o náročný experiment zbeletrizovať proces vlastného myslenia. Zmiešal pocity nudy, smútku, nostalgie, ale aj snívanie, iróniu či ulice Lisabonu s rôznymi literárnymi žánrami ako aforizmus, poviedka, denníkové zápisky, aby získal číry extrakt skutočnej literatúry.

Svojou snahou zbeletrizovať myslenie, alebo do slov a viet zviazať procesy vedomia, ktoré však často pracujú nezávisle od ľudskej vôle, sa zaradil medzi významných európskych modernistov prvej polovice 20. storočia ako James Joyce, Marcel Proust, Robert Musil, Franz Kafka či Virginia Woolfová.

Fotografie: Jef Aérosol, Edições Ática, IkarWikimedia Commons


Ivan Kollár
  Práve číta Život návod k použití od Georgesa Pereca


Vydávanie Literárnych novín môžete podporiť
finančným príspevkom prostredníctvom vašej platobnej karty alebo cez internetový platobný systém PayPal
prípadne aj zaslaním ľubovoľnej sumy na bankový účet
IBAN: SK92 8330 000000 2001476552
BIC/SWIFT: FIOZSKBAXXX

Po naskenovaní QR kódu zvoľte výšku darovanej sumy.
Ďakujeme za vašu podporu!