Odkaz daždivého dňa

Foto:  Britta Teckentrup 

Keď v roku 1977 odštartovala sonda Voyager z mysu Canaveral do voľného vesmíru, iba málokto si naplno uvedomoval, aká veľkolepá cesta ju v nasledujúcom období čaká. Za cieľovú stanicu jej vesmírneho putovania bola totiž zvolená hviezda Canopus, vzdialená od Zeme 310 svetelných rokov. V pozemskom prepočte tak bude sonde cesta trvať niekoľko desiatok tisíc rokov.

A hoci vzhľadom na odolnosť použitého materiálu skutočne existuje šanca, že jedného dňa sonda na hviezdu naozaj dorazí, jej signál je už pár desiatok rokov od štartu natoľko slabý, že ho aj najvýkonnejšie satelity sotva zachytia. Nebude preto trvať dlho, kým sa sonda navždy odmlčí a zvyšok svojej cesty zahalí tajomstvom.

Nástrah ukrytých v plynúcich tisícročiach si boli vedomí aj jej konštruktéri, ktorí počítali aj s možnosťou stretu s inou inteligentnou civilizáciou. Práve z tohto dôvodu do sondy zakomponovali zlatú platňu obsahujúcu základné informácie o planéte Zem a jej obyvateľoch. Mimozemským bytostiam sa popri pozdravoch v desiatkach jazykov platňa pokúsi objasniť podobu človeka, štruktúru jeho DNA, ale aj ľudské chápanie matematiky, fyziky či geometrie.

Samostatnou súčasťou platne sa stali aj nahrávky prezývané ako „zvuky Zeme“. Neznáme bytosti si tak budú môcť vypočuť dvanásťminútový záznam plný dunivých bleskov, výdatného dažďa a hvízdajúceho vetra.

Nemá zmysel premýšľať nad tým, či dokáže tomuto zvukovému odkazu bez ďalšieho vysvetlenia porozumieť niekto, kto nemá žiadnu skúsenosť so životom na Zemi. Omnoho zaujímavejšia je otázka, prečo si na limitovanom priestore platne našli popri prejavoch ľudského rozumu svoje miesto aj nevšedné ozveny prírody.


Nemecké a české vydania knihy Britty Teckentrupovej

Rozlúsknuť túto záhadu nám môže paradoxne pomôcť detská kniha nemeckej autorky Britty Teckentrupovej s názvom Všechny barvy počasí (Alle Wetter!, 2015) .

Myšlienka, ktorá stojí za jej vznikom, je na prvý pohľad viac ako triviálna. Autorka sa najmä mladým čitateľom a čitateľkám pokúša jednoduchou, no pútavou formou ozrejmiť základné prírodné zákonitosti týkajúce sa počasia. Obrázok zasneženého lesa, suchej jarnej lúky či daždivého mesta dopĺňa krátky text ozrejmujúci podstatu týchto prírodných javov a ich dôsledky. Dozvieme sa tak, napríklad, ako vzniká ranná rosa, silný vietor, žlté nebo, mrholenie či tornádo. Vzdelanejší čitateľ pritom prirodzene môže zápasiť s pocitom premárneného času, keďže každá uvedená informácia bude pre neho iba osviežením dávno poznaného.

Po prečítaní v nás však kniha zanecháva intenzívny pocit, že počasie nie je iba banálnou kulisou nášho každodenného prežívania. Práve naopak. Odhalenie kúzla skrytého medzi jej stránkami môže byť rovnako podmanivým dobrodružstvom ako počúvanie záznamu putujúceho vesmírom.

Pohľad na opadané lístie, zvuk vŕzgajúcej snehovej pokrývky alebo praskajúceho dreva starých stromov akoby odrazu neboli iba vizuálno-akustickou prehliadkou vlastností prírodných látok, ale aj čímsi viac. Prejavy prírody sa v istom okamihu menia na formu univerzálneho jazyka, ktorý ľudská bytosť prirodzene ovláda.

Dôvodom je fakt, že jeho význam, hodnota a štruktúra pre ňu zostávajú nemenné, keďže na rozdiel od ľudskej reči nepodlieha jazyk prírody zmenám v zmysle ani v prejavoch. Človek ním síce nedokáže hovoriť, no bez väčších ťažkostí mu rozumie. Komunikovať s ním vie však iba otázkou.


Ak nás preto raz peripetie nevyspytateľnej budúcnosti zavedú na hviezdu Canopus, je možné, že na nej objavíme záhadný predmet, ktorého pôvod nám bude neznámy a účel nejasný. Nezrozumiteľné sa nám nepochybne budú zdať aj úryvky pračudesných rečí zakódovaných v útrobách jeho konštrukcie.

Až zvuk klopotajúceho dažďa v nás však možno prebudí intenzívny pocit, že tajomnému odkazu neznámej civilizácie pomaly začíname rozumieť.

Fotografie a grafika: Britta Teckentrup, Verlagshaus Jacoby & Stuart, Host


Jakub Neumann

Jakub Neumann
  Práve číta Svědomí slov od Eliasa Canettiho