Varovná inštancia z Rapperswilu

Foto:  SRF 

Z kartúzy Ittingen – je začiatok októbra 1993 -, kde som krátko na pozvanie švajčiarskej spisovateľskej organizácie „Skupina Olten“, telefonujem do  Rapperswilu, domicilu Gerolda Spätha (narodil sa pred 80 rokmi 16. októbra 1939). Podľa dohody tam zaparkujem auto pred staničnou budovou.

Ten spisovateľ má už takých dvadsať rokov výrazné meno nielen doma, v Rakúsku či v Nemecku, ale povedzme aj v Taliansku, Anglicku a v USA. Keď na parkovisku zisťuje, že som parkovné ešte nezaplatil, poprosí ma o kúsok papiera, napíše naň PRESSE a zdrap zastrčí za stierač.

V staničnej reštaurácii si domáci hosť objednáva akýsi teplý mliečny nápoj, servírku zároveň poprosí, aby mu priniesla celý register cigár, ktoré ponúkajú. Jednu si vzápätí s istým váhaním vyberá. Keďže sa vidíme štvrtý raz, hovoríme najprv telegraficky o tom, čo sa udialo – najmä na literárnej scéne – medzičasom. Prozaik, autor niekoľkých divadelných a viacerých rozhlasových hier, sa nato pokúša z nápoja odpiť, ibaže mliečna kožka mu padá na bradu. „No vidíte, ja ani mlieko neviem piť,“ prehodí nonšalantne.

Z vyše tucta Späthových kníh epiky je azda najvýznamnejší – aj jazykovo – jeho debut Unschlecht (Arche, 1970), rozsiahly román o svojráznom Rapperswilčanovi, ktorý sa dedične stane boháčom. Pretože rodáci ho o majetok chcú obrať – perfídne najmä miestny kňaz -, rozhodne sa pre únik z kraja, aby sa napokon stal podobne vypočítavým gaunerom, ako mnohí jeho spoluobčania.

Z roku 1988 je Späthov román Barbarswila (S. Fischer), čo je fiktívne označenie Rapperswilu. Na malej scéne predostiera autor divadlo sveta v podobe bezútešného chaosu. Prevláda to, čo je monštruózne, pretože niet hodnotového systému, ktorý by bol oporou morálnych požiadaviek.


Historicky prvé vydania najznámejších Späthových románov

Benito Rössler je v Barbarswile najbohatší, domýšľavý malomeštiak, ktorého ovládajú predsudky a pocity výlučnosti. Ibaže lak, vďaka ktorému Barbarswilčania vyzerali v plnom lesku, opadáva: pod nablýskaným povrchom vládne profit.

Keď mi pred rokmi dcéra Adela úplne vážne zvestovala, že sa chce vydať za svojho večného priateľa z mladosti, tak to som bol proti. Pýtam sa, čo ten chlap vie. Odpoveď: nič. Čo ten chlap má? Odpoveď znova: nič. Ja žasnem! Ešteže to nie je nejaký totálne zasnený, niekde zašantročený miništrant, čo sa nevie ani prežehnať! Vychodil akúsi obchodnú učňovku a rád by bol mal aj vysokú. Lenže jeho rodičia nemali peniaze. Ten Rudo Renner chce byť advokát či čosi také. Vravím: keď je tak, skrátime to. Okamžite si musí spraviť maturitu, na môj účet. Rennerovci s vývojom vrelo súhlasili. V Sankt Gallene to nevychádza, zato na jednej zahraničnej univerzite. Jedného dňa má teda Rudo licenciu, ešte chce mať doktorát. Nič proti tomu, prináša to prestíž. Takže študuje, treba preňho čo-to zorganizovať. Presne na to sú priateľské vzťahy. Po poldruha roku sa môže podpisovať doktor Renner. Zaplatil som mu tú srandičku. Čiže toto by sme mali, môžem ho riadne zapriahnuť. A aby sa mi nebodaj nevyšmykol, tak bude svadba. A práve teraz ti vybuchne bomba – ona ti mi ho už nechce, neviem prečo. Viete, moja dcéra, to je taký umojkaný hlúpy kvietoček. Hadbavni kvietek! O to tvrdšie nástojím na svojom: hajde, všetko pôjde podľa plánu a basta! Astakuťafájat!

V Barbarswile takmer niet vzťahu, ktorý by nebol na konci, takmer niet postavy, ktorej strach by neprerastal do agresivity a likvidačnej zúrivosti. Románový kozmos barbarstva.

Stanovím termín a po veľkom skuvíňaní je ten veľký deň tu. Dal som zorganizovať čosi veľkolepé. Prví hostia zďaleka, deň vopred. Adela urevaná, ženích čumí. Zrazu sa domom rozľahlo: Adela zmizla. Hľadáme ju, pobehujeme, len sa pre tú buchtu nerozčuľovať. Len nech pokojne začnú vyzváňať, tie zvony ju privedú naspäť. Baboha! Svadobčania zarazení, ani čo by si z nich bol niekto vystrelil. Stojím pred nimi ako nejaký ťuťmák. Nebolo by najlepšie stratiť sa v pivnici a vpáliť si do gebule guľku? Elegantný byt sme im zariadili, dom plný darov. Našťastie som ja človek, ktorý nestráca rozvahu. Panstvo, Adela nás nechala v tom, to však zďaleka neznamená, že od smädu podochneme. Dnes platím všetko ja, preto už nič nechcem počuť. Vlastne aj ja som mal za mlada chúťky na inú, ale ten, komu to páli, ten sa sobáši so zazobanou. Čiže v skrátenom konaní sme to obchodne dotiahli ďalej rýchlejšie a profitovali na tom všetci. Nemá zmysel byť naivnejší, ako to limituje zákon.

Gerold Späth 1980
Gerold Späth vo svojej pracovni v roku 1980

Gerold Späth má hugenotských predkov, istý čas pracoval v rodinnej organárskej dielni. Za román Commedia (Fischer, 1980) sa stal prvým laureátom Ceny Alfreda Döblina. Angela Sutterová je v diele, nad ktorým sa obdivne pozastavil aj taký znalec slovesného umenia ako Wolfgang Hildesheimer, jednou z dvoch stoviek postáv, ktorých spojivom je jediné – ich izolovanosť.

Čoskoro budem mať osemnásť. Budúcnosť vidím takú zamurovanú, ako je táto krajina. Človek je tu zabasnutý. Stačí, keď si vezmem školu, do ktorej chodím: ten zdrvujúco prívetivý beh naprázdno. Nech na mňa nechodia s tými reportážami o mládeži v New Yorku… Stačí mi, keď sa mrknem do tváre svojim učiteľom, tým predajným zbabelcom. Ohlupujú nás drístami len preto, lebo za to berú plat. Čo to je za bludársku spoločnosť?

V románe niet figúry, ktorá by bola vo väzbe na to, čo je spoločné, a to „nielen vo Švajčiarsku, ale v západnej civilizácii vôbec“.

 

K svojmu spisovateľskému poslaniu sa Gerold Späth stavia s ohromujúcou skromnosťou:

„Ja nemám záujem o to, aby som zmenil svet. Chcel by som popisovať iba to, čo mi schádza na um, keď sa prizerám svojmu okoliu. Popisovať to, čo toto pozorovanie vo mne vyvoláva. Ani vo sne mi nenapadne niekomu niečo vnucovať.“

Vo sne som videl Švajčiarsko sa volá antológia, do ktorej v slovenčine mizivo prezentovaný autor prispel príkrou satirou Krásne Švajčiarsko! Pokojné Švajčiarsko!


Vychádzame z rapperswilskej staničnej budovy, pozorujeme okolie, parkovisko. Zdrap za stieračom je neporušený, nikde hrozba pokuty za nezaplatené parkovanie.

Švajčiarsko krásne, Švajčiarsko pokojné.

Grafika a fotografie: Schweizer Radio und Fernsehen, Arche Verlage, S. Fischer Verlage, a Calle Hesslefors


Ján Kaľavský

Ján Kaľavský
  Práve číta