Domov na Konci sveta

Foto:  Veronika Klímová 

S Kompaníkovej detskými postavami je vždy niečo zle. Alebo presnejšie, zle je niečo okolo nich, v ich rodinách. V dospelých.

Napríklad domáca konštelácia Jarky z Piatej lode (KK Bagala, 2010) ju vytláča z paluby. Nikto v nej nie je tým, kým má byť, a preto sa ani Jarka úplne nedrží roly. Anička z knihy Na sútoku (Artforum, 2016) má zas otca alkoholika a rodiča napokon robí ona jemu. Detské postavy tak majú zranenia, o ktorých ešte úplne nevedia, ale my ich už cítime. A vieme si predstaviť následky.

Aj v knihe Koniec sveta a čo je za ním (Artforum, 2019) sú deti uväznené v zložitej situácii. Súrodenci Ema (desať rokov, seriózna a mierne odťažitá, rada nosí kvietkované oblečenie) a Timi (sedemročný, neposedný a impulzívny, rád nosí mikinu Star wars s kapucňou) majú iba mamu, ktorá má dve práce. Nejde však o prípad viacerých štandardných a bezpečných pracovných úväzkov, pri ktorých vzniká polovtipný problém s work-work balance.


Koniec sveta a čo je za ním od Moniky Kompaníkovej

Mama dopoludnia brigáduje, napríklad šije (v)r(ec)úška a podvečer, zrejme na dohodu, odchádza upratovať kancelárie v meste. Vracia sa až o polnoci, keď už deti spia. Navyše, ich panelák je na sociálnej periférii, na Konci sveta nalepený na dvanásťprúdovú diaľnicu.

V témach nenastáva oproti dospelým textom Moniky Kompaníkovej v zásade žiaden posun. Aj v Konci sveta ide o otázky vnútornej a vonkajšej slobody, psychologickej kauzality, ľudskej krehkosti a odolnosti, limitov poznania seba a druhých, strácania a nachádzania či zmyslu (rodinného) života. Adresátom nie sú detskí čitatelia kvôli zmene v témach, ale z iných dôvodov. Predovšetkým, dospelí sú v nej, napriek všetkému, funkční. A láskaví. A možno práve preto sú funkční.

Kniha má tiež pre deti prispôsobenú syntax a počet viet na stránke. Zároveň je graficky krásna. Ilustrovala ju Veronika Klímová, ktorú poznáme už z Hlbokomorských rozprávok Artforum, 2013).

Monika Kompaníková 2017

Keďže základnú atmosféru príbehu vystihuje oranžovo-červený západ letného slnka a skorá noc, lebo vtedy sa najviac hýbe dej, farby zvolené ilustrátorkou sa tomu prispôsobujú. Sú tlmené, také, aké vidíme, keď sa zotmie.

Výborným dizajnovým prvkom je i panelák a krík, ktoré sa vyformujú po otvorení knihy. Je do nich možné zasvietiť baterkou alebo mobilom a pozrieť sa, čo robia ľudia (posilňujú – 1-krát, hrajú na hudobný nástroj – 2-krát, tancujú – 1-krát, pozerajú do mikroskopu – 1-krát, rozprávajú sa – 4-krát) a čo chrobáčiky (lezú – 14-krát, svietia – 14-krát).

Dejovo je Kompaníkovej Koniec sveta postavený na stretnutí a interakcii Emy a Timiho s fotografom a amatérskym entomológom Adamom v strojovni výťahu ich paneláku. Dozvedáme, čo všeličo Adam zažil, čím si prešiel a aký poklad hľadá.

Porozpráva nám o chrobákoch, ktoré pijú hmlu, či  o tom, ako jeden organizmus využíva na prežitie iný. Zistíme, ako si mucha vyrobí oči na stopkách alebo prečo slanobyľ beží stepou. Objavíme rypoša, ktorý žije pod zemou a necíti bolesť.

Adam je jednoducho veľmi zaujímavý, trpezlivý a smutný. Akosi smutná je aj mamka. Jej meno sa však nedozvieme a celkovo ostáva akoby za závojom. Domyslíme si, že tiež už všeličo zažila. V príbehu je však prítomná hlavne ako telo, ku ktorému sa dá pritúliť. Ale na to sú už mamky v rozprávkach, a vlastne aj v našich životoch často odsúdené.

Možno práve väčšie narušenie rodových stereotypov by dej posunulo ešte ďalej. Hýbateľmi sú totiž takmer výlučne muži a nevyhneme sa ani klasickej „damsel in distress“ situácii. V tomto prípade sa ale napokon dá uspokojiť aj s láskavým nemačistickým mužom a málovravnou ženou ako subverziami.

Už samotný názov knihy pracuje s otázku, kto alebo čo je za K/koncom sveta. Z pohľadu chrobáčika, ktorý príbeh otvára tým, že sa na strake privezie z lesa za mestom na strechu Eminho a Timiho paneláka, je za koncom sveta mesto. Z pohľadu mešťana zasa les.

Môžeme premýšľať aj o našich schémach videnia. Chrobáčik rozoznáva okrem kameňov a listov hádam aj stromy a zvieratá. O Eme a Timim teda vie to, čím nie sú. Nie sú kameňom ani listom. Nevie ale, čím sú.

V podobnom kontexte si môžeme pripomenúť Wittgensteinov výrok o hraniciach nášho jazyka ako hraniciach nášho sveta. A z rovnakého zdroja, na pozadí obrazu oka, ktoré sa pozerá, ale nevidí samo seba, môžeme uvažovať o tom, že na konci sveta, ako jeho hranica, je samotný pozorovateľ.

V inej súvislosti, pre Emu a Timiho svet končil jednou zastávkou autobusu za Koncom sveta, kde bola škola. V príbehu sa ale napokon dostanú aj ďalej.

Monika Kompaníková 2017
Monika Kompaníková na literárnom festivale Měsíc autorského čtení – MAČ365

Koniec sveta môže nastať aj vtedy, keď sa uzatvorí nejaká naša životná fáza… Kompaníková nás provokuje k premýšľaniu o našom vzťahu k svetu, k priestoru a k iným ľuďom.

S hranicou sveta sa spája aj ďalší silný motív, ktorým je svetlo a osvetľovanie. Súvisí s objavovaním území, vecí, ale aj iných ľudí, keď nám ako svetlušky signalizujú svoju existenciu. Alebo ich sami nájdeme vďaka nášmu vlastnému svetlu. Svetlom sa v knihe komunikuje v rôznych formách.

Tretím motívom je spolupráca všetkých organizmov, ale aj rôzne formy zneslobodnenia jedného živočícha iným. Napríklad, chrobáčik sa zvezie na strake, Ema a Adam si stopnú extravagantnú staršiu pani a mačiatko sa odnesie na Timim. Kompaníková tak vytvára poprepletaný živý svet s ozvenou efektu motýlích krídel. Vzájomná prepojenosť tu ale nie je ťaživá, skôr naopak.

Vďaka týmto motívom a nadväznosti úvodnej a záverečnej scény je kniha takpovediac okrúhla. Správa sa ako uroboros. Škoda len uponáhľanejšieho tempa v závere.

Koniec sveta a čo je za ním je knihou, v ktorej Monika Kompaníková využíva svoju vnímavosť ako superschopnosť takým spôsobom, že pri čítaní cítime, akoby nás niekto objímal alebo hladkal po vlasoch. Napríklad babka. Svet a jeho koniec sú napriek všetkému bezpečným miestom.

Deti, a nielen ony, potrebujú takúto skúsenosť.

Fotografie a grafika: Veronika Klímová, David Konečný / MAČ365Artforum


Lucia Berdisová

Lucia Berdisová
  Práve číta Bitch Planet od Kelly Sue DeConnickovej