Domov na Konci sveta

Foto:  Veronika Klímová 
6 minút čítania

S Kompaníkovej detskými postavami je vždy niečo zle. Alebo presnejšie, zle je niečo okolo nich, v ich rodinách. V dospelých.

Napríklad domáca konštelácia Jarky z Piatej lode (KK Bagala, 2010) ju vytláča z paluby. Nikto v nej nie je tým, kým má byť, a preto sa ani Jarka úplne nedrží roly. Anička z knihy Na sútoku (Artforum, 2016) má zas otca alkoholika a rodiča napokon robí ona jemu. Detské postavy tak majú zranenia, o ktorých ešte úplne nevedia, ale my ich už cítime. A vieme si predstaviť následky.

Aj v knihe Koniec sveta a čo je za ním (Artforum, 2019) sú deti uväznené v zložitej situácii. Súrodenci Ema (desať rokov, seriózna a mierne odťažitá, rada nosí kvietkované oblečenie) a Timi (sedemročný, neposedný a impulzívny, rád nosí mikinu Star wars s kapucňou) majú iba mamu, ktorá má dve práce. Nejde však o prípad viacerých štandardných a bezpečných pracovných úväzkov, pri ktorých vzniká polovtipný problém s work-work balance.


Koniec sveta a čo je za ním od Moniky Kompaníkovej

Mama dopoludnia brigáduje, napríklad šije (v)r(ec)úška a podvečer, zrejme na dohodu, odchádza upratovať kancelárie v meste. Vracia sa až o polnoci, keď už deti spia. Navyše, ich panelák je na sociálnej periférii, na Konci sveta nalepený na dvanásťprúdovú diaľnicu.

V témach nenastáva oproti dospelým textom Moniky Kompaníkovej v zásade žiaden posun. Aj v Konci sveta ide o otázky vnútornej a vonkajšej slobody, psychologickej kauzality, ľudskej krehkosti a odolnosti, limitov poznania seba a druhých, strácania a nachádzania či zmyslu (rodinného) života. Adresátom nie sú detskí čitatelia kvôli zmene v témach, ale z iných dôvodov. Predovšetkým, dospelí sú v nej, napriek všetkému, funkční. A láskaví. A možno práve preto sú funkční.

Kniha má tiež pre deti prispôsobenú syntax a počet viet na stránke. Zároveň je graficky krásna. Ilustrovala ju Veronika Klímová, ktorú poznáme už z Hlbokomorských rozprávok Artforum, 2013).

Monika Kompaníková 2017

Keďže základnú atmosféru príbehu vystihuje oranžovo-červený západ letného slnka a skorá noc, lebo vtedy sa najviac hýbe dej, farby zvolené ilustrátorkou sa tomu prispôsobujú. Sú tlmené, také, aké vidíme, keď sa zotmie.

Výborným dizajnovým prvkom je i panelák a krík, ktoré sa vyformujú po otvorení knihy. Je do nich možné zasvietiť baterkou alebo mobilom a pozrieť sa, čo robia ľudia (posilňujú – 1-krát, hrajú na hudobný nástroj – 2-krát, tancujú – 1-krát, pozerajú do mikroskopu – 1-krát, rozprávajú sa – 4-krát) a čo chrobáčiky (lezú – 14-krát, svietia – 14-krát).

Dejovo je Kompaníkovej Koniec sveta postavený na stretnutí a interakcii Emy a Timiho s fotografom a amatérskym entomológom Adamom v strojovni výťahu ich paneláku. Dozvedáme, čo všeličo Adam zažil, čím si prešiel a aký poklad hľadá.

Porozpráva nám o chrobákoch, ktoré pijú hmlu, či  o tom, ako jeden organizmus využíva na prežitie iný. Zistíme, ako si mucha vyrobí oči na stopkách alebo prečo slanobyľ beží stepou. Objavíme rypoša, ktorý žije pod zemou a necíti bolesť.

Adam je jednoducho veľmi zaujímavý, trpezlivý a smutný. Akosi smutná je aj mamka. Jej meno sa však nedozvieme a celkovo ostáva akoby za závojom. Domyslíme si, že tiež už všeličo zažila. V príbehu je však prítomná hlavne ako telo, ku ktorému sa dá pritúliť. Ale na to sú už mamky v rozprávkach, a vlastne aj v našich životoch často odsúdené.

Možno práve väčšie narušenie rodových stereotypov by dej posunulo ešte ďalej. Hýbateľmi sú totiž takmer výlučne muži a nevyhneme sa ani klasickej „damsel in distress“ situácii. V tomto prípade sa ale napokon dá uspokojiť aj s láskavým nemačistickým mužom a málovravnou ženou ako subverziami.

Už samotný názov knihy pracuje s otázku, kto alebo čo je za K/koncom sveta. Z pohľadu chrobáčika, ktorý príbeh otvára tým, že sa na strake privezie z lesa za mestom na strechu Eminho a Timiho paneláka, je za koncom sveta mesto. Z pohľadu mešťana zasa les.

Môžeme premýšľať aj o našich schémach videnia. Chrobáčik rozoznáva okrem kameňov a listov hádam aj stromy a zvieratá. O Eme a Timim teda vie to, čím nie sú. Nie sú kameňom ani listom. Nevie ale, čím sú.

V podobnom kontexte si môžeme pripomenúť Wittgensteinov výrok o hraniciach nášho jazyka ako hraniciach nášho sveta. A z rovnakého zdroja, na pozadí obrazu oka, ktoré sa pozerá, ale nevidí samo seba, môžeme uvažovať o tom, že na konci sveta, ako jeho hranica, je samotný pozorovateľ.

V inej súvislosti, pre Emu a Timiho svet končil jednou zastávkou autobusu za Koncom sveta, kde bola škola. V príbehu sa ale napokon dostanú aj ďalej.

Monika Kompaníková 2017
Monika Kompaníková na literárnom festivale Měsíc autorského čtení – MAČ365

Koniec sveta môže nastať aj vtedy, keď sa uzatvorí nejaká naša životná fáza… Kompaníková nás provokuje k premýšľaniu o našom vzťahu k svetu, k priestoru a k iným ľuďom.

S hranicou sveta sa spája aj ďalší silný motív, ktorým je svetlo a osvetľovanie. Súvisí s objavovaním území, vecí, ale aj iných ľudí, keď nám ako svetlušky signalizujú svoju existenciu. Alebo ich sami nájdeme vďaka nášmu vlastnému svetlu. Svetlom sa v knihe komunikuje v rôznych formách.

Tretím motívom je spolupráca všetkých organizmov, ale aj rôzne formy zneslobodnenia jedného živočícha iným. Napríklad, chrobáčik sa zvezie na strake, Ema a Adam si stopnú extravagantnú staršiu pani a mačiatko sa odnesie na Timim. Kompaníková tak vytvára poprepletaný živý svet s ozvenou efektu motýlích krídel. Vzájomná prepojenosť tu ale nie je ťaživá, skôr naopak.

Vďaka týmto motívom a nadväznosti úvodnej a záverečnej scény je kniha takpovediac okrúhla. Správa sa ako uroboros. Škoda len uponáhľanejšieho tempa v závere.

Koniec sveta a čo je za ním je knihou, v ktorej Monika Kompaníková využíva svoju vnímavosť ako superschopnosť takým spôsobom, že pri čítaní cítime, akoby nás niekto objímal alebo hladkal po vlasoch. Napríklad babka. Svet a jeho koniec sú napriek všetkému bezpečným miestom.

Deti, a nielen ony, potrebujú takúto skúsenosť.

Fotografie a grafika: Veronika Klímová, David Konečný / MAČ365Artforum


Lucia Berdisová
  Práve číta Bitch Planet od Kelly Sue DeConnickovej


Vydávanie Literárnych novín môžete podporiť
finančným príspevkom prostredníctvom vašej platobnej karty alebo cez internetový platobný systém PayPal
prípadne aj zaslaním ľubovoľnej sumy na bankový účet
IBAN: SK92 8330 000000 2001476552
BIC/SWIFT: FIOZSKBAXXX

Po naskenovaní QR kódu zvoľte výšku darovanej sumy.
Ďakujeme za vašu podporu!