Absolútna moc a beznádejný vzdor

Foto:  S. Fischer Verlage 

Spojiť meno Iliju Trojanowa s rolou verejného intelektuála by bolo pred rokom 2015 pre mnohých náročnou úlohou. Hoci medzi nemeckými čitateľmi išlo o pomerne známeho autora, cieľom jeho kníh nikdy nebolo provokovať, či nastoľovať pálčivé otázky súčasnej doby. Trojanow nachádza svoju vášeň v písaní cestopisov, opisov čudáckych dobrodruhov či v prekladoch africkej literatúry.

Očakávať tak pri ohlásení novej knihy spoločensky dôležitý román by bolo naivné. Nie že by čitatelia neverili kvalitám autora, to skôr autor sám dlhú dobu dusil akúkoľvek vieru v to, že by napísanie takéhoto diela mohlo byť jeho cieľom. Vydanie románu Moc a vzdor (Macht und Widerstand, 2015) však dokázalo, že išlo o grandiózny omyl!

Myšlienka autorsky sa vrátiť z ďalekých krajín konečne „domov“ Trojanowovi skrsla pri návšteve Bulharska, krajiny, v ktorej sa narodil, a ktorú ako šesťročný spolu s rodičmi opustil. Voľný čas autor netrávil nostalgickým spomínaním, ale rozhovormi s politickými väzňami a návštevami archívov štátnej bezpečnosti. Práca s faktami, na ktorú bol Trojanow pri písaní cestopisov zvyknutý, sa preniesla aj do nového diela.

Román, ktorého súčasťou sú aj originálne prepisy listín, tak nie je obyčajnou kolážou vymysleného príbehu zasadeného do prostredia postkomunistickej krajiny, ale oveľa skôr nepríjemnou správou o aktuálnom stave bulharskej spoločnosti.


Nemecké, bulharské a české vydanie Trojanowho románu

Dvojica hlavných postáv, symbolicky nesúca mená vierozvestcov Konštantína a Metoda, roztáča na viac ako 400 stranách románu miestami groteskný, no najmä tragický a zúfalý kolotoč boja o pravdu, akokoľvek naivne a donkichotsky môže tento zápas na začiatku vyzerať.

Konštantín Šejtanov, zarytý anarchista a burič, sa po páde komunistického režimu snaží v archívoch štátnej bezpečnosti zistiť, za čo bol vlastne dlhé roky väznený a kto boli tí, ktorí na neho ochotne donášali. Priam kŕčovitá snaha dopátrať sa spomínanej pravdy sa však nielen že nestretáva s porozumením okolia a priateľov, ale samotnému Konštantínovi bráni urobiť krok do nového, slobodnejšieho života, cestu do ktorého mu tvorca románu Trojanow niekoľkokrát naznačí.

Metod Popov je na druhej strane Konštantínov antipód. Jeho osobnosť predstavuje zmes pragmatizmu a prospechárstva v telesnej schránke bezškrupulózneho človeka. Jeho životným krédom by mohlo byť – v komunizme komunistom, v demokracii demokratom. Vŕtať sa v minulosti nemá pre Metoda zmysel. Bolo ako bolo.

Metod je možno najkľúčovejšou postavou románu, prostredníctvom ktorej Trojanow zdvíha varovný prst aj smerom do budúcnosti. Ak by skutočne bol takým presvedčeným komunistom, akého zo seba dlhé roky robil, nezmenšovalo by to jeho vinu, no po roku 1989 by musel priznať svoju porážku. Metod to urobiť nemusel. Pád totalitného a nástup demokratického režimu je pre neho len akousi hrou, v ktorej vyhráva ten, kto sa čo najskôr naučí nové pravidlá. Ak bolo ešte včera nutné hovoriť o odstránení protispoločenských živlov, dnes je výhodné podporovať menšiny a presadzovať pluralitu názorov.

Ilija Trojanow
Nemecký spisovateľ Ilija Trojanow

Odlišné povahy oboch hrdinov začínajú byť oveľa zaujímavejšie v momente, keď prichádzajú do kontaktu so svojím okolím. Zatiaľ čo v Metodovi nezainteresovaný človek spoznáva zhovorčivého a naoko celkom sympatického pána, z Konštantína sála uzavretosť, trpkosť a hnev.

Neviditeľná nitka prepájajúca osudy tých, ktorí obsadzovali miesta v štátnom represívnom aparáte a s vervou plnili zverené „úlohy“ (hoci mohli odmietnuť), tých, ktorí pod tlakom štátnej bezpečnosti zradili svojich priateľov (hoci nemuseli), ale aj tých, ktorí sa z vlastnej pohodlnosti nevzopreli (hoci mohli), vytvára pre čoraz bezmocnejšieho Konštantína masu, ktorej, ako si sám uvedomuje, nemôže dlhodobo vzdorovať.

Zrejmý odkaz v názve románu na vrcholné dielo britsko-rakúskeho spisovateľa Eliasa Canettiho – Masa a moc (Masse und Macht, 1960) vyjadruje rovnako varovné myšlienky, aké sa svojim čitateľom snažil sprostredkovať Canetti. Trojanowov odkaz je síce rovnako pochmúrny, no špecifickejší. Hovorí nám, že v spoločnosti zlyhávajúcich nie je miesto pre tých, ktorí pokušeniu moci, peňazí, či strachu odolali.

Román Moc a vzdor svojou témou nastoľuje hneď niekoľko zásadných otázok naraz. Bol spôsob, akým sa spoločnosť po roku 1989 vysporiadala s čelnými predstaviteľmi komunistického režimu, dostačujúci? Aký trest predstavuje nemožnosť zastávať verejné funkcie, keď súkromný sektor takýmto jednotlivcom ponúkol oveľa výhodnejšie miesta? Len ťažko v tomto prípade možno nehľadať (a nenachádzať) spojitosti s porevolučnou situáciou v Českej a Slovenskej republike.

Ako poznamenáva sám Trojanow – „…podstatné je, kto roztáča kolotoč, nie kto sedí na ktorom koníkovi.“

Zápas, ktorý Konštantín vedie od prvej do poslednej stránky, sa netýka času, dôstojnosti ani cti, ktorú v minulom režime nenávratne stratil. To, s čím úpenlivo bojuje, je tichý, no všadeprítomný výsmech, ktorý Konštantína obklopuje, kamkoľvek sa pohne. Načo si sa hral? Pozri sa, ako si dopadol!, vznáša sa v akýchsi neviditeľných bublinách nad hlavami ľudí. Aj Metod sa za zatvorenými dverami Konštantínovi dozaista vysmieva. K tomu, aby človek prežil, treba šikovnosť, um, a ten Konštantín nemal.

A možno mal Metod celý ten čas pravdu. Možno treba naozaj zabudnúť na všetko to, čo sa stalo, kto komu ublížil, kto koho zradil, prípadne nechal zabiť. Minulosť je hnisavá rana, ktorej otváranie vždy pekelne bolí. Azda presne to si povedal aj Liubomir Ilieva – kedysi agent štátnej bezpečnosti, dnes prekladateľ Trojanowovho románu do bulharčiny – a celé pasáže v ňom preto z vlastnej vôle radšej vynechal.

Nech žije sloboda!

Fotografie: S. Fischer Verlage , Ciela, AkropolisThomas Dorn


Jakub Neumann

Jakub Neumann
  Práve číta Léto v Baden-Badenu od Leonida Cypkina