Barnesova dávka lásky

Foto:  Emil Drličiak 

„Chceli by ste radšej viac ľúbiť a viac aj trpieť, alebo menej ľúbiť a o to menej trpieť?“

To je tá veta, čo určite neprilákala len mňa k tejto knihe. Nájsť odpoveď. Nie je to však otázka, ktorej odpoveď si môžeme určiť. Áno, chcem. – Nie, nechcem. Nie je to rozhodnutie. Tú substanciu citu máme sami v sebe určenú už od narodenia.

Julian Barnes dokázal na dvesto stranách rozrozprávať svoj Jediný príbeh (The Only Story, 2018), ktorý sa ku mne prihovoril svojou autentickosťou a úprimnosťou. Nie je to žiadna lovestory so šťastným koncom. No k literárne výživnému deju si vystačia v tomto prípade dvaja.


Prvé britské a slovenské vydanie romámu

S pokorou priznávam, že prílišne komplikované dejové línie sú pre mňa často náročné na pochopenie.

Dej tejto knihy sa nevyznačuje zamotanosťou, množstvom postáv a komplikovaných dejových línií, ale len skromnými spomienkami jedného aktéra. Dej, ktorý ma vo svojej výrazovej subtílnosti milo prekvapil. Ide o spomienky muža, ktorý píše o svojej jedinej skúsenosti so skutočnou láskou.

Otázka otvára príbeh o láske devätnásťročného mladíka a štyridsaťosemročnej ženy.

 

Vizuálna stránka slovenského vydania knihy minimalisticky súzvučí s príbehom. Simplicita sa odráža aj na obálke a v malom množstve dávkovaných ilustráciách Emila Drličiaka, ktoré podčiarkujú podstatu. Do knihy nás uvádza grafika zvláštneho útvaru v tvare srdca.

Na začiatku je tvar pevný, sťaby kovový. Bezpečne zaštupľovaný a odolný voči vplyvom. Je dokonalým extraktom príbehu.

V prvej časti nám autor pozvoľne v mene hlavného hrdinu Paula približuje časopriestor. Paul predstavuje, ako spoznal Susan. Obaja žijú na predmestí Londýna, v časti zvanej Vidiek. Ničím zvláštnym sa toto miesto nevyznačuje, maximálne anglickou konzervatívnosťou či nevyspelosťou v porovnaní s centrom. Paul žije s rodičmi, ktorí sú absolútne autentickí. Nájdeme v nich aj tých svojich.

So Susan sa stretol v tenisovom klube, kde ako jediná vynikala spomedzi tých uniformných hráčov.

„Pretvarovanie v tejto oblasti mi išlo ľahko, a tak mi udelili letné členstvo a prijali ma medzi celoročných Hugov a Karolíny. Hugovia mi s obľubou hovorili, že v klube zvyšujem priemerné IQ a znižujem priemerný vek. Karolíny boli priateľské, ale obozretné. Vedeli, že s ktorýmkoľvek Hugom si budú viac na čistom.“

Príbeh je úprimný, selektívne zameraný takmer len na nich dvoch, ako dvoch rovnocenných ľudí. Jediné, čím sa líšia, je životná skúsenosť, ktorú majú. Autor vykresľuje jeho spomienky, všetko, ako si na to spomína len ON. Otázka, ktorá ma sprevádzala celou knihou, je: „Ako to cítila ona?“

„Spomínam si, ako mala raz popoludní oblečené šaty s kvetovanou potlačou. Podišla ku kvetovanému kreslu, sadla si a povedala: „Pozri Casey Paul! Predvediem ti trik so zmiznutím! Som neviditeľná!“

Paul ako devätnásťročný má ešte nepoznačenú dušu, Susan má už toho odžitého viac. Paula spoznáva v momente, keď jediné, čo ju spája s manželom Gordonom, je ich spoločný dom. Paul je u nich už častý návštevník. Autor ho nevykresľuje ako narušiteľa, minimálne manželovej reakcii naňho sa veľmi nevenuje.

Občas sa vyskytnú aj na návšteve u Joan, Susaninej priateľky. Je to tragikomická postava, ktorá privádza k trpkému úsmevu. Už len, ako hovorí, zabíja čas.

 

Zvláštny útvar srdca sa mení, stráca svoju pevnú štruktúru. Predpovedá zvrat…

Ani definitívne odsťahovanie sa zaľúbencov do ich vlastného bytu nezbaví Susan minulosti a záväzkov, ktoré má so svojím mužom. Ostych jej bráni priznať pred právnikom skutky, ktoré napáchal Gordon. Nedokáže uťať svoju minulosť, a to ju pomaly zničí.

Láska PaulaSusan je jedinečná, ako to milenci zvyknú vnímať. Postráda však dôležitosť komunikácie. So Susan je zle. Paul sa celý ten čas však spolieha, že určite sa to zlepší. Že bude opäť dobre…

Prirodzene, ako partner Susan obhajuje, ospravedlňuje jej konanie a nevidí realitu triezvym pohľadom.

„Paradoxne, keď bol so Susan, málokedy sa rozprávali o svojej láske. Nesnažili sa ju analyzovať a pochopiť jej tvar, farbu, hmotnosť ani hranice. Skrátka vedeli, že tam je, nespochybniteľná a neochvejná. No zároveň ani jeden z nich nedisponoval potrebnými slovami, skúsenosťou a mentálnou výbavou, aby sa o nej dokázali baviť. Neskôr po tridsiatke a po štyridsiatke postupne získaval citový rozhľad. No v neskorších vzťahoch už jeho city neboli také hlboké a nebolo sa veľmi o čom baviť, takže svoju potenciálnu výrečnosť veľmi nevyužil.“

Je to príbeh metamorfózy. Paul dospieva a jeho život sa vyvíja nejak prirodzene, Susan sa zmení. Akýsi kafkovský motív premeny. Deštrukcie osoby. Ako sama hovorí, patrí k stratenej generácii poznačenej vojnou. No zjavne i osobnou minulosťou a správaním jej manžela.

 

Z útvaru ostávajú len amorfné zvyšky. Aj hmatateľná zátka, ktorá držala ich lásku v bezpečnom vákuu, je preč. Balón, ktorý nakoniec praskol a ostali len fragmenty. Franforce spomienok, ale žiaden súvislý kontext.

Grafika, ktorá súčasne zobrazuje tri portréty. Portrét vnútra Paula, portrét vnútra Susan, portrét ich vzájomného vzťahu. Tri entity a identický vývoj. Presne ako v piesni od Joy Division „Love will tear us apart“.

Ilustrácie sú v celej knihe tri a viac netreba.

Paul už o sebe v tretej osobe. Nezúčastnene spomína, reflektuje, kreslí alternatívne príbehy histórie.

Čo by bolo keby. Keby žil ako každý dvadsaťročný chalan a našiel si rovesníčku, ako by si užíval nezáväzné romániky a podobne.

Spoznáva aj iné ženy, ale so Susan ho stále spája puto. Istá zodpovednosť byť nablízku. To samozrejme odradí každú potenciálnu priateľku. Utešuje sa, že aspoň jeho život nebol nudný. Snaží sa spomínať na Susan len v tom dobrom, na časy jej krásnej nevinnosti.

„Čo sa týka súvislosti medzi intenzitou emócií a šťastia, jeho vlastná skúsenosť ho skôr presviedčala o opaku. To by človek rovno mohol povedať, že čím viac jete, tým lepšie vám trávi, alebo čím rýchlejšou rýchlosťou jazdíte, tým rýchlejšie sa všade dostanete. Rozhodne nie, ak vysokou rýchlosťou namierite do múru.“

Po nejakých útekoch sa vráti do podnájmu na Henry Road k Susan. Zaskakuje v práci za sekretárku, vedie jej agendu a banality ako údržba kávovaru ho napĺňajú pokojom, alebo skôr zamestnávajú jeho myseľ. V tridsiatke sa mu naskytne možnosť nového zamestnania a s vydýchnutím odovzdá Susan jej dcére. Nasadí si masku.

Neskôr sa mení jeho život na príjemnú rutinu. Zredukoval sa na spoločenský život s minimálnou citovou angažovanosťou.

„Keď na ňu myslel, vždy sa mu vybavil jeden obraz. Ona visí z okna a on ju drží za zápästia. Nemôže ju vytiahnuť ani pustiť. Ich životy sú zaseknuté v agónii, kým sa niečo nestane.“

Susan vyplnila miesto v jeho srdci a neskôr vytvorila bariéru, cez ktorú už žiadna iná neprenikla.

On si zvolil ju, ktorá tvorila jeho jediný príbeh lásky.

Fotografie a ilustrácie: Emil Drličiak, Jonathan CapeArtforum


Literárne noviny

Nina Budošová
  Práve číta Skořicové krámy od Bruna Schulza