Kultúra o súcit neprosí

Foto:  Martina Šimkovičová 

Pozornosť verejnosti pravidelne púta nielen svojimi knihami, ale aj vyjadreniami k aktuálnej spoločenskej situácii, ktoré bývajú predmetom pochvál aj kritiky. So spisovateľom Michalom Hvoreckým sa Literárne noviny pozhovárali o nádeji v čase pandémie, nástrahách prekladateľskej práce a v neposlednom rade aj o jeho najnovšej poviedkovej zbierke Čierny lev (Marenčin PT, 2020).

Nedávno vám vyšla nová zbierka poviedok s názvom Čierny lev. Knihu ste na sociálnych sieťach označili za Lovcov a zberačov po 20 rokoch. Čo tieto dve zbierky prepája? Ako sa za spomínaných 20 rokov zmenil váš pohľad na spoločnosť?

Obe patria do žánru fantastiky, obe sú poviedkové a v istom zmysle na seba voľne nadväzujú. Za tých dvadsať rokov sa veľmi veľa zmenilo, utiekli ako voda. Vtedy som bol na začiatku mladosti, dnes som v strede živote, otec troch detí. A z internetovej utópie sa stala nočná mora, ktorá zabíja demokraciu. Žijeme náročné obdobie, ale pre tvorbu inšpiratívne.

 

Michal Hvorecký: Čierny lev (Marenčin PT, 2020)
  …z internetovej utópie sa stala nočná mora, ktorá zabíja demokraciu.

– Michal Hvorecký


 

V niektorých poviedkach Čierneho leva sa môžeme stretnúť s osobami, ktoré sú nám veľmi dobre známe. Rozhodnutie zahrnúť ich do literárneho textu akoby odrážalo určitú mieru fascinácie týmito osobami? Je pre vás Boris Kollár fascinujúcou osobou?

Nie, skôr desivou. Pamätám si ho z dospievania, keď veksloval šilingy a marky neďaleko nášho gymnázia. Jeho kariéru sledujem roky. Hrôzostrašné, že niekto ako on môže byť v 21. storočí vysokým ústavným činiteľom. Poviedka voľne inšpirovaná jeho osudom má najsilnejšiu väzbu ku konkrétnemu človeku a miestu. Ale aj to je predovšetkým fikcia.

V ústrednej poviedke zbierky, ale aj v predchádzajúcich románoch často pracujete s myšlienkou alternatívnych dejín. Ide o žáner, ktorý je vám blízky? Čítate aj literatúru s podobným zameraním?

Alternatívne histórie mám rád ako autor i čitateľ. Aj Najhorší zločin vo Wilsonove je príbeh vystavaný na predstave, čo by bolo, keby… Kniha sa odohráva v roku 1923, keď mesto, ktoré dnes nazývame Bratislava, štyri roky žije nezávislé uprostred strednej Európy. V mojej novele nepatrí do Československa, odmietne sa doň zaradiť.

Román Tahiti zasa rozvíjal myšlienku, čo by bolo keby, Slovenky a Slováci nasledovali Štefánikovu víziu a vysťahovali sa do Polynézie. V novej knihe som sa v titulnej poviedke pokúsil vykresliť Československo, ktoré v roku 1968 obsadili Američania, nie Sovieti.

Filmová adaptácia románu Wilsonov z roku 2015

Súčasnosť nám veľa radosti neprináša. Vaše poviedky môžu tento pocit ešte umocniť. Slovo budúcnosť sa vám spája skôr s úzkosťou a obavami alebo v ňom nachádzate aj pozitívny rozmer? Čo vás napĺňa radosťou a čo naopak zúfalstvom?

Veľkým optimizmom a nádejou ma napĺňa veda a vôbec poznanie. Vakcínu proti covidu-19 vytvorili experti v rekordnom čase. Solidarita a myslenie dokážu vždy znova veľké veci. Len si zoberte nedávne pristátie sondy na Marse. Neskutočný úspech. Splnený sen.

Zúfalstvom ma napĺňa obrovské množstvo nenávisti, ktoré zamoruje spoločnosť. Sloboda vyplavila priveľa démonov, s ktorými si nevieme poradiť. Ľudia v kríze hľadajú vinníka, a aj keď útočia, štylizujú sa ako obete. Očakávam ešte veľké boje a konflikty.

Slovensko dosiahlo veľa, ale spoločnosť je nestabilná, nesmierne polarizovaná.

Pred rokom by opis súčasnosti mohol pokojne pripomínať niektorú z vašich poviedok. Pandémia akoby niektoré problémy ešte viac zvýraznila, pri iných naopak ukázala, že o problémy v skutočnosti ani nešlo. Zatiaľ je asi priskoro sa pýtať, no predsa – na ktorý problém pandémia najviac upozornila a ktorých problémov nás/vás zbavila?

Korona upozornila na klimatickú katastrofu, ktorú sme spôsobili. A zbavila nás istoty, že takéto vírusy patria do minulosti. Problémov nás asi nezbavila, skôr ilúzií. Ale šanca na zmenu tu je, len musíme zásadne zmeniť svoje správanie, menej konzumovať a myslieť pri práci neustále na trvalú udržateľnosť. Na planéte Zem jednoducho nebudeme večne.

Pri pandémii ešte chvíľu zostaňme. Minulý rok ste viackrát vystúpili na obranu umelcov, ktorým mnohí odporúčali „ísť robiť poriadnu prácu“ a nesťažovať sa na nedostatok financií. S takýmto názorom sa umelci na Slovensku stretávajú opakovane. V čom podľa vás tkvie jadro tohto problému?

Potrebujeme zmenu paradigmy vo vnímaní úlohy kultúry v spoločnosti. Aby patrila k prioritám zelenej obnovy po pandémii. A zároveň sa chápala ako motor novej, trvalo udržateľnej ekonomiky. Som presvedčený, že by to prispelo aj k posilňovaniu demokracie a občianskej spoločnosti, a pripravovalo by nás to na nástrahy digitálneho veku.

Michal Hvorecký na Re: publica19
Michal Hvorecký na berlínskej konferencii Re: publica19

Treba však povedať, že niekoľko kritických ohlasov na vašu adresu paradoxne zaznelo aj priamo z umeleckej obce. Spisovateľ Silvester Lavrík vaše vyjadrenia napríklad označil za hysterické fňukanie intelektuála a vytkol vám, že spoločnosť prosíte o súcit s umelcami. Neprekvapilo vás to?

Silvo Lavrík písal aj knihy pre Miloša Zemana a Mikuláša Dzurindu, on je v značne odlišnej situácii ako väčšina slovenských kultúrnych pracovníkov. Nikoho neprosím o súcit. Iba žiadam spravodlivosť a rovnaké podmienky pre všetkých. Tvoriví ľudia na Slovensku donedávna platili o dve percentá vyššie dane ako zvyšok obyvateľstva. Vtedy sa musím ozvať. Samozrejme, aj s rizikom, že sa to nebude páčiť každému.

Slovensko, na rozdiel od mnohých západných krajín, nemá vybudovanú hlbšiu tradíciu takzvaných verejných intelektuálov – ľudí, s ktorých kritickými komentármi človek nemusí nevyhnutne súhlasiť, napriek tomu si ich vždy so záujmom prečíta. U nás je akákoľvek verejná diskusia od samého začiatku vyhrotená. Je to špecifikum tejto krajiny alebo ide o fenomén doby?

Súvisí to iba s tridsaťročnou tradíciou demokracie a slobody slova, čo je veľmi krátko. Keď sa sem po Nežnej revolúcii vrátil Ladislav Mňačko, zvyknutý z Rakúska na iný štandard verejnej debaty, zhrozene pozoroval, kam bývalá vlasť dospela. Ešte sa len učíme spolu diskutovať, tolerovať odlišné názory, rešpektovať sa. Ale diskusie sa vyhrocujú aj vo vyspelejších krajinách.

Žijeme ozaj komplikovanú dobu, svet sa stal oveľa komplexnejším. Mnohí ho nedokážu pochopiť a ťažko nesú kritiku svojich vžitých predsudkov.

Timur Vermes a Michal Hvorecký na BRaK 2020
Timur Vermes a Michal Hvorecký na festivale BRaK 2020

Prejdime späť k literatúre. Čítanie sa v posledných rokoch posunulo smerom k lifestylu. Ľudia sa na sociálnych sieťach chvália počtom prečítaných kníh a fotky obálok so šálkou kávy by dnes vydali na celé albumy. Vzťah knihy a čitateľa stratil akúkoľvek vnútornú intimitu. Je to podľa vás súčasť prirodzeného vývoja vzťahu ku knihám alebo nám v 21. storočí táto intelektuálna činnosť len ponúka ďalší spôsob sebaprezentácie?

Čítanie sa stalo sociálnym fenoménom. Tak ako sa naše životy stali verejnejšími. Ľudia sa ochotne vzdávajú časti intimity. Aj knihy patria do tohto trendu. Myslím si, že sa tomu nevyhneme. Dá sa na to pozerať rôzne. Taká Chimamanda Ngozi Adichie je veľmi silná na sociálnych sieťach a zároveň je to prvotriedna spisovateľka. Preto to paušálne neodsudzujem. Na Instagrame nie som. Zo sociálnych sietí som sa výrazne stiahol. A prospelo mi to.

V decembri sa na knižnom trhu objavil nový slovenský preklad slávneho Goetheho diela – Utrpenie mladého Werthera. V češtine vyšla v rovnakom období aj rozsiahla Goetheho biografia od Rüdigera Safranskiho. Meno tohto velikána nemeckej literatúry v nás môže vyvolávať obavy z nezrozumiteľnosti. Oplatí sa aj dnes čítať Goetheho dielo?

Určite. Werther je stále vynikajúci, prelomový román. Prečítal som si ho po rokoch s veľkým pôžitkom a záujmom, chápem ho inak ako pred rokmi. Jazyk sa mení, modernizuje, nový preklad do slovenčiny je potrebný. Goethe je fenomén nielen nemeckej, ale celej európskej kultúry. Podobný autor sa inde nevyskytol. Oplatí sa ho spoznávať, ideálne podrobne, ale vyžaduje to čas. Jeho všestrannosť a hĺbka poznávania a obrazotvornosti fascinujú doteraz.

S kvalitou diel nepochybne súvisí aj otázka ich prekladu. V časopise Verzia bol nedávno ostrej kritike podrobený preklad knihy Frankenstein v Bagdade od Samuela Marca. Autorka článku uviedla, že čitateľ sa kvôli množstvu nedostatkov dostal iba k filtrovanému odvaru pôvodného diela. Je zrejmé, že takéto preklady môžu následne skresľovať aj naše vnímanie súčasnej svetovej literatúry. Ide podľa vás o ojedinelý prípad alebo sa podobný problém týka väčšej časti prekladov do slovenčiny?

Preklad je veľmi ťažká práca. Tu vznikol problém aj z toho, že nešlo o preklad z originálu, ale o sprostredkovaný preklad z angličtiny, ktorý však tvorca autorizoval. Napríklad aj Murakamiho kedysi do nemčiny neprekladali z japončiny, ale z angličtiny – teraz sa to tak už nerobí. Ani ja už s odstupom rokov nie som spokojný so svojím prvým knižným prekladom. Snažím sa zlepšovať.

Časopis Verzia vznikol aj preto, aby odborne reflektoval umelecký preklad. To je nesmierne dôležité. Podľa mňa stále prevažujú dobré preklady. Prichádzala silná mladá generácia najmä žien-prekladateliek.

Halič – putovanie po stratenom svete
Slovenské vydanie reportážnej knihy Halič – putovanie po stratenom svete

Vydavateľstvo Absynt nedávno predstavilo knihu Halič – putovanie po stratenom svete od rakúskeho spisovateľa Martina Pollacka, ktorú ste preložili. Prechádzajúca autorova kniha Americký cisár zaznamenala značný čitateľský ohlas. Aký dojem na vás nová Pollackova kniha urobila? Majú sa čitatelia aj teraz na čo tešiť?

Aj nová Pollackova kniha má v slovenčine veľký úspech, z čoho mám radosť. Preklad bol náročný, ale bola to krásna, inšpiratívna práca. Je to imaginárny cestopis. Názvom Halič sa označuje historické územie v západnej časti Ukrajiny a juhovýchodnom Poľsku. Rieka San delí Halič na západnú časť, kde žijú predovšetkým Poliaci, a východnú, ktorej centrom je Ľvov a bývajú tam najmä Ukrajinci. Juh Bukoviny dnes patrí Rumunsku.

Pollack si všimol, že s Viedňou spájala Halič železničná trať a jeho kniha je fascinujúca jazda vlakom po stratenom svete.

Na Instagrame Literárnych novín pravidelne upozorňujeme na diela, ktoré by si podľa nás zaslúžili väčšiu pozornosť. Ide o aktuálnu produkciu, knihy z antikvariátov, ale aj zaujímavé pripravované tituly. Ktoré knihy by ste našim čitateľom odporučili vy?

Veľmi sa teším na dve knihy, dva romány. Laurent Binet – Civilizácia a Guzeľ Jachinová – Zulejka otvára oči.

 


Michal Hvorecký (1976)
Prozaik, publicista a prekladateľ z nemčiny. Absolvent Filozofickej fakulty Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre debutoval zbierkou poviedok Silný pocit čistoty (1998). Poviedková bola aj jeho druhá kniha Lovci & zberači (2001). Je autorom románov Posledný hit (2003), Plyš (2005), Eskorta (2007), Dunaj v Amerike (2010) a Wilsonov (2015), ktorý bol aj sfilmovaný.

V ostatných rokoch vyšli jeho tituly Trol (2017), Tahiti (2019) a Čierny lev (2020). Jeho knihy boli preložené do viacerých jazykov. Pracuje v Goetheho inštitúte a s rodinou žije v Bratislave.

Fotografie a grafika: Martina Šimkovičová, Jan Zappner (Wikimedia CC BY-SA 2.0), Miroslav Bekeč / Bookfan, Marenčin PTMartinus


Patrícia Šišková

Patrícia Šišková
  Práve číta Nerozlučné od Simone de Beauvoir

Jakub Neumann

Jakub Neumann
  Práve číta Svědomí slov od Eliasa Canettiho