Keby ste si mohli vybrať, čo by ste chceli radšej, silno milovať, a tým zároveň viac trpieť, alebo nemilovať a zažívať oveľa menej trápenia? Odpoveď aj na túto otázku hľadá britský spisovateľ Julian Barnes vo svojom najnovšom v poradí štrnástom románe The Only Story, ktorý sa na britskom, americkom a kanadskom knižnom trhu objavil začiatkom februára tohto roku.
Držiteľ Man Bookerovej ceny z roku 2011 za román The Sense of and Ending (Pocit konca, Artforum 2012) sa po životopisnej knihe The Noise of time (Šum času, Artforum, 2016) o ruskom hudobnom skladateľovi Dimtrijovi Šostakovičovi vrátil k svojim obľúbeným témam. K láske, času a hlavne k pamäti, ktorá svojou nespoľahlivosťou robí z našej minulosti, respektíve života „fiktívny“ príbeh.
Podobne ako v Pocite konca, kde svoj život rekapituluje starnúci Anthony Webster, aj v najnovšom románe nechal Barnes bilancovať svoj život staršiemu mužovi Paulovi. Ten si uvedomuje, že jeho život, a teda vlastne príbeh sa začal vtedy, keď sa zamiloval.
Julian Barnes číta z románu The Only Story
Ako unudený 19-ročný mladík príjme ponuku matky a stane členom tenisového klubu. Pri typickom športe anglickej vyššej strednej triedy sa zoznámi a rýchlo zamiluje do 48-ročnej sebavedomej, ironickej a inteligentnej Susan Macleodovej, ktorá má manžela a dve dospievajúce dcéry.
Radšej by ste väčšmi milovali, a tým aj viac trpeli, alebo menej milovali a menej trpeli?
Pokým je Paul zamilovaný a jeho láska je opätovaná, opisuje Barnes jeho „jediný“ príbeh v prvej osobe. Ďalšia etapa Paulovho príbehu ako 40-ročného muža, kedy je aj smutným svedkom alkoholového a psychického úpadku Susan, je prerozprávaná v druhej osobe.
Záverečnú časť románu Barnes napísal v tretej osobe, ktorá sa na prvú osobu mení iba v okamihoch najväčšieho Paulovho utrpenia pri spomínaní na prvú a osudovú lásku.