Vianočné odporúčania

 

Jakub Neumann

Slovo Vianoce a literatúra majú mnoho spoločného. Aj keď v oboch prípadoch vnímame postupné vyprázdňovanie ich zmyslu, zároveň sme si vedomí akéhosi mystéria stojaceho v pozadí. Nie je pritom dôležité, či veríme alebo pravidelne čítame. Pocit prekračovania horizontov našich krátkych životov tu môže byť prítomný. V oboch prípadoch súvisí takéto prekračovanie s rozprávaním príbehu.

O oživenie mystéria literatúry sa pokúša aj Michel Faber, ktorý hlavného hrdinu románu Kniha zvláštních nových věcí (The Book of Strange New Things, 2014) vyšle šíriť evanjelium na vzdialenú planétu vo vesmíre. Popri konfrontácii so životom za hranicou našej predstavivosti prežíva zaťažkávajúcu skúšku aj misionárov milostný vzťah s Beou, ktorá zostáva žiť na Zemi.

Je človek vo svojej krehkosti schopný presvedčovať iných, ak má sám obrovské pochybnosti o zmysle svojej misie?

Pri krehkosti človeka ešte chvíľu zostaneme. Tohtoročná výstava v galérii Nedbalka sprevádzaná publikáciou Ladislav Mednyánszky 100 (2019) pripomína okrúhle výročie umelca, ktorý bude ešte dlhú dobu patriť k tým nedoceneným. Hoci vystavované obrazy tvorili naozaj strohý výber maliarovej tvorby, intenzita zážitku bola enormná. Mierne zavádzajúce oslovenie krajinkár by mohlo v ušiach mnohých evokovať zobrazovanie ľúbivých zákutí prírody. Zmysel každého z obrazov však túto definíciu presahuje. Okázalá mohutnosť hôr, lesov či lúk je v autorovej tvorbe stavaná do protikladu s banalitou človeka, ktorý je však zároveň ich neoddeliteľnou súčasťou. Paradoxne pritom nie je dôležité, či sa maliar rozhodol na plátne nejakú postavu vôbec zobraziť. Zamrzí iba fakt, že pri takejto významnej príležitosti neprišlo k opätovnému vydaniu umelcových Denníkov z rokov 1877 – 1918, ktoré už nenájdeme ani v lepších antikvariátoch.


Poézia je azda prekliata vetva literatúry. Akokoľvek kvalitné dielo by sa podarilo súčasným básnikom napísať, v spoločnosti to skrátka a jednoducho žiadny väčší rozruch nevyvolá. Hlas básnikov akoby postmoderna stlmila na samotnú hranicu počuteľnosti. Mohli by sme nad tým mávnuť oboma rukami, keby vychádzajúce zbierky súčasnej poézie skutočne nedosahovali svetovú úroveň! Zbavme sa preto zbytočných predsudkov zo školských lavíc a zabudnime už konečne na všetkých tých Hviezdoslavov, Vajanských a Kraskov. Odložme ich zašlé zbierky do krabíc a skúsme do políc pre zmenu doplniť Nikde není řečeno od Petra Hrušku, Čítanka pre pracujúce triedy od Szczepana Kopyta či Světlo v ráně Milana Ohniska. Za pokus to určite stojí!

A mystérium Vianoc možno zavŕšiť aj rýdzou filozofiou. S rovnakou usilovnosťou, s akou sa spisovatelia predháňajú v písaní čo najkurióznejších „prvých viet“ svojich románov, dumajú filozofi nad základnými otázkami ľudskej existencie. Niektorí kladú otázky bojazlivo a pozvoľne, iní zasahujú jadro problému z bezprostrednej blízkosti.

Medzi takých patrí aj Max Stirner, ktorý sa vo svojej knihe Jediný a jeho vlastnictví (Der Einzige und sein Eigentum, 1845) s osobitou naliehavosťou zamýšľa nad dôkazom existencie sveta okolo nás. Kde berieme istotu, že tento svet je práve ten jediný skutočný? Ako by ste druhému človeku dôveryhodne preukázali, že práve teraz nesnívate? Prirodzene, takéto úvahy nikam nevedú. Pochybnosti nás môžu nanajvýš vyrušiť, znepokojiť a vytrhnúť z pocitu istoty.

V nedávno vydanej a búrlivo diskutovanej knihe rozhovorov s Vladimírom Palkom Išiel som až na hranu (2019) položil novinár v závere respondentovi otázku, či ako kresťan niekedy nepochybuje o existencií Boha a vyššom zmysle našich životov. Odpoveďou bolo jednoznačné nie.

Predstava, že by bolo všetko ponechané náhode, je podľa Palka predsa absurdná!

Redakcia Literárnych novín Vám praje šťastné, veselé a absurdné Vianoce!

 


Poznámka: Druhé slovenské vydanie Denníkov Ladislava Mednyánszkeho sa do kníhkupectiev dostalo niekoľko dní po vydaní tohto článku.

 

Grafika a fotografie: Freepik, Argo, Ikar / Odeon, Slovart, Portugalský inštitút, Absynt, Mladé letá, Karolinum, Kniha Zlín, SNG / Kalligram a Academia