Vianočné odporúčania

Novinárskej otázke, či zmenil svoj názor na vojnu v bývalej Juhoslávii, sa rakúsky spisovateľ Peter Handke nevyhol ani na tlačovej konferencii pred udelením Nobelovej ceny za literatúru. Handke odpovedal ako vždy provokatívne: „Nepíšem názory, nikdy som nemal žiadny názor, nenávidím názory.“

Či už sa nám páči, alebo nepáči odpoveď tohtoročného laureáta Nobelovej ceny, jasne z nej cítime, že je (asi) veľký rozdiel medzi názorom a literatúrou. V súčasnosti akoby mali nad literatúrou prevahu práve názory. Dnes už ani neexistuje človek bez názoru. A možno práve v dobe extrémneho množstva názorov je osviežujúce vrátiť sa k beletrii či k poézii, ktorá je nezriedka oblažujúcim vánkom, vejúcim nad dejinami povrchnosti.

Aj tento predvianočný knižný výber, či odporúčania redaktorov Literárnych novín sú iba skromnou snahou ukázať, že literatúra je minimálne zaujímavejšia ako názor či nevyvrátiteľná pravda. Prajeme Vám nielen pokojné sviatky, ale aj šťastnú ruku pri výbere takých kníh, v ktorých bude prevládať literatúra nad názormi.

 

Ivan Kollár

Začiatkom decembra tohto roku sa vysielanie internetového Radia Litera venovalo aj životu a tvorbe Antona Pavloviča Čechova. Len máloktorý spisovateľ dokázal tak presne vystihnúť tragikomickú podstatu ľudského života. Mnohé Čechovove literárne postavy túžia po jednom – zmeniť svoj život – ale takmer žiadnej sa to nepodarí. Čechov nás vlastne upozorňuje na to, že nežijeme, a s najväčšou pravdepodobnosťou ani nikdy nebudeme žiť tak, ako chceme, ale len tak, ako môžeme či musíme.

V niektorých antikvariátoch pri troche šťastia možno ešte natrafiť na prekladateľsky vydarené rozsiahle dvojzväzkové vydanie jeho kratších i dlhších próz, ktoré v roku 1980 vydal Tatran. V lepších kníhkupectvách možno ešte stále objaviť Čechovove knihy: Zápisky a Tri roky (Записка, 1885, Три года, 1895)Za súmraku (Перед затмением, 1887) z vydavateľstva Európa (2008).

Podľa Čechova ani stovky vierst pustej, jednotvárnej, spálenej stepi nedokážu tak strašne nudiť ako jeden človek. Nevieme síce, na koho myslel, keď si to zapísal, ale určite to neplatí o francúzskom spisovateľovi Laurentovi Binetovi, respektíve o jeho románe Sedmá funkce jazyka (La septième fonction du langage, 2015). Politicko-semiotický thriller sa začína smrťou Rolanda Barthesa, ktorého na ulici zrazila dodávka. Bola jeho smrť iba hlúpa náhoda alebo naplánovaná vražda? Román v roku 2019 opäť po dvoch rokoch vydalo vydavateľstvo Argo v preklade Michaely Markovej.


Život nie je román, konštatuje v úvode svojho tak trochu aj dobrodružného románu Laurent Binet. Ale čo teda je ten (ľudský) život? Ak si prečítame román rakúskej spisovateľky Elfriede Jelinekovej Pianistka (Die Klavierspielerin, 1983), tak nebudeme ďaleko od zistenia, že je to utrpenie, ak ostaneme viac rokov, ako je nutné, pod kuratelou „blízkych“ ľudí. V prípade pianistky a učiteľky konzervatória Eriky je tou „blízkou“ osobou matka. Román v slovenskom preklade Svetlany Žuchovej prinieslo v roku 2019 vydavateľstvo Ikar pod svojou edičnou značkou Odeon.

Nielen domov môže byť väzenie istôt a návykov ako v prípade Jelinkovej pianistky. Väzením môžu byť aj naše predstavy, interpretácie, obavy či strach. Aj o väzeniach vznikajúcich z nášho stereotypného myslenia rozprávajú dve novely The Hundred and Ninety-nine steps (2001)The Courage Consort (2002) Michela Fabera, ktoré pod názvom Sto devětadevadesát schodů a v preklade Viktora Janiša vydalo v roku 2019 vydavateľstvo Argo.

Ťažko povedať, či existuje niečo také ako zázrak, ale aspoň literárneho zmŕtvychvstania sa niekoľko mesiacov po svojej smrti dočkal Dušan Mitana. O zázrak sa postaral vydavateľ Koloman Kertész Bagala, ktorý koncom roka 2019 vydal posledný a doposiaľ nevydaný Mitanov autobiograficky ladený román Nezvestný (2019).

 


Pokračovanie článku
Odporúčania Patrície Šiškovej


Ivan Kollár Patrícia Šišková Jakub Neumann