Život rýchly a pomalý

Foto:  TEA 

Písal sa rok 1976. Taliansky novinár Tiziano Terzani bol v tom čase v Hong Kongu, keď náhodou narazil na starého veštca, ktorý ho vystríhal pred budúcnosťou. „Dávaj si pozor! V roku 1993 bude vážne ohrozený tvoj život. V ten rok radšej nelietaj. Vlastne nelietaj vôbec.“

Ak by mu predpovedal výhru v lotérii, je dosť možné, že by veštbe neprikladal váhu a s ľahkosťou by na jeho slová rýchlo zabudol. No negatívna predpoveď v človeku zanecháva pochybnosti a pomaly ho nahlodáva. Predsa len, čo ak sa slová starého muža naplnia?

Ako sa blížil rok 1993, rástol v Terzanim nepokoj. Nebol poverčivý, nedalo by sa povedať, že veštbám veril, no v tomto prípade sa rozhodol, že k nej bude pristupovať ako k predpovedi počasia. Keď hlásia dážď, vezme si so sebou dáždnik. Keď ho vystríhajú pred lietaním, bude sa presúvať inými dopravnými prostriedkami.

Rozhodnutie rok nelietať mohlo byť pre kariéru reportéra likvidujúce. Avšak Terzani ako skúsený novinár pracujúci pre nemecký Der Spiegel si to mohol dovoliť. Jeho zamestnávatelia si tiež boli vedomí toho, že takýto nevšedný rok môže priniesť niečo nové, a tak sa aj stalo.

Terzani svoju skúsenosť popísal v nevšednom cestopise Povedal mi veštec (Un indovino mi disse, 1995), ktorý minulý rok vyšiel v preklade Alexandry Kučmovej prvýkrát po slovensky.


Pôvodné talianske vydanie jeho slovenský preklad

Prvý kontakt Terzaniho s Áziou bol v roku 1965, keď ako zamestnanec talianskej firmy Olivetti išiel na služobnú cestu do Japonska. Táto cesta výrazne zmenila jeho život. Začal študovať čínsky jazyk a kultúru, popri tom sa živil ako novinár.

Neskôr sa presunul do Ázie, a naďalej pracoval ako reportér pre európske médiá, kde pokrýval najmä politické témy východnej Ázie. Písal pre Il Giorno, La Repubblicu, Corriere della Sera a Der Spiegel. Žil v Pekingu, Tokiu, Singapure, Hong Kongu, Bangkoku. Bol svedkom dobytia Saigonu Vietkongom, a aj mesta Phnom Penh Červenými Kmérmi.

Patril medzi veľkých znalcov Ázie, dalo by sa povedať, že ju dokonale poznal a nič ho nemohlo prekvapiť. Napriek tomu ju, vďaka rozhodnutiu nelietať, začal spoznávať z úplne inej perspektívy.

Znovuobjavil hranice, ktorými bolo treba fyzicky prejsť a pocítil chuť cestovania, ktoré sa vrátilo k svojej podstate. Nič neurýchľoval, nepreskakoval. Neredukoval cestu na letiská, ktoré v princípe vyzerajú všetky rovnako. Spomalil, začal si viac všímať detaily krajiny, užívať si samotnú cestu.

Bez použitia lietadla precestoval nielen Áziu, ale absolvoval aj cestu do rodnej Florencie. Pohyb po súši mu však komplikoval nielen prácu, ale aj rodinný život. Spolu s Terzanim cestovala manželka a dve deti, tí sa však presúvali lietadlom. Často tak čakali na jeho príchod aj niekoľko týždňov.

Počas svojich ciest začal Terzani vyhľadávať lokálnych veštcov, astrológov, jasnovidcov a šamanov. Každý z nich mu predpovedal inú dĺžku života, no všetci sa zhodli na jednom: nikdy nebude bohatý. K otázke peňazí sa veštci dostali vždy sami od seba, pravdepodobne zvyknutí na to, že to je to, čo ich klientov najviac zaujíma.

Terzani bol kritikom globalizácie, informatizácie a turizmu. Svet prirovnával k obrovskému detskému ihrisku – Disneylandu bez hraníc. Prekážalo mu, že Ázia nehľadá ázijské riešenia na svoje problémy, ale zrieka sa vlastnej diverzity a bez rozmýšľania importuje vzorce úspechu zo západu. Podnikateľov a investorov nazýval misionármi materializmu a ekonomického blahobytu, tvrdil, že kontinent zabíja sám seba.

 

Rozvoj je dogma: pokrok za každú cenu je príkaz, proti ktorému sa nedá odvolať.
Tu nie sú dokonca ani hipisáci, ktorí len čo u nás pochopili, že v “pokroku” nie je niečo v poriadku, kričali “Zastavte svet. Chcem vystúpiť!” A predsa problém je tu a je tu pre všetkých. Všetci sa musíme vždy pýtať, či to, čo robíme, zlepšuje a obohacuje naše bytie.
Alebo sme azda všetci v dôsledku akejsi neprirodzenej deformácie stratili inštinkt, čím by život mal byť, čiže predovšetkým šancou byť šťastným?

 

Tiziano Terzani (2004)
Tiziano Terzani v roku 2004 v toskánskej dedine Orsigna

Kritike venoval veľký priestor, často opakoval rovnaké myšlienky. Trápilo ho, že Ázia, ktorú poznal v sedemdesiatych rokoch, je iná ako Ázia, v ktorej sa pohyboval on v roku 1993. Čo by ešte len povedal na Áziu teraz, v roku 2020? Pravdepodobne by nebol nadšený, no napriek všetkému pesimizmu by musel uznať, že sa zo sveta nestala jednoliata hmota a Áziu stále dokážeme odlíšiť od Európy, aj keď sa vyvinula inak, ako sa mu páčilo.

Ak by sa Terzani nerozhodol nelietať, rok 1993 by bol ako všetky ostatné. Obmedzenie však z neho spravilo niečo výnimočné.

V posledných rokoch sme mohli sledovať aktívnych mladých ľudí, ktorí si dávali podobné výzvy. Niektorí z ekologických dôvodov prestali používať leteckú dopravu či auto, iní sa odhlasovali zo sociálnych sietí, aby žili viac v realite. Populárnym sa stal aj takzvaný rok bez nákupov, počas ktorého sa ľudia vyhýbajú nakupovaniu oblečenia. Neobmedzené možnosti neznamenajú automaticky šťastie. Môžeme mať čokoľvek, môžeme byť kýmkoľvek, no často si nevieme vybrať.

Najradšej by sme mali všetko, a tak sme večne nespokojní, lebo nemáme ani len zlomok z toho, čo by sme mohli mať.

Napriek tomu, že si môžeme zvoliť svoju životnú cestu, stále nám chýba pocit, že sme k niečomu predurčení. Aj to prispieva k tomu, že ľudia sú čím ďalej tým viac dezorientovaní a neistí zmyslom vlastnej existencie. Život v slobode je náročný, najmä, keď sa človek nedokáže popasovať s vlastnou chamtivosťou.

Je kľúčom k šťastnejšiemu životu práve nastavovanie si osobných obmedzení a limitov? Život bez výziev nemá zmysel. Keď už máme všetko nevyhnutné k prežitiu k dispozícii, prekážky si musíme vytvoriť sami. Potrebujeme sa predsa popasovať s ťažkosťami, aby sme mohli pocítiť, že sme si niečo naozaj zaslúžili.

Rok 2020 sa nesie v podobnom duchu ako Terzaniho rok 1993. Rozdiel je len v tom, že obmedzenia, ktoré prišli s pandémiou koronavírusu, sme si dobrovoľne nevybrali. Neočakávane sme boli nútení spomaliť, prehodnotiť svoje priority, neplánovať a žiť v prítomnosti.

Uvedomili sme si dôležitosť prírody, zistili sme, že život bez nákupných centier nie je o nič horší ako s nimi. Zrazu nepotrebujeme nakupovať lacné letenky a vieme si predstaviť plnohodnotnú dovolenku na Slovensku. Potvrdili sme si, že zdravie je naozaj dôležité, vážime si viac stretnutia s rodinou a blízkymi. Maličkosti, ktoré sme prehliadali a ktoré nám zovšedneli, získali opäť svoje čaro.

Keď Terzani písal svoj cestopis, nemohol ani len tušiť, ako dlho bude aktuálny. Možno by sa nám ešte pred pár rokmi zdalo, že prehnane kritizuje pokrok a konzumné správanie, no teraz, vo svete, v ktorom určuje pravidlá pandémia, vieme o to lepšie pochopiť odkaz čara pomalosti, ktorý nám zanechal.

Fotografie a grafika: Tascabili degli Editori Associati, Longanesi & C., AbsyntTizianoTerzani.com


Patrícia Šišková

Patrícia Šišková
  Práve číta Prvá pravda od Simony Vinciovej