M ako Kundera

Foto:  Gallimard / Sveeva Vigeveno 

Pokúsiť sa v jednom článku, postrehu či novinovom stĺpčeku uchopiť 90 rokov trvajúci ľudský život je podobné snahe vtlačiť oceán do kvapky vody. Nemožné, nepredstaviteľné, a svojím spôsobom aj naivné. Na druhej strane, prejsť takéto významné životné jubileum mlčky a obmedziť sa na kamarátske potľapkanie po ramene je neslušné a neúctivé. Povedať jednoducho čosi treba!

Úvodná dilema však v našom prípade zostáva rovnaká. Ktorú časť fascinujúceho životného príbehu Milana Kunderu treba spomenúť, ktorú vyzdvihnúť, ktorú pre jej nezaujímavosť skôr šikovne zamlčať a vôbec, ako dosiahnuť, aby sa takýto výpočet nepodobal len na akúsi účtovnú uzávierku s kladnými či zápornými číslami na jej konci (hoci treba pripustiť, že by bolo zaujímavé zistiť, aký „výsledok“ by sme na záver podčiarkovali).

„O čom teda treba pri okrúhlom jubileu Milana Kundera písať a hovoriť?“

Treba, podobne ako to urobil Petr Pithart, písať a hovoriť o spore s Václavom Havlom, ktorý sa rozpútal po zverejnení článku Český údel v reakcii na okupácii z roku 1968? Kundera v spomínanom článku vyslovil tvrdenie, že „nie je na svete hneď tak národ, ktorý by v podobnej skúške obstál ako my a preukázal takú pevnosť, rozum, jednotu.“ Havel takúto pochvalu českému národu odmietol ako „provinčný mesianizmus“ a Kunderu nazval „samoľúbym šmokom“ (Havlov novotvar), ktorý „od kritiky uniká k ilúzii“. Oboch velikánov tento spor na dlhé obdobie ľudsky rozdelil.

Milan Kundera (Praha 1967)
Milan Kundera v Prahe na snímke Gisèle Freundovej (1967)

Alebo treba, podobne ako to urobil Petr Drulák, spomenúť, ale aj kriticky zhodnotiť spisovateľove zásluhy na udržiavaní povedomia, že aj stredoeurópske krajiny uväznené vo Východnom bloku sú súčasťou západnej kultúry? Kundera vo svojich myšlienkach neskôr zachádza ešte ďalej, keď Strednú Európu dokonca povyšuje na samotné centrum európskej kultúry, keďže práve v tomto priestore sa napĺňa ideál „maximálnej rozdielnosti na minimálnom priestore“.

Písať a hovoriť, podobne ako to urobil na stránkach Lidových novin Petr Zídek, však možno aj o afére údajnej spolupráce so Štátnou bezpečnosťou. Z tej na stránkach českého Respektu spisovateľa ešte v roku 2008 obvinil historik Adam Hradílek, ktorý autorovo meno objavil v archívnych záznamoch, popisujúcich dolapenie západného agenta Miroslava Dvořáčka (následne odsúdeného na 22 rokov väzenia). Kundera akúkoľvek formu spolupráce rezolútne odmieta. Dodnes teda nie je vyjasnené, či je spomínaný záznam výsledkom premyslenej diskreditačnej kampane, alebo, naopak, skutočnou čiernou škvrnou spisovateľovej minulosti.

Jedna z najzaujímavejších ciest rekapitulujúcich autorov život by mohla samozrejme viesť aj naprieč okrúhlou románovou desiatkou, ktorú autor postupne dopĺňal ako v Československu, tak aj v exilovom Francúzsku.


Prvé vydania Kunderových románov v češtine

Takouto cestou sa pri spomínaní nakoniec vydal aj Kunderov blízky priateľ Milan Uhde, ktorý v chronologickom poradí predstavuje každý autorov román, nevynímajúc najznámejší Žert (1967), Knihu smíchu a zapomnění (Le livre du rire et de l’oubli, 1979), Nesnesitelnou lehkost bytí (L’Insoutenable Légèreté de l’être, 1984) či posledný, do českého jazyka preložený román Nesmrtelnost (L’Immortalité, 1990).


Do češtiny nepreložené Kunderove francúzske romány

Okrajovo taktiež pripomeňme, že spisovateľovo dielo uzatvára štvorica románov (Pomalost, Totožnost, Nevědomost, Oslava bezvýznamnosti), ktorých český preklad však autor doposiaľ nepovolil.

V súvislosti s románovou tvorbou by sme sa spolu s literárnym kritikom Ondřejom Horákom mohli zamyslieť aj nad príčinami obrovskej Kunderovej popularity. Akú úlohu zohralo rozhodnutie vydávať romány vo francúzskom jazyku? Položiť by sme si mohli aj kacírsku otázku – stal by sa Kundera svetovým spisovateľom aj v prípade, že by neemigroval a svoje romány naďalej vydával v českom jazyku? Jednoznačnú odpoveď sa asi nikdy nedozvieme.

Milan Kundera (Paríž 1984)
Milan Kundera vo svojej parížskej pracovni (1984)

Horák vo svojom článku Kunderu prirovnáva k autorom, akými boli Beckett či Nabokov, ktorých osudové peripetie taktiež v určitom momente prinútili písať svoje diela v iných, teda nie rodných jazykoch.

Skutočnosť, že aj súčasní českí spisovatelia vnímajú silu tohto fenoménu, autor tejto úvahy dokazuje nedávno vydaným románom Winterbergs letzte Reise (2019), ktorý sa (inak česky píšuci autor) Jaroslav Rudiš rozhodol vydať rovno v nemeckom jazyku (český preklad bude čitateľom k dispozícii na jeseň tohto roku).

Podobne ako to urobili organizátori Lipského knižného veľtrhu, ktorý po dlhých 24 rokoch hostil Českú republiku, by sme mohli aj my začať uvažovať nad menami, ktoré Milana Kunderu v pozícii nekorunovaného kráľa českej literatúry v budúcnosti nahradia. Kto bude tým, kto prevezme pomyselnú štafetu a stane sa reprezentantom českej literatúry v zahraničí?

Bude to už spomínaný Rudiš, o čosi známejší Topol, oceňovaný Hájiček či entfant terrible českej literárnej scény Zábranský? Súťažné číslo však treba bez pochýb prideliť aj autorkám Bellovej, Tučkovej či Denemarkovej, ktorá sa práve stala víťazkou prestížnej Magnesie Litery za knihu roku. Nechajme sa prekvapiť.

Vo svojom článku by sme do svetla pozornosti mohli spolu s literárnym vedcom Pavlom Janouškom Kunderu postaviť aj v úlohe dramatika. Hoci počet divadelných hier nie je z hľadiska kvantity nijak rozsiahly – Majitel klíčů z roku 1962, Ptákovina z roku 1966 a Jakub a jeho pán z roku 1971), každá z nich vyvolala spoločensky enormný ohlas (najznámejšiu z hier Ptákovinu Komunistická strana v roku 1969 zakázala). Za zmienku stojí, že hru Majitel klíčů ešte v roku jej vydania uviedlo samotné Pražské národné divadlo, a to s veľkým úspechom.

Po revolúcii udelil v roku 2008 Kundera právo adaptovať hru Ptákovina pražskému Činohernému klubu, v ktorého aktívnom repertoári sa stále nachádza.

Nemenej zaujímavým by bol akiste aj článok o esejistickej tvorbe, ktorú vo svojich spomienkach vyzdvihuje najmä Václav Bělohradský. Spojivom väčšiny Kunderových esejí je vyzdvihovanie dedičstva Miguela de CervantesaFrançoisa Rabelaisa, ktorých diela autor považuje za kľúčové pri premýšľaní o základoch európskej kultúry. Irónia, smiech, ale aj hlboko zakorenený relativizmus je z pohľadu spisovateľa nevyhnutným, no zároveň vítaným produktom trvalého konfliktu „večných právd“ na starom kontinente. Iba takéto podhubie totiž umožňuje vytvorenie základnej podmienky slobody – priestoru na diskusiu. Ako autor zakončuje jeden zo svojich textov –

„Jaká je to radost diskutovat, aniž bychom chtěli jeden druhému dokazovat, že je vůl“

O tom všetkom by sa dal k 90. narodeninám významného európskeho spisovateľa Milana Kunderu napísať článok. Hostia sú však už teraz dozaista unavení a možno aj samotný oslávenec by sa rád ešte dostal k slovu. Dúfajme.

Pripomenutie tohto okrúhleho výročia teda žiadne definitívne závery neprináša. Nebolo to ani jeho cieľom. Pripomenutie má byť skrátka a jednoducho pripomenutím.

A aby sme nezabudli…

Všetko najlepšie, pán Kundera!

Fotografie: Československý spisovatel, Sixty-Eight Publishers, AtlantisÉditions Gallimard / Sveeva Vigeveno, Gisèle Freundová, François Lochon


Jakub Neumann

Jakub Neumann
  Práve číta Léto v Baden-Badenu od Leonida Cypkina