Tancovať s osudom

„Jedna jediná je pravda. Je kvůli nám mnohostí, abychom se, sami v lásce, poučili skrze mnohé“

Evanjelium podľa Filipa

Toto nie je recenzia, je to len prúd vedomia, reflexia iného prúdu vedomia, vedomia iného človeka nesúceho meno Ráchel Noa, lebo autentická poézia vždy vyplavuje v čitateľovi jeho vlastné osobné zážitky, a on aspoň na chvíľu žije na vyššom stupni vnímavosti. Je to len pár poznámok ku knihe od Ráchel Noa Havran v kávomate (Pars Artem, 2018) a k zmyslu poézie všeobecne.

Už nejaký čas ju sledujem na internete. Písanie poézie – v okamihu, keď už to je poézia, prestáva byť národným, hviezdoslávnym krasorečnením na slávnostné príležitosti, prestáva byť hádzaním poučných osobných múdrostí či kŕčovitých slovných šalátov, o ktorých zmysle nič netuší ani ich autor, a preto verí, že sú úžasne hlboké – ale po prekročení tejto malomeštiacko-narcistickej úrovne sa stáva prostým striptízom.

Niekto to má rád, lebo sa v skrytom kúte duše stotožňuje s osobou striptíz vykonávajúcou, iný prosto preto, lebo sa rád prizerá – čistý, počestný čitateľ, ktorý nepíše, ani po tom netúži, skrátka rýdzi voayer.

Debutová zbierka facebookovej autorky

Na konci poézie je preto pravda. Nahota tela je pravdou o tele, nahota duše je pravdou o duši. No najviac z nej vytuší sám striptér, lebo hlavne on spoznáva to Vedomie, ktoré ho, veriac, že je skryté, sleduje z temnôt.

Ozajstná poézia je cesta k pravde, bolestivým prežívaním dobrého aj zlého, pre často sadistickú rozkoš toho, kto sa prizerá. Je prežívaním obrazov, ostrým bolestivým vnímaním neopakovateľného, všetkého, čo – podľa našej viery – v skutočnosti píše buď osud, náhoda, Stvoriteľ či karma.

Je preto veľmi nerozumné stať sa ozajstným básnikom, a ja som presvedčený, že Ráchel Noa sa to naozaj podarilo. Som presvedčený, že to, čo píše, je naozaj autentická poézia, lebo ma oslovuje rovnako ako poézia Ungarettiho, Rilkeho, či Seferisa.

A často ide aj o krk, lebo ako hovorí bližšie neuvedený klasik v básni

Milenka v zákrute

Inak to nejde
Smrť stojí vždy za chrbtom básnika
ak je ním naozaj
Je to ako nočný závod v daždi
Rezať zákrutu úplne na doraz
svet iba v kužele reflektorov

Smrť v zákrute musí odskočiť
sama od seba
Ak nie, tak ste svoji

 

Na konci poézie je pravda. Akí sme, takú pravdu nájdeme. Z facebookovych fotografií na mňa hľadí tvár a žensko-dievčenská postava, pripomínajúca ruské šľachtičné z románov Leva Tolstého v podaní amerických herečiek.

Keďže sme ale v prostredí facebooku, ktovie, či to je naozaj ona. Ale keby aj nie, príbeh Cyrana z Bergeracu by bol ešte zaujímavejší. Koniec koncov, vo facebookovom prostredí môžem aj ja byť v skutočnosti pätnásťročná krásna Vietnamka, nahnevaná, že všetci sa do nej len zamilovávajú alebo s ňou chcú mať sex, a nikoho nezaujíma, čo si myslí a hovorí.

A tak si vymenila fotografiu so zlomyseľným päťdesiatročným kocúrom, ktorý sa teraz pod jej fotografiou zabáva na účet svojich vrstovníkov.

 

„Pravda? Čo je pravda?“

Pilát Pontský, takmer presne podľa Jánovho Evanjelia

 

Na konci poézie je pravda. Akí sme, takú pravdu nájdeme. V mojej fantázii, tak ako si ju predstavujem pri čítaní jej textov, je Ráchel Noa typ poetky pripomínajúci Thérèse Desqueyroux, z rovnomenného románu od Françoisa Mauriaca, ktorá sa z vnútorného nepokoja na rajsky vyzerajúcom statku pokúsi otráviť postupne v malých dávkach svojho manžela, dobráckeho, mladého, zdravého, na pozemský majetok bohatého katolíka.

Rodina vyrieši problém šalamúnsky. Kúpia jej byt v Paríži, zriadia jej rentu, a vysadia ju z koča na bulvári plnom vysvietených kaviarní.

Konečne je medzi svojimi.

 

„Dlho sa dívala na kvapku portského v Bernardovom pohári, potom sa znova zahľadela na okoloidúcich…
 
Thérèse si trochu vypila a veľa fajčila. Usmievala sa prešťastne sama sebe. Potom si nafarbila líca a pery, vyšla na ulicu a pustila sa do neznáma…“

François Mauriac, záver vyššie spomenutého románu

 

Podstatou poézie je realita, či už sneží, či prší a cez to sa prepletajú nekonečné varianty pálčivej, márnej túžby po láske, ktorá – ak vôbec príde, nás vždy prekvapí svojou krátkosťou, trpkosťou, bolesťou.

Reálne, neopakovateľné, drsné okamihy absurdného jestvovania. Možno sa s ňou vyrovnávať drsne, vtipne, aj cynicky. Realita, ktorá nás osudovo prepadne.

Ungaretti našiel svoju realitu na fronte prvej svetovej vojny. Netušiac, že zakladá modernú taliansku poéziu, písal ju ako poznámky na okraj vojny, na cigaretové papieriky a vhadzoval ich do plechovej torby. S udaním dátumu a kóty.

Bunin, aj keď prozaik, ju našiel ako starec v emigrácii v Paríži, v spomienkach na dávno zaniknutý svet cárskeho Ruska.

Niekoho prebudí choroba či smrť niekoho blízkeho (Rozumní sa venujú meditácii, ale to je iný príbeh).

Je veľmi nemúdre, chcieť sa stať veľkým básnikom, lebo na konci poézie je pravda. Akí sme, takú pravdu nájdeme. Väčšina nachádza bolesť, rozčarovanie z veľkého iluzívneho podvodu, zo všetkého stvoreného a márneho, zo svojej podstaty.

 

„Raz skončí peklo. Vyhorí“

Ráchel Noa

 

Kto horel, vyhorel, no kto vyhorel a prekonal hnev, nestal sa zlomyseľne pomstychtivým, či prípadne nespáchal samovraždu, ten sa stal múdrym.

To všetko je ale až za koncom poézie. V jej strede, a tam niekde sa nachádza zbierka Havran v kávomate, v strede poézie ešte stále hľadáme šťastie. Bolestivý striptíz pre potešenie ctených divákov.

Ale na to, aby bol človek šťastný, musí byť strašne prefíkaná beštia.

Nie preto, aby podvádzal iných ľudí, ale preto, aby dokázal tancovať s osudom.

Ilustrácie: Ladislav Maria Wagner / Pars Artem

---