Zabudnutý hlas asfaltového sveta

Mascha KalékoFoto:  Kleingeldprinzessin 

Ako vo svojich zápiskoch uvádza slávny nemecký romanista Victor Klemperer, náznaky blížiacej sa spoločenskej zmeny ako prvý odhalí ľudský jazyk. Na povrch sa začnú vyplavovať dávno zabudnuté slová, iné zmenia svoj význam a slovnú zásobu doplnia nezvyčajné novotvary.

Klemperer svoju úvahu opieral o pozorovanie života vo Weimarskej republike, pričom si všímal bežné rozhovory na uliciach, novinové články a prejavy politikov.

Zaznamenal, že postupný rozpad nemeckej demokracie sprevádzal výskyt podivných hesiel, prívlastkov a označení, ktoré sa v hovorovej reči rýchlo udomácnili. Patrilo medzi ne aj slovo asfaltový, ktoré sa čoraz častejšie začalo objavovať pri opisoch kultúry, demokracie, intelektuálov a v neposlednom rade aj samotnej Weimarskej republiky.

Odkaz na materiál, ktorý pokrýval zmodernizované ulice najväčších miest, sa mal stať symbolickou skratkou odtrhnutosti ich obyvateľov od zvyšku nemeckého národa. Mestá ako centrá kultúrneho života sa stávali terčom útokov nacionalistov, ktorých pozornosť bola nasmerovaná predovšetkým voči umelcom, novinárom a akademikom obhajujúcim liberálne hodnoty západného sveta. Tí všetci boli vykresľovaní ako zhýralci, hedonisti a príživníci, ktorí nepoznajú útrapy skutočnej práce a svoj čas trávia iba neproduktívnym rečnením v kaviarňach.

 

Berlín v 30. rokoch
Berlín v 30. rokoch minulého storočia

Nebol to však slobodný životný štýl, ktorý tento hnev vyvolal. Rozhorčenie v skutočnosti vzbudzoval najmä fakt, že to boli práve asfaltoví ľudia, ktorí udávali tempo vo všetkých dôležitých oblastiach spoločenského života. Týkalo sa to predovšetkým obyvateľov Berlína, ktorý sa v 20. rokoch minulého storočia stal kultúrnou Mekkou celej Strednej Európy. A je nutné uznať, že v tomto bode sa kritici príliš nemýlili.

Stačí si uvedomiť, že prechádzka jeho ulicami mohla v tomto období pre ktoréhokoľvek obyvateľa znamenať stretnutie s Alexanderom Döblinom, Lionom Feuchtwangerom, Karlom Krausom či Robertom Musilom. Sotva by sme v dejinách našli iný príklad mesta, ktorého obyvatelia prispeli do literárneho kánonu väčším počtom diel, ako sa to v krátkej medzivojnovej ére podarilo práve tomuto elitnému pánskemu klubu.

Ojedinelá koncentrácia literárneho talentu na neobvykle malom území však mala aj svoje nevýhody. Postarala sa o dokonalé zatienenie bezpočtu ďalších výborných umelcov, ktorých história zatlačila do úzadia. Nijako sa tým však neznížila kvalita napísaných diel, ktoré si v posledných rokoch nachádzajú cestu späť k čitateľom.

 

Mascha Kaléko a jej prvá básnicka zbierka
Poetka Mascha Kaléko a jej prvá básnicka zbierka z roku 1933

Stalo sa tak aj v prípade jednej z najvýznamnejších nemeckých autoriek weimarského obdobia – Masche Kaléko.

Záujem o reedície jej básnických zbierok, hudba inšpirovaná autorkinými textami (Dota Kehr, Kaléko, 2020), ale aj biografie umiestňujúce sa na prvých priečkach rebríčka bestsellerov, sú iba nepatrným zlomkom popularity, ktorá Maschu Kaléko v súčasnosti sprevádza.

Jej básne sa stali neoddeliteľnou a vyhľadávanou súčasťou najznámejších berlínskych denníkov a čoskoro sa ako jediná žena zaradila k zvučným menám Kurta Tucholského, Ericha Kästnera alebo Joachima Ringelnatza. Pochvalou na autorkinu adresu nešetrili ani osobnosti ako Thomas Mann, Martin Heidegger alebo Albert Einstein.

Kľúč k úspechu Kaléko našla v zachytávaní fragmentov života malých berlínskych ľudí v jeho neskrývanej banalite. Bezútešnú každodennosť autorka narúšala iróniou a pocitom nostalgie. Vyhýbala sa pritom filozofickému pátosu, ale aj snahe odovzdať čitateľovi akékoľvek morálne posolstvo. V zbierkach Zošit s lyrickým tesnopisom (Das lyrische Stenogrammheft, 1933)Malá čítanka pre dospelých (Kleines Lesebuch für Große, 1934) sa tak možno stretnúť s opismi chorého človeka znudeného ležaním, starosťami obsluhovača výťahov alebo rutinou sprevádzajúcou písanie na stroji Continental.

Mascha Kaléko na stránke Google
Mascha Kaléko na titulnej stránke vyhľadaváča Google

Bez obáv sa dá povedať, že Kaléko svojimi básňami umne balansuje na hrane umeleckého gýča, hoci práve ten je niekedy najvernejším odrazom reality. Táto hra však nie je samoúčelná. Vrstvenie epizodických postrehov zo života obyčajných ľudí po chvíli spôsobí, že všednosť odhalí aj svoju odvrátenú tvár v podobe opustenosti a neistoty, ktoré silne rezonovali nielen v samotnej autorke, ale aj vo veľkej časti nemeckej spoločnosti.

Kaléko sa týmto opakujúcim sa motívom vracia k sebe samej a svojmu príbehu o hľadaní vonkajšieho a vnútorného domova. V jeho pozadí nájdeme bolestivú skúsenosť večnej emigrantky, ktorá je postrehnuteľná prakticky v celej autorkinej tvorbe. Formujúcim bol nútený odchod z rodnej Haliče, ktorú pred strachom z pogromu musela Kaléko spolu s rodičmi v roku 1914 opustiť.

O štvrť storočie neskôr sa situácia zopakovala. Hrozbou sa tentoraz stalo odvlečenie do koncentračného tábora. Útočiskom sa stali Spojené štáty, do ktorých Kaléko spolu s manželom – dirigentom Chemjom Vinaverom – a synom Stevenom v roku 1938 utiekla.

 

Poetka v americkom exile
Nemecká poetka v americkom exile

Záchrana života je pre autorku vykúpená vysokou daňou. Zatiaľ čo Vinaver môže v New Yorku pokračovať v rozbehnutej hudobnej kariére, záujem o nemecké básne je v anglosaskom prostredí minimálny. V Nemecku sa jej knihy kvôli židovskému pôvodu dostávajú na zoznam neželaných spisov, čím sú odsúdené na verejné spálenie. Ani získanie amerického občianstva Kaléko nezbaví nostalgickej túžby po domove (Heimweh), ktorý však nedokáže nájsť.

Do Berlína sa autorka na pár týždňov vrátila až v roku 1955. Súhlasila s opätovným vydaním jej najznámejších zbierok, ktoré vychádzajú v rešpektovanom vydavateľstve Rowohlt. Úspech bol okamžitý. Knihy sa v rebríčku predajnosti umiestnili na druhom mieste, hneď za Goethem.

Návrat do krajiny, ktorú bola nútená opustiť, v nej vyvolal zmiešané emócie. V listoch, ktoré pravidelne posielala manželovi, opisuje zmes sentimentality a strachu, ktorý v povojnovom Nemecku cíti. Radosť pri pohľade na známe miesta, ulice a obchody dokáže v okamihu narušiť prítomnosť človeka v dlhom kabáte, ktorý v nej prebúdza nepríjemné spomienky. Skutočná sloboda je zatiaľ iba v Amerika, píše v jednom z listov.


Vybrané vydania jej najznámejšej zbierky z rokov 1956 až 2018

Pochybnosti o vysporiadaní sa s nacistickou minulosťou v nej ešte viac prehĺbia aj okolnosti sprevádzajúce udelenie prestížnej Fontaneho ceny, ktorú si spolu s odmenou 4 000 mariek mala Kaléko prevziať od berlínskej Akadémie umenia. Tesne pred odovzdaním vyšlo najavo, že vedúci člen odbornej poroty Hans Egon Holthusen je bývalým príslušníkom SS. Pre Kaléko bolo nepredstaviteľné, aby jej ocenenie odovzdával človek spolupodieľajúci sa na nacistických zločinoch, a preto cenu odmietla.

Táto udalosť zároveň prispela k rozhodnutiu obmedziť verejné vystúpenia a tráviť väčšinu času v ústraní. Dopomohlo jej k tomu prostredie Jeruzalema, v ktorom Chemjo Vinaver našiel nové pracovné príležitosti. Kaléko v tomto období dokončuje rozprávkovú knihu pre deti a v roku 1967 vydáva aj ďalšiu zbierku básní s názvom Verše v dur a mol (Verse in Dur und Moll). O rok neskôr manželov zastihla tragická správa o smrti ich jediného syna Stevena. Kaléko pre syna zložila báseň s názvom Elégia pre Stevena (Elegie für Steven), po ktorej sa jej tvorba na dlhú dobu odmlčí. O päť rokov neskôr zomiera aj Chemjo Vinaver.

Zvyšky síl sa Kaléko rozhodla venovať usporiadaniu rozsiahlej hudobnej pozostalosti svojho manžela. Vrátila sa aj k tvorbe, ktorá je poznačená odchodom jej najbližších. V roku 1974 Kaléko opätovne navštevuje Berlín. Pohráva sa dokonca s myšlienkou, že by sa v ňom na sklonku života aj usadila. Tento zámer už nestihne zrealizovať. Pri návrate do Izraela Mascha Kaléko zomiera v Zürichu, kde zostane aj pochovaná.


Ako vo svojej knihe o živote Masche Kaléko uvádza nemecká spisovateľka a editorka Jutta Rosenkranzová, správy o autorkinom odchode sa ihneď objavili v množstve nemeckých a švajčiarskych periodík. V nasledujúcich dňoch pribúdali aj dlhšie odborné príspevky hodnotiace autorkinu tvorbu. Tú sa literárni kritici pokúsili zaradiť do umeleckého prúdu nazývaného Nová vecnosť (Neue Sachlichkeit), vyznačujúceho sa hľadaním vhodných výrazových prostriedkov, ktoré by dokázali vystihnúť špecifiká medzivojnovej reality. Autorke tým nepriamo pripísali snahu o spoločenskú angažovanosť a postihovanie ducha doby, o čo sa v rovnakom období pokúšali autori ako Joseph Roth, Stephan Zweig alebo Bertolt Brecht.

Nič z toho by sme v skutočnosti v autorkinej tvorbe nenašli.

Objavíme v nej iba premýšľanie o podstate človeka, strateného v asfaltovom svete s názvom – Berlín.

Fotografie a grafika: Kleingeldprinzessin Records, Deutsches Literaturarchiv, Rowohlt Verlag, Dtv VerlagsgesellschaftZeitverlag Gerd Bucerius


Jakub Neumann
  Práve číta Rozpojené státy od Martina Rězníčka

www.martinus.sk