Vymetači análov molocha civilizácie

Ruský KerestúrFoto:  Ruskikerestur.net 

„Nebo a Zem nie sú humánne…“

Lao-c’: Tao Te Ťing

Jedno sa musí bez pripomienok uznať, globalizácia pretrela rozdiely medzi centrom a perifériou. Takmer neobmedzený televízny signál, mobilné pripojenie či internet – google do všetkých domácností spôsobili, že aj na takom mieste ako Ruský Kerestúr žijú ľudkovia prepchatí informáciami z oblasti hudby, filmu, literatúry, filozofie. Títo jedinci sú do hĺbky oboznámení aj o všetkých sortách marihuany, mnohých druhoch speedov alebo psychotropných spomaľovačoch; o najonakvejšom porne ani nehovoriac. Takto dokonale informované bytosti, v tomto prípade literárne posta(vičky)vy, sú aj Vilko – intelektuálny dedinský mystik a Teštvir Šimrák – pracovník v štátnom školstve.

Rodný list im vystavil a do Čertovho kotla – Ruského Kerestúra ich živorenie zasadil na Slovensku už známy autor Ivan Medeši. V roku 2019 sa totiž v súvislosti s jeho menom skloňovali aj literárno-exaktné pojmy. Najčastejšie sa však poukazovalo na miestami pričasto (samoúčelne) použitý (zneužitý) vulgárny jazyk.

Dokonca prišlo aj k literárno-kritickému duelu medzi tiež nie úplne neznámymi postavami slovenskej literárnej kritiky. V duchu nemiestneho, politicky nekorektného humoru možno skonštatovať (zjednodušiť), že došlo k stretu medzi centrom a perifériou.

Bratislavské centrum, reprezentované napríklad Vladimírom Barboríkom (Energia rozprávania: Maco Mlieč na tripe, Pravda 2019; O Briškárovom Medešim a Darovcovi, Platforma 2020) či Patrikom Garajom (Svetlo na konci tráviaceho traktu, Denník N, 2019), neskrývalo nadšenie z brodenia sa v jazykovo explicitne vyjadrenom bahne sociálnej deprivácie nešťastných existencií.

Prešovská periféria textami Marty Součkovej (Jednohubka, Kapitál 2019) alebo Juraja Briškára (O ilúzii úniku pred ilúziou, Fraktál 2019) nezdieľala nadšenie centra. Medešiho estetika (realita) ošklivosti, z brehov vyliaty nihilizmus či prílišné zdôrazňovanie fekálnej podstaty života perifériu nepresvedčila o dostatočnej literárnej kvalite autora z Vojvodiny.

Hladinu, ťažko povedať akej vodnej plochy, slovenskej literárnej scény v spomínanom období rozvírila Medešiho poviedková kniha Jedenie, ktorú v roku 2018 vydalo východoslovenské združenie Valal. Diskusie vznikli aj ohľadom toho, či ide vôbec o slovenského autora, keďže Medešiho poviedky do zrozumiteľnej (rozumej na území Slovenska používanej) slovenčiny preložil Maroš Volovár, hlavná tvár Valalu. Medeši totiž nepochádza zo Slovenska, ale z  Ruského Kerestúra a píše v jazyku vojvodinských Rusnákov, v Srbsku žijúcej menšiny, ktorá je (údajne) spätá národným menom s Rusínmi, národným mýtom s Ukrajincami a národným jazykom s východnými Slovákmi.

 

Maroš Volovar a Ivan Medeši na Anasoft litera 2019
Maroš Volovar a Ivan Medeši na Anasoft litera 2019

Napriek spomenutým faktom získal Medeši za knihu Jedenie v roku 2019 najprestížnejšiu a najvyššie honorovanú slovenskú literárnu cenu Anasoft litera.

Valal prichystal aj v roku 2021 nielen pre centrum a perifériu, ale aj pre bežných smrteľníkov (čitateľov) podobnú návnadu (pascu) v podobe druhej, Volovárom opäť do slovenského jazyka preloženej knihy Ivana Medešiho Vilkovia. Tá sa skladá z dvoch približne rovnako rozsiahlych noviel – VilkoFebruár.

Medešemu sa opäť podarilo ukázať a jazykovo ešte drsnejším spôsobom opísať, že medzi centrom a perifériou nie je žiaden rozdiel. Prežiť posratý život sa dá kdekoľvek. Je totiž len málo miest, kde by nežili ľudské bytosti, ktoré musia pracovať. Práca je corpus delicti absurdnosti ľudskej existencie. Je kľúčovým trestom, ktorý Boh uvalil už na vyhnancov z Edenu.

 


Vilkovia od Ivana Medešiho

O tomto dokonale krutom treste sa William Faulkner v rozhovore pre Paris Review, ktorý v slovenčine v roku 2018 prinieslo vydavateľstvo BRaK, vyjadril takto: „Podľa môjho názoru je to hanba, že je na svete toľko práce. Jedna z najsmutnejších vecí je, že jediné, čo človek môže robiť osem hodín denne, deň za dňom, je práca. Nemôžete osem hodín denne jesť, ani nemôžete osem hodín denne piť, ani osem hodín milovať – jediné, čo môžete robiť osem hodín, je pracovať. To je zrejme dôvodom, prečo človek robí seba aj všetkých ostatných takým skľúčeným a nešťastným.“

Práca, nevyhnutná činnosť masy ľudí, ktorá si na živobytie nevie zarobiť inak, iba božím trestom, je pre Vilka z prvej rovnomennej novely a tiež Teštvira Šimráka z textu Február, symbolom úbohého (úbohosti) života. A ten ich nie je nie ničím iným, ako tým, čo vychádza z konca tráviacieho traktu. Pre Vilka, schopného vykonávať len pomocné práce, je pondelok, začiatok pracovného týždňa, prvá a posledná krutá pravda na tomto svete.

Podľa Teštvira Šimraka – správcu školskej knižnice a vychovávateľa na internáte, chodiť do práce znamená vymetať anály molochovi civilizácie. Pre obidvoch je Ruský Kerestúr, priestor (výbeh) ich smiešnej archetypálnej existencie, iba galaxia výkalov. Vilko, ktorého ostatní obyvatelia tejto, od ľudskej činnosti zapáchajúcej galaxie, považujú za pribrzdeného čudáka, sa cez väzenie a pracovný úraz pri spracovávaní úrody kukurice prepracuje v Kanade k životu spočívajúcom vo vypaľovaní džointov a poberania sociálnych dávok. Teštvir Šimrak z novely Február nemá také šťastie, ostane obeťou (väzňom) Čertovho kotla a štátneho školského systému.

Vojvodinský autor Ivan Medeši
Vojvodinský autor Ivan Medeši

Medeši nie je ideovo originálny autor. S jeho pohľadom na údel človeka sa dá stretnúť pri mnohých autoroch. Osobitosť jeho textov v kontexte slovenskej literatúry spočíva hlavne v spôsobe vyjadrovania. Vďaka nemu a v neposlednom rade Volovárovmu prekladu sú novely VilkoFebruár aj príručkou toho, akými vskutku rôznorodými, ale literárnymi spôsobmi, sa dá vyjadriť, že všetko stojí len za to, čo končí každodenne v septiku.

Medešiho novely sú pamfletom a účinnou detoxikačnou kúrou proti závislosti od nádejí na lepšiu budúcnosť. Upozorňujú na fakt, že nikto nie je taký významný, aby si mohol byť istý, že netrčí len z análu molocha civilizácie. Pred nehumánnosťou Neba a Zeme sme si totiž všetci rovní.

Zatiaľ čo poviedky z knihy Jedenie iba naznačili autorovu, pravdepodobne nevedomú, tendenciu písať politicky, v novelách VilkoFebruár sa už dá nájsť odkaz napríklad na Karla Marxa a jeho známy text Odcudzená práca. Medešiho časté redukovanie (pracujúceho) človeka iba na bytosť vykonávajúcu telesné potreby pripomína Marxove slová o tom, že človek sa zoči-voči (odcudzenej) práci cíti slobodne činným už len vo svojich zvieracích funkciách, v jedení, pití a v plodení.

Fotografie a grafika: Ruskikerestur.net, Šimon Lupták / Anasoft litera, Valal a archív Ivana Medešiho


Ivan Kollár
  Práve číta Život návod k použití od Georgesa Pereca