Mandaly Dušana Dušeka

Foto:  PIC 

Ak má človek aspoň trochu šťastia, môže sa spoľahnúť minimálne na dve istoty. Na zostarnutie a smrť. Ak je tým človekom spisovateľ, napíše o tom novelu, možno román. Ak je však týmto človekom a spisovateľom Dušan Dušek, vznikne nový literárny žáner – haiku v próze.

„Smrť je bodka, koniec vety, ďalej už nie je ani jedno slovo. Rozkaz pre japonských kamikadze: Vráťte sa mŕtvi!“

Strih vetra

Slová talianskeho spisovateľa a esejistu Itala Calvina o tom, že písanie prózy sa nelíši od písania poézie, lebo v obidvoch prípadoch ide podľa neho o hľadanie nevyhnutného výrazu, jediného, hutného a stručného, ktorý sa vryje do pamäti, potvrdzujú nielen predchádzajúce diela Dušana Dušeka, ale aj jeho kniha Strih vetra (2018) z vydavateľstva Slovart. Pojem strih vetra v jazyku meteorológie znamená náhlu zmenu v rýchlosti a smere prúdenia vetra. Tento jav sprevádza búrky a ohrozuje, napríklad, lietadlá pri štarte alebo pristávaní.

Kniha Dušana Dušeka z roku 2018 nepriniesla búrku v slovenskej literatúre, neohrozuje ani vzlety či pristávania iných slovenských spisovateľov a  nepredstavuje ani výraznejšiu zmenu v spôsobe autorovho písania. Útle dielko je vyskladané z 33 krátkych útvarov na pomedzí poviedky, postrehu, denníkového zápisu alebo básne. Jednotlivé texty netvoria kapitoly uceleného románového príbehu a kniha nie je ani klasickou zbierkou poviedok. Poeticko-prozaické útvary však spája do čitateľného celku jedna z najkrajších činností človeka – spomínanie.


Strih vetra Dušana Dušeka vyšiel v októbri 2018

Dušan Dušek spomína na detstvo, brata, matku, otca, strýka, starých rodičov, delenie Česko-Slovenska, na vojenčinu alebo na romanticko-obyčajné chvíle s manželkou, ale na rozdiel od jeho predchádzajúcich spomienkových próz je v tejto knihe prítomná zmena – strih vetra. Mení sa totiž optika autorovho spomínania. Dušek zostarol a uvedomil si, že je oveľa viac toho, čo si už nepamätá, ako toho, čo je schopný zachytiť do slov. Času je stále menej a nielen minulosť, ale aj prítomnosť sa scvrkáva na niekoľko hmlistých, ale možno o to krajších spomienok či prchavých okamihov.

Človek starne, ale príbehy, v prípade Dušana Dušeka historky, určite nie. Pretavené do literárneho textu nemajú ďaleko od večnosti. Sme totiž nesmrteľní v spomienkach, historkách a príbehoch našich blízkych.

„Pozrel som sa na otca zo so svojej mladosti do jeho staroby, ktorá ani zďaleka nebola taká stará, ako sa mi zdalo – bola oveľa mladšia; prišiel som na to, keď som zostarol, no ešte dlho sa mi zdalo, že som mladý. Ružovkastá farba moču mi pripomenula, že som včera jedol cviklu; chlpy ohanbia mi ešte nezosiveli. Vlasy už dávno.“

Aj napriek Dušekovmu poznaniu, že dnes je už včera, majú texty v Strihu vetra skôr meditatívny charakter ako podobu rýchleho rozprávania. Podobne ako budhistickí mnísi aj on v pokojnom tempe vytvára mandaly, ale nie zo zafarbeného piesku alebo ryžovej múky, ale zo slov. Mandaly, ktorých centrálnym bodom je spomínanie, najobyčajnejší spôsob meditácie.

Na rozdiel od tých budhistických neskončili Dušekove literárne mandaly v rieke alebo ako prach vo vetre, ale v knihe a tá v rukách aspoň hŕstky čitateľov.

Fotografie: Piešťanské informačné centrum, Slovart


Ivan Kollár

Ivan Kollár
  Práve číta A vyhnali sme Mečiara od Ivana Šimka