Láska a literatúra

Foto:  Pinterest.com 

Láska a literatúra sa v plynutí času rozlievajú do tieňov, zapadajú do podvedomia. Príbehy sa vytratia zo spomienok. Ostávajú len nejasné, rozmazané obrazy. Po niektorých ostanú len vône a chute.

 

Zostáva len prvá veľká láska, prvé knihy, ktoré ostanú navždy nedotknuté. Spoločníci, s ktorými sme sa vybrali na cestu.

Rámájana – pravdaže v detskej prerozprávanej verzii – ktorú mi čítala mama. Steinbeckov Túlavý autobus, ktorý som čítal, keď som sa práve naučil čítať. Zo začiatku som ho len skladal z prvých písmen, potom sa to rozbiehalo stále viac, celé slová už plynuli samy, a ja som sa vydal na cestu dospeláckej osamelosti. Neskôr prišli aj VerneBurroughs.

Knihy a láska sa náhle prekryli v pár dňoch na istom divadelnom sústredení v horách. Mal som štrnásť a neistý, uzavretý z kombinácie lásky a hormónov, som náhle prepadol Mannovmu Toniovi Krögerovi a osudovej nemožnosti žiť s ľuďmi krásnymi, očarujúcimi, spontánnymi a – hlúpymi.

 

Vlak zostupoval z hôr, dievčina do ktorej som bol zamilovaný – krásna, očarujúca, spontánna a tak ďalej – sedela oproti mne v uzavretom kupé, vyzula si hnedé čižmičky a nohy schovala na sedadle pod seba. A ja som sklopil oči do knihy a unikol so Saint–Exupérym na Nočný let, do pláteného poštového lietadla strateného nad horami a oblakmi kdesi v Južnej Amerike, s listami a správami, ktoré nikdy nebudú doručené. Nočný let, ktorý u mňa trvá podnes.

 

Prišli potom aj vyrušenia – iné lásky, iné knihy, a mnohé aj veľmi silné. Okrem pár z nich všetky zostupujú do tieňov.

Knihy mám pravdaže v knižnici, a lásky na háku – samozrejme, tie druhé nie doslova.

A mohol by som ich otvoriť, a mohol by som ich znova čítať aj žiť. Ale načo. Prichádzajú nové, lebo láska a literatúra nikdy neskončia.

Niečo ale predsa len ostalo. Hlboko v tieňovej zóne ešte svieti Hrabalov Automat Svet, Kafkove Deti na ceste, Lovec Gracchus, Popis jedného zápasu, a Saroyanov muž, ktorého strýkovi odhryzol hlavu cirkusový tiger.

Viackrát som čítal len pár kníh – Homérovu Odyseu, Danteho Božskú komédiu, Márquezových Sto rokov samoty, Faulknerove Divoké palmy, Hrabalove Kluby poézie.

A ešte, raz za desať rokov, Túlavý autobus, aby som sa znova a znova presvedčil, že som tomu už v šiestich rokoch porozumel dobre – život je len kombinácia prázdnoty a cesty.

 

Blogy Literárnych novín
Vladimír Rastislav Gogár  /  výber z autorského blogu

Pôvodná verzia textu je publikovaná aj v sekcii Blogy