Ženy. Intelektuálky, aj tie bez vysokoškolského vzdelania. Bohaté i bez peňazí. Pochádzajúce z rôznych sociálnych skupín. Mladšie – staršie, slobodné – vydaté, matky – bezdetné. Každá má svoj osud, svoj príbeh. No všetky spája jedno. Sú na úteku.
Na úteku od manžela, z domova či miesta, kde sa odohralo niečo nepríjemné. Na úteku s niekým, ale aj na úteku pred zodpovednosťou a vlastným životom. Osem poviedok kanadskej spisovateľky Alice Munroovej spája rovnaký motív, čo naznačuje už samotný názov zbierky: Na úteku (Zelený kocúr, 2018).
Naše činy skrývajú za sebou určitú motiváciu spojenú s nádejou a očakávaním. Hlavne, ak je tým skutkom únik. Ten si častokrát vyžaduje aj istú dávku odvahy, potrebu zmeny alebo za ním stojí prasknutie nervov, výbuch potlačovaných pocitov. Munroovej hrdinky sú zvyknuté prispôsobovať sa, nevytŕčať. Nie že by sa nevedeli prejaviť, no spoločnosť a výchova ich držia uväznené v normách doby, nútia ich potláčať vlastné ja, len aby vyhoveli ostatným, ich túžbam a potrebám.
Prvé knižné vydania v angličtine a slovenčine
Juliet vedela, že mnohým ľuďom pripadá čudná a samotárska – a v istom zmysle taká bola. Zároveň však mala skúsenosť, že po veľkú časť života ju obklopovali ľudia, ktorí ju chceli oberať o pozornosť, o čas, o dušu. A zvyčajne im to dovolila.
Človek však nedokáže dlhodobo popierať samého seba. Submisívne správanie je deštruktívne. Jedného dňa nastane ten okamih, keď sa niečo zlomí, povestný pohár trpezlivosti pretečie a dostaví sa silná potreba prejaviť svoje vlastné ja. To, ktoré tak dlho spalo, nedostávalo priestor. Navonok sa tento stav prejaví ako náhly vzdor, iracionálne správanie spojené s radikálnymi rozhodnutiami, ktoré prinesú nečakané zvraty a rozbúria inak pokojné životy.
Práve tieto momenty vytvárajú zápletku naprieč všetkými príbehmi. Spúšťajú vlnu emócií, sú nasiaknuté túžbou, strachom, neistotou, očakávaním. Napriek tomu, že často ide o ľúbostný príbeh s kostrou, ktorú by sme mohli nájsť v priemerných ženských románoch, Munroovej text je očistený od akéhokoľvek gýča.
Jej postavy majú hĺbku. Sprostredkováva nám ich vnútorný svet a pohľad na život zrozumiteľne a prirodzene. Ako žena, ktorá vyrastala so sestrami a sama vychovala tri dcéry, dokonale rozumie svojim hrdinkám. No neostáva len pri analýze ich vnútra. Otvára aj feministické otázky, poukazuje na stereotypy a rieši znevýhodnenú pozíciu žien v spoločnosti.
Kanadská spisovateľka Alice Munroová
Problém spočíval v tom, že bola dievča. Ak sa vydá – čo sa môže stať, na to, že študovala na štipendium, nevyzerala zle, ani náhodou – premárni všetko svoje úsilie, a ak sa nevydá, pravdepodobne skončí ako zachmúrená samotárka, ktorú nepovýšia, lebo sa vždy nájde muž, ktorý povýšenie ako živiteľ rodiny potrebuje viac.
Dej poviedok sa odohráva približne na 40 stranách. Munro vhupne do príbehu bez veľkej prípravy, rýchlo nás zoznámi s postavami a kanadským prostredím. Na malej ploche dokáže ponúknuť dojem širokého priestoru. Každá z poviedok by mohla byť pokojne rozvitá do novely či románu, no pravdepodobne by tak stratili svoje čaro, údernosť a intenzitu. Vír pocitov sa pri čítaní každej z nich prenáša na čitateľa. Skromnosť rozsahu je nepriamo úmerná sile jej slov.
Každý príbeh si po dočítaní vyžaduje určitý čas, rovnako, ako keď dočítame rozsiahly román. Zostanú v nás rezonovať všetky emócie a aj osudy hrdinov, ktorí sa už po prvých stránkach stali našimi dôvernými priateľmi. Sú to obyčajní ľudia s úplne normálnymi životmi, a aj keď robia iracionálne rozhodnutia, nevyčítame im to, nehneváme sa na nich. Naopak, máme pre nich pochopenie, súcitíme s nimi a životné situácie, do ktorých sa dostali, prežívame spolu s nimi. A vôbec nezáleží na tom, či sú banálne alebo životne dôležité.
“Myslím, že toto je maličkosť. Vo vašom živote sa ešte stanú veci – pravdepodobne sa ešte stanú -, popri ktorých bude toto pôsobiť ako maličkosť.”
“Nehovorí sa to stále? Mladším ľuďom? Vravia, nebojte sa, jedného dňa si to už nebudete myslieť. Len počkajte. Ako keby človek nemohol mať pocity, ktoré niekto berie vážne. Ako keby ich nebol schopný.”
Jednotlivé príbehy sa nám odvíjajú pred očami ako film. Netreba ani veľkú predstavivosť, Munro nám poskytuje všetok potrebný aparát, stačí sa len začítať. Rovnako sa do tejto zbierky pred rokmi začítal aj španielsky režisér Pedro Almodóvar, ktorému sa v hlave začal formovať jeho vlastný film: Julieta.
Munroovej poviedky zaujali aj režiséra Pedra Almodóvara
Inšpirovali ho poviedky Šanca, Už čoskoro a Mlčanie zachytávajúce život jednej ženy v troch životných obdobiach. Nenadväzujú na seba, no tým, že pokrývajú dlhý časový úsek, ešte viac svojím charakterom pripomínajú novelu a z knihy prirodzene vytŕčajú.
„Moja Julieta je dôsledkom všetkého, čo ma k Alice Munroovej viaže (matky, dievčatá, osudovosť, vedomie viny) a všetkého – v zásade našej kultúry a zemepisnej polohy –, čo ma od nej oddeľuje.”
Pedro Almodóvar
V jednoduchosti je krása. Toto pravidlo Alice Munroová ovláda dokonale a s ľahkosťou ho zavádza do praxe. Píše minimalisticky, bez pátosu a prikrášľovania. Realisticky opisuje svet svojich protagonistiek, dopĺňa ho svojimi postrehmi a jemnou iróniou. Ženské hrdinky, príbehy lásky a osobných tragédií majú tendenciu prilákať najmä čitateľky. Avšak viacvrstvovosť poviedok a pozorovateľský talent autorky dokážu zaujať aj mužov snažiacich sa lepšie pochopiť svet žien.
Všetky poviedky sa končia neuspokojivo. Zanechajú v nás celú škálu emócií a zvláštny pocit neurčitosti. Munroová prichádza so svojskými pointami a len čaká, čo s nami jej príbehy spravia, ako veľmi sa nás dotknú či nás zmenia.
Stále dúfa, že sa jej Penelope ozve, ale nie nejako zanietene. Dúfa tak ako ľudia, ktorí vedia svoje, a predsa dúfajú v nezaslúžené milosti, spontánny ústup choroby a podobne.
Tvorba Alice Munroovej bola ocenená desiatkami cien, okrem iného aj Nobelovou cenou za literatúru (2013) a Man Bookerovou cenou (2009). Zbierka poviedok Na úteku (Runaway, 2004) hneď v roku svojho vydania vyhrala kanadskú literárnu cenu Giller Prize.
Jej spisovateľské nadanie nikto nespochybňuje, no šikovné narábanie so slovami nestačí. Munro je zároveň citlivou pozorovateľkou, ktorá žije s otvorenými očami a všíma si podstatné detaily, jemné nuansy, ktoré iní prehliadajú. Práve to je tou pravou ingredienciou jej poviedok. To a zvýšená dávka ľudskosti, ktorá nás zbližuje s jej postavami.
Základom života, povedal kedysi Harry Lauren, je žiť vo svete so záujmom. Mať otvorené oči a vidieť možnosti – vidieť ľudskosť – v každom, koho stretneme. Byť v strehu. Ak ju mohol vôbec niečo naučiť, bolo to toto. Buď v strehu.
Fotografie: El Deseo, McClelland & Stewart, Zelený kocúr a Chad Hipolito / The Canadian Press
Patrícia Šišková
Práve číta Tvoja neprítomnosť je tma od Jóna Kalmana Stefánssona
finančným príspevkom prostredníctvom vašej platobnej karty alebo cez internetový platobný systém PayPal
IBAN: SK92 8330 000000 2001476552
BIC/SWIFT: FIOZSKBAXXX
Ďakujeme za vašu podporu!
