Ak by bolo vopred známe, že Nobelovu cenu za literatúru získa v roku 2002 maďarský spisovateľ, pre väčšinu znalcov maďarského literárneho prostredia by prichádzali do úvahy iba dve mená. Péter Esterházy a Péter Nádas.
S najvýznamnejším literárnym ocenením prvého menovaného sa v Maďarsku dlhodobo počítalo. Najmä obrovský úspech Esterházyho románu Harmonia Caelestis, vydaného na prelome milénia, toto očakávanie ešte viac vystupňoval.
Prekvapením by však nebolo ani meno Pétera Nádasa. Rovnako ako v prípade Esterházyho išlo o autora oceňovaného doma aj v zahraničí. Jeho mohutné dielo Kniha pamätí, rozprestierajúce sa na viac ako 1 300 stránkach, v 90. rokoch silno rezonovalo v nemecky hovoriacich krajinách a vo Francúzsku si dokonca vyslúžilo cenu za najlepšiu cudzojazyčnú knihu.
V hľadáčiku Švédskej akadémie bol však iný autor – Imre Kertész.
A treba povedať, že tentokrát trafila presne. Hoci Kertész bol pre širšiu verejnosť dlhú dobu takmer neznámou osobou, každá z jeho kníh odkrývala bolestivé miesta nielen maďarských dejín, ale predovšetkým samotného Kertészovho osudu. Ten bol poznačený skúsenosťou niekoľkomesačného pobytu v koncentračných táboroch, do ktorých Kertésza odvliekli už ako 14-ročného.
Dať svojim spomienkam románovú podobu trvalo Kertészovi takmer 30 rokov (1973), pričom na svojom prvom románe pracoval dlhých 13 rokov. Ťažká cesta jeho vzniku sa tým však neskončila. Maďarské štátne vydavateľstvo Magvetö, ktorému Kertész poskytol svoj rukopis, ponuku na vydanie románu odmietlo. Keď o dva roky neskôr román Bezosudovosť (Sorstalanság, 1975) predsa len vyšiel, odozva bola minimálna. Tá prišla až s ďalším vydaním, teda takmer o desať rokov (1985).
V slovenskom preklade sa román objavil až v roku 2000 a jeho dostupnosť sa časom, prirodzene, zhoršovala. To v uplynulých týždňoch napravilo vydavateľstvo Slovart, ktoré v týchto týždňoch prichádza s novým vydaním prvého Kertészovho románu Bezosudovosť, jedného z najzásadnejších diel druhej polovice 20. storočia.
Akýmsi svorníkom celého románu je mesto Budapešť, v ktorom sa čitateľ spolu s hlavnou postavou mladého Györga ocitne na začiatku aj na samom konci. Je rok 1944 a transporty židovského obyvateľstva práve vrcholia. O tom, že ich cieľom sú pracovné tábory, sú presvedčení takmer všetci.
Dôkazom majú byť listy, v ktorých odvlečení príbuzní opisujú prijateľné táborové podmienky, slušné zaobchádzanie či chutnú stravu. Prirodzene, ani lúštenie skrútených písmen v názve stanice Auschwitz-Birkenau nemôže cestou zmoreným pasažierom ešte nič povedať.
Jednou z najsilnejších častí knihy je v tejto súvislosti opis skrášľujúcich sa žien, ktoré ešte pred úplným zastavením vlaku dúfajú v možnosť nájdenia si svojho nového partnera v táborovej komunite.
Akonáhle však spolu so 14-ročným Györgom vystúpia z dobytčieho vagóna, začína sa boj o holý život. Ten pre väčšinu trvá iba niekoľko minút. Pre zvyšok „vyvolených“ celé mesiace. Náročná práca, choroby, úbytok síl, zranenia, ale aj nedostatok stravy vedú nielen hlavného hrdinu Györga k myšlienke, že smrť je v danom prípade vlastne prijateľným riešením.
Kertész sa v jednej z románových „scén“ v krátkosti dotýka aj vzťahu maďarského obyvateľstva k deportovaným židovským spoluobčanom. Ide o situáciu, keď maďarský strážnik odmietne vyčerpaným židom poskytnúť vodu, ak za to na oplátku nedostane slušne zaplatené. Keď zistí, že žiadne peniaze neuvidí, posádke vagónu zaželá skorú smrť.
Nielen v čase vydania románu, ale aj dnes je téma spoluúčasti či schvaľovania nacistických zločinov domácim obyvateľstvom v jednotlivých krajinách nadmieru citlivou témou. Ukazuje to nielen situácia v Maďarsku, Poľsku, ale aj na Slovensku.
Jeden z najpozoruhodnejších príspevkov do tejto diskusie vytvoril nedávno zosnulý režisér Claude Lanzmann, ktorý v takmer 10-hodinovom dokumente s názvom Shoa zozbieral svedectvá preživších väzňov koncentračných a vyhladzovacích táborov, ako aj ľudí, ktorí boli v jednotlivých mestách a dedinách svedkami deportácií. Práve úprimnosť ich výpovedí je miestami až mrazivá.
Filmové spracovanie Kertészovho románu z roku 2005
Rovnakú pozornosť ako samotný dej si zaslúži aj Kertészov jazyk. Ten, kto by v ňom hľadal stopy moralizovania, zúfania či nenávisti, by hľadal márne. Nielen opisy, ale aj vyhodnocovanie dramatických situácií je až nezvyčajne vecné, miestami priam až paradoxné.
Hlavný hrdina Györg sa tak napríklad nebojí obdivovať krásne rysy tvárí nemeckých vojakov, či naopak, cítiť odpor pred nepríjemným „židom“. Priestor v románe dostane aj táborový humor, napríklad keď si väzni vyšité „U“ (Ungar – Maďar) na svojich rovnošatách vykladajú ako Unschuldig – nevinný.
Koniec románu, v ktorom Kertész prostredníctvom svojho hrdinu vykresľuje potrebu nehovoriť iba o útrapách a hrôzach života v koncentračných táboroch, ale aj o šťastí nachádzajúcom sa v prestávkach medzi mukami a pri komínoch, vyvolalo v niektorých čitateľoch pobúrenie. Na otázku, či je vôbec možné v samotnom srdci nacistickej vyhladzovacej mašinérie nájsť čosi, čo by sa podobalo šťastiu, však Kertész svojím románom dáva kladnú odpoveď.
Nie je ťažké uhádnuť, že Kertész okamihy šťastia nachádza najmä v prejavoch ľudskej solidarity, akými boli nezištné rozdelenie sa o kúsok chleba, prikrývky či pomoc pri bezvládnom páde na zem. Práve tieto prejavy sú trvalým a neodškriepiteľným dôkazom toho, že ideologická a praktická snaha nacistov odňať väznom ľudský charakter zostala aj na hranici života bezvýsledná.
Priamo na román Bezosudovosť nadväzujú aj neskôr vydané knihy Kadiš za nenarodené dieťa (Kaddis a meg nem született gyermekért, 1990), Fiasko (A kudarc, 1988) a Likvidácia Felszámolás, 2003). Súhrnne býva táto štvorica označovaná aj ako „Tetralógia bezosudovosti“.
Témou ďalších spomínaných románov je najmä hľadanie odpovede na otázku, ktorá stála pred každým, kto koncentračný tábor dokázal prežiť. Ako sa vyrovnať s pocitom, že nemalá časť spoločnosti odmieta akceptovať moju vlastnú existenciu?
S rovnakými pocitmi bojoval aj sám Kertész, ktorý sa rozhodol nakoniec Maďarsko opustiť a presťahovať sa do Berlína. Na otázku v rozhovore pre nemecký týždenník, či nie je nezvyčajné, že svoje útočisko po zážitkoch z Osvienčimu dokázal nájsť v bývalom hlavnom meste Tretej ríše, odpovedá protiotázkou, či by nebolo ešte nezvyčajnejšie, keby zostal v Maďarsku. Práve tam totiž zažil život v Ghette, bol nútený nosiť žltú hviezdu a nakoniec bol aj maďarskými žandármi zatknutý.
Otvorením témy pocitu trvalého vylúčenia zo spoločnosti tak Kertész doplnil skladačku viacerých významných spisovateľov, akými boli napríklad Jean Améry či Primo Levi.
Ak je vôbec možné slovami vyjadriť výnimočnosť Bezosudovosti, je nutné hovoriť najmä o autentickom opise bezhraničného zla, ale aj o nesmierne hlbokej a silnej vôli tých, ktorí sa s týmto zlom aj napriek absolútnemu vyčerpaniu rozhodli bojovať.
Literárnym svedectvom, že takýto boj je možné viesť za každých okolností, je aj Kertészov román.
Na tému holokaustu však maďarskí filmári ani po tomto neúspechu nezanevreli. Dôkazom je najmä strhujúci film Saulov syn, ktorý si ako historicky druhý maďarský film vyslúžil oscarové ocenenie.
Fotografie: Magvető Kiadó, Szépirodalmi Könyvkiadó, Slovart a Index