Sicílske múzeum tieňov

Foto:  Einaudi 

Elena Ferrante a Jo Nesbø sú dvaja skutočne rozdielni spisovatelia. Jedno však majú spoločné. Obaja urobili pre taliansku resp. nórsku literatúru veľkú službu. Dostali ju za hranice svojich krajín.

Na Slovensku sa najväčšia mánia škandinávskych detektívok pravdepodobne už skončila. Vyzerá to tak, že trend sa presunul z chladného severu do južnej Európy. Od Nesba sme prešli k Ferrante. Ale nielen k nej. Naše kníhkupectvá vo veľkom atakujú ďalší talianski autori.

Avšak na rozdiel od severskej explózie, počas ktorej chladnokrvné thrillery zatienili iných autorov, ako sú Karl Ove Knausgård, Per Petterson, Audur Ava Ólafsdóttir či Jón Kalman Stefánsson, južná vlna k nám prináša reprezentatívny výber súčasnej talianskej literatúry. Často ide práve o diela, ktoré boli nominované na prestížnu literárnu cenu Premio Strega.

Minulý rok sa medzi finalistami Premio Strega objavila sicílska autorka žijúca v Ríme Nadia Terranova s románom Zbohom prízraky (Addio fantasmi, 2018). Vďaka pohotovosti prekladateľky Adriany Šulíkovej, ktorá knihu objavila ešte v deň, kedy sa dostala do talianskych kníhkupectiev, sme si ju mohli prečítať už po niekoľkých mesiacoch. Medzitým sa práva na preklad predali do ďalších 25 krajín, slovenčina sa však stala prvým jazykom, do ktorého bol román preložený.

Hlavná protagonistka – 36-ročná Ida Laquidarová sa vracia do rodného domu, do sicílskeho prístavného mesta Messina. Matka sa dom chystá predať, a tak požiadala dcéru o pomoc pri vypratávaní a rekonštrukcii. Ida už roky žije v Ríme, je vydatá, má rozbehnutú úspešnú kariéru v rozhlase. Avšak ako vystúpi z trajektu, akoby sa vrátila v čase. Je inou Idou – Idou tínedžerkou.


Pôvodné talianské vydanie a slovenský preklad románu Zbohom prízraky

Keď mala 13-rokov, jej otec trpiaci ťažkými depresiami zmizol a nikdy sa nevrátil. Traumu, ktorú jej svojím odchodom spôsobil, nikdy neprekonala, no ani sa o to nepokúšala. Nechala sa ňou pohltiť. S matkou sa viac o otcovi nerozprávali, v ich komunikácii sa vytvorilo vákuum, ktoré len prehlbovalo bolesť. So svojimi pocitmi a myšlienkami, ktoré ju najviac trápili, bola sama.

Z Messiny sa jej podarilo uniknúť, začať nový život, no bolesť si stále nosila so sebou. Vytvorili sa v nej dve osoby žijúce v dvoch disjunktných svetoch. V Ríme nebolo miesto pre messinskú Idu, po príchode na Sicíliu zahodila rímsku identitu.

Idina rozpoltenosť je reflektovaná aj vo forme, akou je román vyskladaný. Návrat do Messiny, konfrontácia s minulosťou a spomienkami, ktoré v nej vyvoláva dom plný vecí, sa strieda s kratšími kapitolami – nokturnami, v ktorých uvažuje o svojom manželovi a živote v Ríme. Spoznávame ju tak z oboch strán a vidíme, že neprekonaná trauma jej bráni plnohodnotne žiť bez ohľadu na to, v ktorom svete sa nachádza.

Ida sa stala otrokom vlastného smútku. Pohltil ju natoľko, že osobná tragédia bola tým hlavným, čo ju určovalo. Nebola schopná naplno prežívať iné emócie, ostalo v nej len nešťastie a prázdno. Stratila vlastné ja. Dospela do bodu neohraničeného egoizmu. Nevnímala pocity druhých ľudí, neuvedomovala sa, že aj iní môžu trpieť.

Oslobodiť sa od minulosti v takomto štádiu nie je vôbec jednoduché. Keď sa aj zbavíme všetkých tráum, čo nám ostane? Kto sme? Bez skúseností sme prázdna nádoba, nepopísaný papier. No naše ja je definované negatívnymi skúsenosťami rovnako ako pozitívnymi. Prečo sa potom tých negatívnych chceme zbaviť, prečo ich nedokážeme akceptovať?

Nadia Terranova
Talianská autorka Nadia Terranova

Tragédia nás už bude determinovať na veky. Otázne je, do akej miery. Či jej dovolíme, aby to bola ona, kto výhradne formuje celý náš život. Musíme si uvedomiť, že prízrakom minulosti nemôžeme dať zbohom, no môžeme sa s nimi naučiť rozprávať a žiť tak, aby sme neboli ich väzňami.

Hlavná hrdinka si v sebe nesie odhodlanie. Tentoraz sa chce definitívne vyrovnať so svojou minulosťou. No má v sebe dostatok sily? Pred sebou má jasný cieľ. Z domu si chce zobrať len jednu jedinú vec – červenú kovovú škatuľku ukrytú na dne šuplíka. No každý jeden predmet, ktorý sa v dome nachádza, v nej evokuje nejakú spomienku. Všade okolo nej sa vznášajú tiene minulosti. Dom, do ktorého sa vrátila, nie je len obydlím. Je to žijúca entita nasiaknutá rovnako hlbokým smútkom, aký v sebe ukrývajú ženy, ktoré ho obývajú.

Idin dom je aj detským domovom samotnej spisovateľky. Predstavuje najautobiografickejšiu časť knihy, aj keď podobností medzi hlavnou postavou a autorkou je viac. Terranova rovnako žije v Ríme, a aj keď nepíše rozhlasové hry, píše do denníka La Repubblica a ďalších periodík. V jej živote taktiež ostalo prázdne miesto po otcovi, avšak na rozdiel od Idy vedela, že zomrel. S životným príbehom otca závislého od heroínu sa spisovateľka vyrovnala v prvom románe Roky naopak (Gli anni al contrario, 2015). Okrem toho píše aj knihy pre deti.

Messina – mesto založené Grékmi v 8. storočí pred naším letopočtom – je ideálnym dejiskom pre tragédiu, a to nielen kvôli antickým základom. Mesto viackrát postihli zemetrasenia, to najničivejšie zničilo začiatkom minulého storočia väčšinu antických stavieb a usmrtilo takmer 100 000 ľudí.

V jeho obyvateľoch tak dodnes prevládajú podobné pocity straty, no zároveň majú v sebe zakorenenú schopnosť znovu sa postaviť na nohy.

Zbohom prízraky sú intímny román plný metafor a symbolov. Terranova nám detailne približuje atmosféru Sicílie očistenú od mafiánskych stereotypov, sprevádza nás miestami vlastného detstva, vďaka čomu je jej rozprávanie autentickejšie. Prostredníctvom vedľajšej postavy robotníka, ktorý pochádza z Kréty, sa nenápadne hlási aj ku gréckym koreňom ostrova.

Napriek tomu, že je román presiaknutý emóciami, zostáva racionálny. Chýba v ňom temperament a vášeň, akú by sme očakávali v juhotalianskej literatúre. O to viac Ida pôsobí len ako duch, akoby aj ona sama bola len prízrak. Jej správanie nás môže iritovať, jej neschopnosť žiť nás môže hnevať a ako osoba nám vôbec nemusí byť sympatická. Nič to však nemení na tom, že všetky emócie prežívame spolu s ňou, aj keď sa im snažíme silou-mocou ubrániť.

Terranova sa s presnosťou chirurga zarezáva do čitateľovej duše, zanecháva v ňom bolesť, úzkosť a samotu. Strohosť jej jazyka ešte viac umocňuje klaustrofobický pocit z románu. Dokážeme síce oceniť literárne kvality textu, no už dopredu vieme, že po ňom nebudeme chcieť siahnuť znovu. Jeho depresívne účinky sú totiž prisilné.

A kto by chcel trpieť dvakrát?

Grafika a fotografie: Einaudi, InaqueiItaly.org


Patrícia Šišková

Patrícia Šišková
  Práve číta Všetky poviedky od Clarice Lispector