Prípad Czerniaków a hranice literatúry

Foto:  Wikimedia Commons 

Tú myšlienku vyslovil ako prvý Theodor Adorno. Písať básne po Osvienčime je barbarské. Mnohí si jej zmysel okamžite spoja s obrazmi hrôzy plynových komôr, hŕbami naskladaných tiel a dobytčích vagónov. Ako uchopiť v hraniciach ľudského jazyka niečo, čo si naša myseľ nedokázala dlhú dobu ani len predstaviť? Je literárny text niečoho takého vôbec schopný?

Zodpovedanie tejto otázky je napodiv veľmi jednoduché. Mnohosť, variabilita a významové odtiene jednotlivých slov preukážu službu každému, kto prejaví záujem pretaviť svoje myšlienky do písaného textu. Nie je pritom vôbec dôležité, či ide o myšlienky vznešené alebo zvrátené. Nakoniec aj Norimberské zákony boli vytvorené z rovnakých slov, ktoré všetci dennodenne používame.

Adorno mal svojím postrehom na mysli pravdepodobne čosi celkom iné. Poukazoval na nemožnosť vytvárania vysokej umeleckej formy – básne – s prítomným vedomím smrti miliónov ľudí. Môžete azda usporiadať oslavu v dome, v ktorom sa len pred pár dňami odohrala brutálna vražda? Teoreticky to možné je, prakticky je to barbarské.

Písať poéziu po skúsenosti holokaustu tvorí pre Adorna azda ešte vyhrotenejšiu situáciu.

Jeho myšlienku však možno rozšíriť aj nad rámec básnickej tvorby. Literatúra ako taká predstavuje už z povahy veci čosi hodnotné, cenné, akýsi text vyššieho stupňa. Doteraz presne nevieme určiť a identifikovať, v akom momente sa z obyčajného textu stáva literatúra. Tápeme najmä v príčinách takéhoto prerodu. Ide o výber slov, ich konkrétne usporiadanie vo vetách či spôsob, akým tému spracujeme?

Napriek tomu sa vieme takmer všetci zhodnúť na tom, že Bulgakovov román je hodnotnejším textom než návod na obsluhu práčky. Ale vieme povedať prečo?

Paradox literatúry spočíva aj v tom, že obsah textu nemusí hrať nijako zásadnú rolu. Láska dvoch ľudí môže byť pri troche nešikovnosti autora vykreslená gýčovito a trápne, zatiaľ čo opis obyčajného včelieho bodnutia nás môže hlboko uchvátiť. Literárny text je skrátka hodnotou samou osebe bez nutnosti pridávania ďalších prísad. A práve to nás privádza k problému, na ktorý poukázal Adorno.

Je skutočne možné prepojiť vznešený aspekt literatúry s rozprávaním o príbehoch zúbožených ľudí bojujúcich o holý život bez toho, aby takéto spojenie nekrívalo na obe nohy?

Táto otázka sa nástojčivo núka pri mnohých významných dielach opisujúcich hrôzy 2. svetovej vojny. Spomenúť možno diela ako Bezosudovosť (Sorstalanság, 1975) Imreho Kertésza, Noc (Night, 1958) Elieho Wiesela, Je to človek? (Se Questo è un Uomo, 1947) Prima Leviho, ale aj Bez viny a bez trestu (Jenseits von Schuld und Sühne, 1966) Jeana Améryho.

Autori týchto kníh sa pokúšajú čitateľom priblížiť nevýslovné zúfalstvo človeka na pokraji smrti, no robia to jazykom, ktorý spĺňa najvyššie literárne kritériá!

Krása literatúry sa tak na úzkom priestore potýka s extrahovanou podobou zla, očakávajúc od čitateľa, že toto napätie jednoducho sám stlmí. Hoci tá otázka môže znieť naivne a nemiestne, skutočne je správne približovať tragické osudy ľudí na stránkach, ktoré sa „dobre a ľahko“ čítajú? Čo konkrétne máme na mysli, ak povieme, že Imre Kertész je svetový spisovateľ? Vie vyrozprávať svoj príbeh pútavo, vecne, strhujúco či zaujímavým a bohatým jazykom?

Ak by nič z toho nedokázal, stratili by jeho príbehy na príťažlivosti? Osud tragických hrdinov by razom zovšednel? Akokoľvek prehnane to môže znieť, narážame v tomto prípade na samotnú hranicu literatúry.

Spracovanie témy holokaustu vo forme kvalitného literárneho textu sa totiž javí byť rovnako kontraproduktívne ako jej spracovanie vo forme nekvalitného, brakového textu. Zatiaľ čo v prvom prípade si človek nutne „užíva“ dobre zvládnutý prejav spisovateľského remesla, v druhom prípade môže čitateľ autora obviniť zo snahy šokovať za každú cenu, čím nevyhnutne utrpí posolstvo samotného diela.

Má teda zmysel o takýchto témach vôbec písať? A ak áno, tak ako?


Denník Adama Czerniakówa v angličtine, poľštine a češtine

Za nesmelý pokus o ukázanie správneho smeru možno považovať zápisky Adama Czerniakówa z rokov 1939 – 1942, ktoré pod názvom Deník Varšavského ghetta (Adama Czerniakowa Dziennik getta warszawskiego) vyšli v roku 2018 aj v českom vydavateľstve Sefer. Autor tohto diela je rozporuplnou postavou do dnešných dní.

Predseda Židovskej rady vytvorenej nacistami na obsadenom území Varšavy niekoľko rokov lavíroval medzi nanútenou poslušnosťou k sadistickým okupantom, no zároveň mal nespornú snahu o záchranu každého ľudského života. Je doslova neuveriteľné, že tieto skľučujúce podmienky Czerniakowa neodradili v zapisovaní poznámok na dennej báze po dobu takmer troch rokov.

A práve spôsob spracovania každodenných udalostí vo forme denníka je v našom uvažovaní kľúčový. Je očividné, že Czerniaków pri písaní svojho diela neprejavil ani len náznak snahy o vyrozprávanie akéhokoľvek ucelenejšieho „príbehu“.

Zápisky Adama Czerniakówa z Varšavského geta
Czerniaków si denník viedol od 6. septembra 1939 až do svojej smrti 23. júla 1942

Čitateľ sa v poznámkach miestami stráca, zmyslu mnohých vôbec nerozumie, väčšinu osôb nepozná. Ich štýl sa niekedy dokonca mení do podoby účtovnej faktúry, ktorej vystavovateľ prepočítava obdržané množstvo tovaru, služieb a peňazí. Avšak práve to dodáva tak potrebnú autenticitu výpovedi, ktorá sa nepohybuje v očakávateľných rámcoch beznádeje, hrôzy a strachu, hoci človek nemusí vedieť čítať medzi riadkami, aby vedel, že všetko z toho bolo v Czerniakowovej mysli trvalo prítomné.

Úsečný a častokrát strohý charakter poznámok opisujúcich dennodenné ťažkosti s plnením nezmyslených a niekedy aj nesplniteľných rozkazov pred čitateľom formuje plastický obraz človeka natrvalo uväzneného nielen za múrmi stráženého geta, ale aj v samotnej dobe.

12. január 1940 – Ráno SS. Potom obec – požiadavka 2000 zl, 100 zl na osobu pre 20 Židov, ktorí nemali pásku, inak člen rady Rosenthal pôjde do väzenia.

11. október 1941 – Malé dieťa dnes povedalo: „Ja ešte pásky nenosím, ale až vyrastiem, budem ich nosiť tiež.“ Pekná prognóza.

17. apríl 1942 – Dopoludnia vznikla v štvrti panika. Zatvárali sa obchody. Ľudia sa zhromažďovali vonku pred domami. Aby som obyvateľstvo upokojil, vyšiel som von a prechádzal sa po uliciach. Oddiel poriadkovej služby sa mal dostaviť o 21.30 pred Pawiak. Teraz je 22.30, čakám na hlásenie z veliteľstva o výsledku. Hlásenie až o 7 ráno. Dnes v noci bolo zastrelených 51 ľudí.

Zmysel jednotlivých poznámok pritom netreba hneď hľadať v odovzdávaní konkrétneho posolstva, ako je tomu pri väčšine tematických románov. Ide skôr o popísanie dennodenných a častokrát banálnych útrap bez toho, aby sme čo i len tušili, prečo to Czerniaków vlastne robí.

Adam Czerniaków v kancelárii
Adam Czerniaków v kancelárii vo Varšavskom gete

Bolo jeho cieľom zbaviť sa viny pred nekompromisným súdom budúcich generácií, snaha o zachovanie historickej pamäti alebo skôr pokus o uchovanie posledných zbytkov zdravého rozumu v prostredí privádzajúcom človeka na pokraj šialenstva?

Bez ohľadu na to, ktorá z týchto možností je pravdivá, Czerniakowove denníky ukazujú cestu k písaniu o témach, ktorých literárne spracovanie je v pravom zmysle tohto slova nemožné. Trvalo nezvyčajne dlhú dobu, než sa ukázalo, že nefunkčnosť ľudskosti možno umelecky uchopiť iba prostredníctvom rovnakého znefunkčnenia literatúry.

24. august 1940 – +10 °C. Ráno obec. O 12 do Grochowa – otvorenie novej stajne. Majú dva kone a požičanú kravu. (…) Dostal som chlebíčky a boršč so zemiakmi. Muž zaoberajúci sa rekvizíciou nábytku u známych prehlásil, že ľutuje, že nemá encyklopédiu (Meyers Lexikon). Dostal som darom pre obec antickú stoličku s nápisom „nec temere nec timide“ (bez obáv a bez strachu).

Ťažkopádnosť a doslova aliterárny charakter celého, vyše 400-stranového textu tak v tomto prípade nemôže byť výčitkou. Práve jeho prítomnosť totiž ukazuje spôsob, ako možno prehovoriť o atmosfére doby, udalosti ktorej prekračovali nielen hranice literatúry, ale aj človečenstva.

15. november 1939 – Pochmúrne ráno. 6 hodín. Vonku leje. V 8.30 musím byť na SS. November 30. sa dožijem 59 rokov a načnem šesťdesiatku. Svoj čas som si teoreticky rozdelil na tri časti: 1) vzdelanie a odpočinok, 2) činy, 3) zmierenie s Bohom a súkromný život. Osud urobil Strich über die Rechnung (škrt cez rozpočet). Ja, ktorý som od roku 1905 nikoho nevyužíval a nežil z práce druhých, platím dlhy za tých, ktorí to robili. Takých ako ja je nakoniec celá armáda. S ohľadom na policajnú hodinu chodím spať o 9, takže sa o 2 zobudím a s prestávkami spím do 6 rána. V prestávkach si čítam v Donovi Quijotovi. Ó, ako by ťa dnes, bludný rytier, bolo potreba!

A možno je to celé jeden veľký omyl. Možno práve toto je skutočná literatúra!

 

Grafika a fotografie: Wikimedia Commons, Stein & Day, PWNSefer


Jakub Neumann

Jakub Neumann
  Práve číta Léto v Baden-Badenu od Leonida Cypkina