Hrůza ze splynutí je jěště horší než úzkost ze ztráty.Roland Barthes (Fragmenty milostného diskurzu)
K jedným z medzníkov v slovenskej literatúre po roku 1989 patrí aj súťaž Poviedka. Nielen nezainteresovanému pozorovateľovi sa môže zdať, že je akousi osou, ktorá pretína novodobé dejiny slovenskej literatúry. Vďaka súťaži, ktorá trvá už 25 rokov, sa na domovskej literárnej scéne objavil nemalý počet nových autorov a autoriek.
Mnohých ďalších súťaž inšpirovala k písaniu a vydávaniu kníh. Pri viacerých z nich, či už vzišli zo súťaže, alebo nie, sa dá skonštatovať, že si často zamieňajú príhodu s príbehom. Pri ich dielach možno nadobudnúť dojem, akoby prehliadali dôležitý fakt, že kniha nie je produkt vlastnej sebaprezentácie.
Prejavom kvalitnej literatúry je totiž jazyk, ktorý títo autori s nemalým sebavedomím zbavia akejkoľvek imaginácie, a tak je výsledkom lepšia či menej vydarená „žánrovka“ alebo publicistika.
Beletria je však neľahký zápas o každé slovo. Tvrdenie, že sa za uplynulých 25 rokov neobjavili autori na úrovni Ladislava Balleka, Dušana Mitanu, Rudolfa Slobodu, Jána Johanidesa, Vincenta Šikulu či Pavla Vilikovského, je pravdepodobne na hranici (ne)objektívnosti, ale mnohé prózy z tohto obdobia nebránia tejto, povedzme, „literárno-kritickej“ nekorektnosti.
Trochu iný prípad, ak opomenieme napríklad Pavla Rankova, Mareka Vadasa prípadne Moniku Kompaníkovú, je Michaela Rosová, aj keď ani ona, podobne ako spomenutí prozaici, nepredstavuje silný argument na jasné vyvrátenie spomínanej nekorektnosti. To, že písanie nie je len akási kratochvíľa, ale snaha o dôslednú prácu s jazykom, si Rosová rozhodne uvedomuje. Dôkazom sú nielen jej blogy v Denníku N, v ktorých kritike podrobila viacerých súčasných slovenských autorov, ale aj kniha Tvoja izba z roku 2019.
Tvoja izba od slovenskej autorky Michaely Rosovej
Ako finalistka súťaže Poviedka vydala predchádzajúce knihy Hlava nehlava (2009), Dandy (2011), Malé Vianoce (2014) vo vydavateľstve zakladateľa súťaže Kolomana Kertésza Bagalu. Vydanie Tvojej izby však už zrealizovala vo vlastnej réžii. Súčasťou knihy je aj soundtrack hudobného skladateľa Martina Burlasa, ku ktorému sa vlastník knihy dostane prostredníctvom QR kódu. Rosovej text sa ocitol aj vo finálovej desiatke a neskôr tiež vo finálovej päťke na cenu Anasoft litera za rok 2020.
Tvoja izba je, podobne ako viaceré pôvodné tituly posledných 20 rokov, útla próza, pričom útlosť nezávisí od počtu strán. Zachytáva pocity, introspektívne (seba)hodnotenia hlavnej postavy – rozprávačky: „Vnútornú pasivitu kompenzuješ vonkajšou aktivitou. To je v jednej vete príbeh celého tvojho života.“ Tá prostredníctvom rozprávania v druhej osobe opisuje aj stroskotania vlastných ľúbostných vzťahov, dichotomický vzťah s realitou a Bratislavou, do ktorej sa presťahovala, keď sa rozhodla ponúknuť svoje korektorsko-editorské schopnosti začínajúcemu ľavicovému časopisu.
Rozprávačka je, samozrejme, sčítaná, a tak sa na stránkach knihy v širšom či užšom kontexte mihnú mená ako Dostojevskij, Tolstoj, Nietzsche, Komenský, Berďajev, Heidegger, ale aj Martin Kukučín či Ján Johanides. Sama konštatuje: „Držím sa kníh, za celý život nejdem na krok od nich.“
Michaela Rosová počas diskusie v bratislavskom Martinuse v roku 2017
Chodí do bratislavskej univerzitnej knižnice, na jogu, navštevuje kurz nemčiny, telefonuje do Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra a rediguje články tiež intelektuálov, ktorí píšu pre spomínaný časopis. S článkami sa trápi, lebo „vyzerajú ako nestrávené zvyšky slovníka cudzích slov.“
V Bratislave, v meste, ktoré „vyzerá, akoby sa stále prerábalo, ako keby si každú chvíľu niekto niečo rozmyslel a rozhodol sa trochu to upraviť, pozmeniť, posunúť…“ prebýva v byte, v ktorom pred ňou žil Endre. Ten ako správny umelec nosí šál a, samozrejme, fajčí, hoci trochu nešikovne, aj fajku. Popri redigovaní, premýšľaní o sebe či meste, chodí s Endrem na výlety, rozpráva sa s ním o umení, vede, vesmíre alebo o Fibonacciho postupnosti. Zároveň však napäto čaká, kedy to medzi nimi prepukne. Dočká sa.
„Nakloní hlavu a položí dlaň na miesto vedľa seba. Rozbalíš sa a ako pavúk zakrádavo prelezieš k nemu. Díva sa na teba, než zdvihne ruku a koncami prstov ti prejde po sánke – zastaví sa na brade a nepatrne zatlačí. A zrazu vieš, aké to bude, dávno ťa má odmeranú, dávno si ťa prezrel zo všetkých strán a vyrátal uhol.“
Popri tomto vzťahu sa dozvieme aj o rozprávačkinom dávnejšom milostnom pomere so zakladateľom a šéfredaktorom spomínaného časopisu. Zmieňuje sa o ňom s neskrývanou dávkou irónie a nazýva ho vedením. Sarkasticky, ale aj s vážnejšími výhradami, hodnotí tiež časopis, spoluprácu s ktorým skončí po niekoľkých týždňoch.
„Máš zásadné výhrady k výberu článkov, povieš, k uprednostňovaniu osobných záujmov pred kvalitou časopisu, a napokon aj k celkovému etickému nastaveniu vedenia. Je to hnus, zhrnieš.“
Povedzme, že niečo ako príbeh, ktorý podľa rozprávačky „píše sám život…“, sa odohráva v prvej časti knihy rozdelenej na pätnásť kapitol. Tento 138-stranový text má totiž aj druhú časť nazvanú Z listov. V tomto akoby len dodatku je Rosová autentickejšia. Možno aj preto, že sa nesnaží byť tak veľmi spisovateľkou ako v prvej časti. Fragmentárnosť a štýl druhej časti pôsobí preto uvoľnenejšie.
Rosovej Tvoja izba vo finálovej päťke Anasoft litery 2020
Autorka sa počas podujatia Litera fest 2020, na ktorom boli predstavení finalisti ceny Anasoft litera, vyjadrila, že vyšlo len minimum kritík, ktoré by pochopili, ako to v knihe Tvoja izba myslela. Ani tento text nemá túto ambíciu, ale len tak na okraj sa natíska otázka, či podstatou akéhokoľvek textu o akejkoľvek knihe je pochopiť, ako to myslel jej autor. Možno je oveľa zaujímavejšie nechať prehovoriť iba text – jazyk, z ktorého je utkaný, zistiť, či príbeh a existenciálna skúsenosť vykreslených postáv sú hlbšie ako len mláčka, ktorá ostane po vyvenčení štvornohého miláčika.
Aj Rosová kladie v Tvojej izbe väčší dôraz na text (jazyk) ako na dej, aj keď si podľa všetkého uvedomuje, že slová nie sú najspoľahlivejšie médium, iné však človek a literatúra paradoxne nemá dispozícii, ako porozumieť (splynúť) nástrahám života. Podobne ako Johanides, využívajúc metódu rozprávania v druhej osobe, hľadá prostredníctvom slov (fikcie) prienik s realitou.
Tvoja izba sa nás teda nedotýka osudom rozprávačky, ale vetami, lebo slová sú údelom (prekliatím) každého z nás.
V autorskej poznámke na konci knihy sa uvádza: „Toto je umelecká próza, dielo fikcie; akékoľvek podobnosti s reálnymi osobami sú čisto náhodné.“ Ide však nespochybniteľne aj o osobnú knihu. Paralely medzi životom rozprávačky a Rosovej sú nepriehľadnuteľné, ale hlavne pre tých, ktorí sa pohybujú v okruhu autorky Tvojej izby. Ak ale uveríme tvrdeniu, že ide o fikciu a necháme bokom autobiografické odkazy, vnucuje sa ďalšia otázka: Čo ostane z textu Tvoja izba? Čo ponúka tento text?
Miestami vydarené zbeletrizovanie poznania, že najďalej sa nachádzame sami od seba a sú len dva spôsoby, ako sa môžeme k sebe priblížiť, prostredníctvom jazyka a cez interakciu (lásku) s druhým človekom. A to aj za cenu rizika, že čím viac (sa) rozprávame, tým viac (si) nerozumieme, nezriedka aj ubližujeme. „Bývali sme si bližší, než som nás zmrzačila slovami.“.
Ponúka aj nie márny pokus o literárny obraz osamelosti či cestopis osobného smútku, ktorý je niekedy na nerozoznanie od tichej radosti. Možno podarený ironický autoportrét, ale aj vážne hľadanie pokojného miesta mimo jazyka, alebo „len“ možnosť uvidieť v jednej zo záhrad bratislavských Palisád zapichnutého plameniaka, ktorému sa „ružový chvost krúti vo vetre, v daždi vyzerá nesmierne clivo, zahodený, ako keď človek niečo po ťažkom úsilí napokon definitívne vzdá.“
Fotografie a grafika: Martinus / Ján Belák, Anasoft litera / Lucia Mandincová
Ivan Kollár
Práve číta Život návod k použití od Georgesa Pereca
finančným príspevkom prostredníctvom vašej platobnej karty alebo cez internetový platobný systém PayPal
IBAN: SK92 8330 000000 2001476552
BIC/SWIFT: FIOZSKBAXXX
Ďakujeme za vašu podporu!
