Oslava bezvýznamnosti

Dokáže Stalin rozprávať dobré vtipy? Čoho symbolom je ženský pupok? A akú úlohu hrala prostata v pomenovaní mesta Kaliningrad? Na tieto naoko nesúrodé, priam až surreálne otázky nám odpovede ponúka posledný Kunderov román – Oslava bezvýznamnosti (La Fête de l’insignifiance, 2013).

Príbeh, ktorého väčšia časť sa odohráva v Luxemburskej záhrade Paríža, nám predstavuje päticu mužských postáv – Alaina, Ramona, Charlesa, Calibana a D'Ardela.

A práve posledný menovaný sa v úvode knihy postará o jej hlavnú zápletku. Hoci si D'Ardelo so slzami v očiach od svojho doktora vypočul radostnú správu o tom, že rakovinu nakoniec nemá, z nevysvetliteľných príčin sa svojim priateľom rozhodne povedať presný opak. Pozvanie na blížiacu sa oslavu D'Ardelových narodenín tak každý vnútorne chápe ako posledné.

V útlej knihe, do slovenčiny ani češtiny zatiaľ nepreloženej, navyše rozdelenej do siedmich častí, sa naplno roztáča kolotoč bezvýznamnosti a niekedy aj nudy. Čitateľ sediaci v jednom z jeho sedadiel tak oveľa častejšie premýšľa nad skrytými významami jednotlivých banalít, klišé obrazmi (padajúce pierko predstavujúce anjela) a pýta sa, kto je vlastne tou osobou, ktorá by sa mala smiať? Ja, D'Ardelo alebo sám Kundera?

Na druhej strane, je možné napísať významný román o bezvýznamnosti? Neprekvapuje, že najmä v českom kritickom literárnom prostredí román vzbudil nezvyčajne veľké vášne. Prívlastky ako zhudobnenie banality, óda na povrchnosť či posledný „Kunderův žert“ sa striedali so sofistikovaným rozborom diela, ktoré vo svojej podstate „bezděčně navazuje na českou tradici“.

Od roku 1995 píše Milan Kundera výhradne vo francúzštine

Ako už pri Kunderových románoch býva zvykom, aj tentokrát sa otvorila otázka jeho prekladu. Nepochybne bolo pre mnohých prekvapením zistenie, že Kundera vážne uvažoval o jeho preklade do slovenského jazyka! Doslova niekoľko dní pred začatím samotného prekladania poslal na Slovensko Kundera fax – povolenie neudeľuje.

Medzi inými malo byť príčinou brnenské vydavateľstvo Atlantis, ktoré je doposiaľ výlučným dodávateľom preložených Kunderových diel na knižný trh.

Milana Kunderu možno označiť za enfant terrible povojnovej českej literatúry. Tou najťažšou otázkou pritom je, či a do akej miery Kundera vlastne je súčasťou českej literatúry?

Nezabúdajme, že mnoho svojich románov Kundera napísal vo francúzskom jazyku a ich prekladu sa možno ani nikdy nedočkáme. Napriek tomu existuje len zopár spisovateľov, ktorí otázku emigrácie a neznesiteľnú ľahkosť bytia v komunistickom Československu opísali dokonalejším jazykom.

Najmä pri čítaní posledných (nepreložených) Kunderových diel si možno uvedomiť jednu zásadnú skutočnosť. Kundera nie je českým Houellebecqom a ani ním nechce byť. Kupovať si Kunderove knihy s tým, že tak aspoň na chvíľu položíme prst na tep tejto doby, je zbytočné. Bráni tomu nielen mentálne uväznenie väčšiny postáv v druhej polovici 20. storočia, ale asi aj autora samotného. To však nie je prekážkou pri odhaľovaní čohosi oveľa podstatnejšieho medzi postavami samotnými.

Či chceme alebo nie, pri čítaní Oslavy bezvýznamnosti sa vkráda myšlienka, že ide o román na rozlúčku. O to viac by bolo dobré napísať, že Kundera v tomto diele dosiahol vrchol svojej umeleckej dokonalosti. Bohužiaľ to tak nie je. Možno sa však, po vzore románového D'Ardela, s nami spisovateľ lúči, hoci vie, že sa ešte zďaleka nič nekončí. Dúfajme.

Apropo, viete čo urobí Stalin, ak počas poľovačky naďabí na dvadsaťštyri jarabíc sediacich na konári, no vzápätí zistí, že má pri sebe iba dvanásť nábojov? Zastrelí prvých dvanásť jarabíc, skočí domov po ďalší tucet nábojov a keď sa vráti, zastrelí na konári sediaci zvyšok.

Fotografie: Gallimard, Adelphi a Carl Hanser Verlag

---