Uvidieť svetlo

„Záře toho Světla, které Svatý, budiž požehnán, stvořil pri Díle stvoření, sahala od jednoho konce světa k druhému konci a On je ukryl. Z jakého důvodu jej ukryl? Aby se jim nemohli těšit svévolníci světa a jejich prostřednictvím ani světy. Bylo ukryto pro spravedlivé a pro nikoho jiného.“

Zohar (1. fol. 31b – 32b)

Zážitok svetla, ktoré nepochádza z tohto sveta, je zážitok mystikov, hľadaním, nájdením svetových náboženstiev. Občas o ňom možno hovoria aj ľudia so zážitkami zdanlivej (lebo len klinickej) smrti.

Niektorí ho vnímajú len ako symbol dobra, no to je omyl, to svetlo naozaj jestvuje, nie je to žiadna básnická metafora. Zážitok mystického svetla môže zažiť aj obyčajný človek počas meditácie – ako svetlo svojej vlastnej mysle.

Dnes už naozaj môžeme vidieť aj svetlo prvopočiatku nášho vesmíru, prasvetlo prvotného záblesku pozorované našimi hvezdárskymi ďalekohľadmi. Dokážeme nazrieť do hlbín času aj duše.

A ešte poznáme aj iné svetlo. Toto svetlo je opozitom, nie je svetlom začiatku, ani svetlom ľudskej mysle spojenej s univerzom, toto svetlo je svetlom skazy. Svetlo, ktoré sme našli v hlbinách hmoty.

Román Chaima Potoka nazvaný Kniha svetiel (The Book of Lights, 1981) je dielo o konflikte týchto svetiel. Svetlá, ktoré hľadá chudobný študent Kabaly Geršon v knihe Zohar a svetla práve stvoreného jadrovými fyzikmi – svetla smrti.


Pôvodné americké a prvé české vydanie Potokovho románu

Kniha je plná nepohody – polorozpadnutá nájomná budova, ktorú spravuje Geršonov strýko, bitkárska zúfalá bedač ako nájomníci. Neskôr dobrovoľne povinné povolanie vojenského kaplána v Kórei, v mrazivých zimných pláňach, v armádnom stane, v krajine spustošenej práve skončenou vojnou.

Geršon je jediným vojenským židovským kaplánom v Kórei, a tak lieta z jedného jej konca na druhý v ľahkom nespoľahlivom lietadle, zväčša na hranici katastrofy.

O nejaký čas prichádza do Kórey ďalší židovský vojenský kaplán, spolužiak a zároveň spolubývajúci zo študentského internátu – Arthur. Ten je, naopak, z veľmi dobre situovanej rodiny jadrového fyzika, spolutvorcu atómovej bomby. Spolutvorcu – ako sa to formuluje v románe – svetla smrti.

Arthur ako dieťa vyrastal v príjemnom domčeku na okraji púšte. V Los Alamos. Je mlčanlivý.

Cremonská edícia knihy Zohar (1558)
Cremonská edícia kabalistických textov Zohar z roku 1558

To, že Arthur pochádza z vplyvnej rodiny, si Geršon uvedomí až neskôr, keď náhodou objaví v jednom stredovekom spise záver knihy Zohar, po stáročia považovaný za stratený (to je pravda Potokova fikcia – záver Zoharu, rovnako ako záver Kafkovho Zámku nejestvuje, lebo to sú knihy, ktoré nemožno ukončiť). Arthur zorganizuje nadačnú cenu, ktorú Geršonovi odovzdá Harry Truman za asistencie Alberta Einsteina.

Teraz slúžia Geršon aj Arthur v apokalyptickej krajine mrazivej Kórei a ani dovolenkový výlet do blízkej japonskej Hirošimy nie je pre oboch amerických židovských vojenských kaplánov veľmi povzbudivý. Arthur rozpráva o svojom detskom zážitku s atómovou bombou, ktorá prvý raz vybuchla, hneď vedľa jeho idylického detstva v Los Alamos.

„Nevykládej mi, co to bylo, Geršone. Já to vím. Byl jsem tam. Viděl jsem to zkurvený světlo smrti, když to bouchlo. Promiň mi můj nevytříbený slovník. Takový světlo si v životě neviděl. Bylo bílý a šla z něj Hrůza, a na co si posvítilo, to bylo ostrý a zřetelný, jako z ledu. Díval jsem se na to oknem domku, kde jsme bydleli. Víš, jaký to bylo, milý Geršone? Jako by se celý lidstvo najednou spláchlo do hajzlu, takový to bylo.“

 

Hirošoma po výbuchu atómovej bomby

Americkí vojaci v KóreiŽidovský vojenský kalán počas bohoslužby v Kórei

Pocit viny, umocnený židovskou vierou, že hriechy otcov sa prenášajú na synov, je zdrojom Arthurovho nepokoja, ktorý nakoniec vedie k jeho tragickej smrti.

Geršon sa po návrate zo služby vojenského kaplána znova venuje štúdiu Zoharu, a hľadaniu svetla, ktoré je ukryté pre spravodlivých a pre nikoho iného.

„Židovské mystické vědomí si vytváří svou vlastní realitu. Tvoří si svět k svému vlastnímu obrazu. Sněním vyvolává světlo ve skutečnost. Nabité, přelétavé a výbušné, svobodně se vznášející v představivosti, nespoutané jhem a řeholí Zákona a Smlouvy…“

Chaim Potok: Kniha světel (Argo, 2005)

Vystúpenie z našej ríše tieňov do svetla, zreálnenie mystického svetla, či aspoň krátky zážitok jeho prítomnosti je možno tým základným bodom spájajúcim všetky náboženstvá sveta, aj osamelých autentických pútnikov.

Fotografie a grafika: The Knopf Doubleday Group, Argo, Tom Levy, Allan Cuthbert / The Australian War Memorial, The U.S. National ArchivesDR


Literárne noviny

Vladimír Rastislav Gogár  /  externý prispievateľ a bloger
Blogy Literárnych novín

Pôvodná verzia textu je publikovaná v sekcii Blogy pod názvom Uvidieť svetlo