Portrét nevšednej matky

Foto:  Europa Editions 

Koniec 19. storočia, Berlín. Manželom Danielovi a Minne Kirschnerovcom sa práve narodila dcéra Else. Dievča raziace si vlastnú cestu životom, z ktorého neskôr vyrástla vskutku nekonvenčná osobnosť. V mnohých oblastiach predbehla svoju dobu, vybočovala z rámca nielen ako žena, ale aj ako manželka a matka.

Život žila naplno a bola presvedčená o tom, že s každým mužom, ktorého skutočne miluje, treba mať jedno dieťa. Svojho presvedčenia sa držala, v dobrých i horších časoch, v manželstve, ale aj mimo neho. Muži jej života sa volali Fritz, Hans a Erich, deti Peter, Bettina a Angelika.

Práve jej najmladšia dcéra Angelika Schrobsdorffová po takmer sto rokoch od Elsinho narodenia skladá obraz svojej matky, taký odlišný od typického života iných matiek jej generácie. Pomáhajú jej v tom listy, zápisky, fotoalbumy, rozhovory s matkinými priateľmi, ale aj vlastné spomienky a zážitky. Výsledkom je autobiograficko-biografický román Nie si ako iné matky (Du bist nicht so wie andre Mütter, 1992), ktorý okrem života Else zachytáva aj osobný pohľad na dejiny prvej polovice dvadsiateho storočia.


Pôvodné nemecké a prvé slovenské vydanie autobiografického románu

Angelikin starý otec, židovský obchodník, mal jasné predstavy o živote svojej dcéry. Chcel, aby sa vydala len za Žida, a tak ju zasnúbil so svojím obchodným partnerom, solventným starým mládencom.

Else sa však vôli rodičov vzoprela, utiekla s priateľom – kresťanom a zároveň svojou prvou veľkou láskou, scenáristom Fritzom Schwiefertom. Vydala sa za neho a mali spolu syna. Manželstvo ani materstvo však neboli také idylické, ako si Else predstavovala. Do toho v Európe zúrila prvá svetová vojna a jej milujúci rodičia, s ktorými mala výborný vzťah, ju odvrhli. Zlom nastal, keď zistila, že manžel je jej neverný.

 

Else so synom Petrom
Else so synom Petrom

Else prešla veľkou premenou. Ostrihala si dlhé husté vrkoče – posledný symbol dobrého židovského dievčaťa nahradil krátky zostrih. Začala fajčiť, používať mejkap, bola atraktívnejšia, zvodnejšia, no najmä, výrazne zmenila svoj vnútorný postoj k manželstvu a životu, ktorým sa nechala voľne unášať. Stala sa z nej femme fatale a obdobie zlatých 20. rokov si v Berlíne – centre umenia, literatúry a divadla užívala naplno.

Organizovala nespútané večierky, ktorých sa zúčastňovali intelektuáli a umelci, a spoznala ďalších dvoch dôležitých mužov: Hansa Hubera a neskôr svojho druhého manžela Ericha Schrobsdorffa, Angelikinho otca.

„Vtiahla ho teda do rozhovoru o krásnom umení, téme, ktorú ovládala na Erichov údiv lepšie ako on sám. Bola, čo sa klasikov týka, prinajmenšom taká sčítaná ako on a v súčasnej literatúre, divadle a hudbe ďaleko pred ním. Jej vkus bol taký stopercentný ako jej úsudok, nepodplatiteľný a premyslený. Bola tu žena so ženským inštinktom a mužskou schopnosťou uvažovať a s takouto kombináciou sa on, ktorý sa pohyboval v spiatočníckych kruhoch veľkoburžoázie, ešte nikdy nestretol. Nie, nebola jeho typ a napriek tomu sa jej podarilo preniknúť do jeho vnútra a zapáliť tam blahodarný plamienok.“

Keď dvadsiate roky vystriedali roky tridsiate, my, čitatelia, už tušíme hroznú budúcnosť a nechápeme, prečo Else a jej známi zatvárali oči pred narastajúcim vplyvom Hitlera, prečo odmietali akceptovať stále viac protižidovsky mierenú politiku. Naďalej si žili v naivných predstavách, vo svojej intelektuálnej bohémskej bubline. Else sa považovala za Nemku, manželku Nemca – kresťana a odmietala si pripustiť, že nové nariadenia sa týkajú aj jej, jej troch detí a starnúcich rodičov.

Nedokázala prijať možnosť, že kultivované mesto ako Berlín dokáže podľahnúť nekultúrnym vplyvom a zhubným ideám nacizmu. Precitnutie prišlo až po Krištáľovej noci.

„Berlín sa jej začal hnusiť. Chrčal priškrtený nacistami a zrodil sa nový, teutónsky Berlín plný zástav a vojenských prehliadok, uniforiem a typického nemeckého odevu, schillerovských drám a wagnerovského burácania, zdvihnutých rúk a zrazených podpätkov. Nie, nebol to už jej Berlín, vytrhli z neho jej korene, čoraz častejšie z neho mizli dôverné tváre, ktoré si z diaľky ctila ako umelcov a zblízka milovala ako priateľov. Chcela odísť z toho mesta, kde sa narodila, s ktorým vyrastala, v ktorom spoznala život, lásku, šťastie a teraz sa pre ňu stalo nepriateľským cudzincom.“


Nemecký TV film Else (1999)
Else – televízne spracovanie románu z roku 1999

Kým prvá časť románu zachytáva obdobie od prvej svetovej vojny až po nástup Hitlera k moci, v druhej časti sa presúvame do Bulharska, kam sa Else spolu s dcérami podarilo na poslednú chvíľu uniknúť. Ich život v Sofii a v dedine Buchovo sa výrazne líšil od životného štýlu, na ktorý boli zvyknuté v Nemecku. Zrazu sa ocitli v jednoduchých pomeroch, v chudobe a ďaleko od rodiny, priateľov a známych. Prežili bombardovanie, strach, ale aj lásku. Else prešla ďalšou premenou, dozrela ako žena, aj ako matka.

„7. mája 1945 o 2.41 podpísalo Nemecko bezpodmienečnú kapituláciu. Else sedela s dcérami a vnukom v malej izbičke. “Je po vojne,” povedala, “prežili sme.” Dievčatá mlčali. Obe mali na sebe rovnaké modro-biele kockované šaty, ktoré si dali ušiť z posteľných obliečok. V ich mladých tvárach matka uvidela výraz prastarej rezignácie. Prežili sme mŕtve, pomyslela si.“

Angelika Schrobsdorffová popisuje matkin život z pozície vševediaceho rozprávača, no často mení formu a vstupuje do príbehu so svojimi vlastnými spomienkami priamo, prostredníctvom ja-rozprávania. Robí to náhle, bez upozornenia, avšak aj napriek tomu je tento prechod plynulý a po čase si naň čitateľ úplne zvykne.

Forma, ktorú zvolila, nie je náhodná a dokonale podčiarkuje, že neopisuje len život matky,  ktorý čiastočne beletrizuje, ale aj svoj vlastný. Sama je jednou z hlavných postáv,  jej príbeh je s matkiným neoddeliteľne prepletený a reálny natoľko, nakoľko skutočné sú jej spomienky.

Prostredníctvom románu sa pokúša lepšie porozumieť matke, ale aj sama sebe. Spracováva v sebe detstvo a dospievanie, vyrovnáva sa s tým, čo prežila. Hľadá vlastnú identitu, snaží sa prijať svoj pôvod. Angelika totiž do svojich 12 rokov netušila, že jej matka je Židovka, nevedela, čo sa deje v Nemecku, ani prečo sa presťahovali do Bulharska. Rodičia ju chceli chrániť, no niečo dôležité jej uniklo.

 

Angelika ako tínedžerka v Bulharsku
Autorka ako tínedžerka v Bulharsku

Vzťah Angeliky s matkou bol komplikovaný, napriek, alebo možno práve vďaka tomu, že si boli príliš podobné. Vlastnosti, ktoré podedila, často nie sú lichotivé, no ona nemá potrebu vykresľovať sa v lepšom svetle. Je úprimná; priznáva egoizmus, márnivosť, vystatovačnosť, aj to, že si nevie priznať chybu a považuje sa za dôležitejšiu, než v skutočnosti je.

Záverečnú časť románu tvorí Elsina listová korešpondencia na sklonku života. Z Bulharska sa vrátila naspäť do Nemecka, no už to nie je krajina, ktorú poznala, rovnako, ako ona nie je tou istou ženou ako pred vojnou. Sledujeme pohľad zlomenej ženy v zlomenej krajine. Else je unavená, nevyliečiteľne chorá a v listoch hodnotí svoj život. Aj keď si ho užívala, uvedomuje si, že nevyužila naplno svoj potenciál.

„Usiluj sa, urob zo seba niečo, prisahám Ti, oplatí sa to. Pozri, ako som ja svojím nadaním a inteligenciou celý život mrhala a teraz sedím tu. Správne, odhliadnuc od choroby, a aj tá k tomu patrí. Máš ešte veľa času a viac možností, než som mala ja. Ako žena svojej generácie som bola niečím novým, nezvyčajným a podozrivým. Vybočovala som z rámca, musela som byť veľmi silná a vytvoriť si sama pre seba vlastné pravidlá. Nikto mi pri tom nepomohol, naopak, v najlepšom prípade ma vnímali ako komickú, v najhoršom zvrhlú. Žiješ v dobe, ktorá je oveľa ďalej, je omnoho otvorenejšia. Využi to, pracuj na sebe, buď zrelšia, vážnejšia a predovšetkým voči sebe úprimná. Angeli, tento list Ťa vydesí, ale to nevadí. Lepšie, že sa vydesíš teraz, ako ja až o pol storočie neskôr.“

V záležitostiach lásky kráčala autorka v šľapajach matky. Sama priznala, že mala viac ako stovku milencov a jej príbeh bol nemenej fascinujúci. Svedčí o tom aj fakt, že o jej živote bolo natočených niekoľko dokumentárnych filmov. Po vojne žila striedavo v Nemecku, Francúzsku a Izraeli. Bola vydatá za francúzskeho režiséra Claude Lanzmanna, medzi jej priateľov patrili Jean-Paul SartreSimone de Beauvoirová.

Ako spisovateľku ju preslávil jej literárny debut Die Herren (1961), ktorý vyvolal škandál, najmä kvôli lascívnym opisom. Autobiografický psychologicko-erotický román je príbeh mladej ženy, polovičnej Židovky, ktorá prežila vojnu v Bulharsku, a približuje nám jej vzťahy najmä so staršími mužmi, ktoré ju formovali. Aj jej ďalšie romány vychádzajú z osobnej skúsenosti a zážitkov.

Písanie môže byť terapiou. Z traumatizujúcich zážitkov sa dá vypísať, vďaka písaniu si dokážeme lepšie utriediť myšlienky, pochopiť vlastnú minulosť. No nie všetky životné príbehy sa môžu stať literatúrou. Výnimočnosť, či nevšedná osobná skúsenosť nestačí.

 

Angelika Schrobsdorffová v roku 2008
Spisovateľka Angelika Schrobsdorffová v roku 2008

Angelika Schrobsdorffová bola však talentovaná spisovateľka. A tak napriek tomu, že román Nie si ako iné matky je osobný, nie je egocentrický. Aj keď z kontextu je zrejmé, že vlastnú osobu považuje za dôležitú, ako autorka sa dokáže v texte odosobniť a nepíše s potrebou vyrozprávať sa. Odkladá vlastné ego a ustupuje vyššiemu cieľu: románu, literatúre. Výsledkom je tak nielen poetické vyznanie matke, ale aj nadčasová rodinná sága, s výborne vykreslenými postavami a  verne zachyteným obrazom doby.

Nie si ako iné matky je prvá autorkina kniha, ktorá bola preložená do slovenčiny. O preklad pre vydavateľstvo Inaque sa v roku 2019 postarala Paulína Šedíková-Čuhová, a aj vďaka nemu sa číta s ľahkosťou, a to aj napriek častým zmenám rozprávača či chýbajúcemu členeniu textu na kapitoly. Román bol v roku 1999 sfilmovaný, hlavnú úlohu si zahrala nemecká herečka Katja Riemannová.

Angelika Schrobsdorffová zomrela vo veku 88 rokov v Nemecku. Pochovaná je na židovskom cintoríne Weißensee v Berlíne, kde odpočívajú aj jej starý otec Daniel Kirschner a strýko Siegfried (Friedel) Kirschner, ktorý zomrel v roku 1918 na Španielsku chrípku. Hroby jej rodičov, Else a Ericha, sa nachádzajú na lesnom cintoríne Gauting neďaleko Mníchova.

Fotografie a grafika: Europa Editions, Hoffmann und Campe, Inaque, Bayerischer Rundfunk, Rolf Schulten / Ullstein BildDR


Patrícia Šišková
  Práve číta Nerozlučné od Simone de Beauvoir