Krstné meno mám po džúse, priezvisko po pápežovi. Volám sa Karola Vojtylová a niektorí ľudia si myslia, že po pápežovi mám aj to krstné, keďže on bol Karol, ale mýlia sa. Moji prví rodičia si kedysi kupovali džús v modrej plechovke a volal sa Karola. Prázdne plechovice v modrom obale sme mali všade aj po tom, čo sa Karola prestala vyrábať a nahradil ju Zeus. Brat, ktorý sa narodil po mne, sa už volal Zeus.
Karola Vojtylová je postava, akú v slovenskej literatúre nevidíme často. Je bezprostredná, tak trochu neokrôchaná. Netrpezlivá, umelecky nadaná. Nepotrpí si na detaily, nezaujíma sa o veci do hĺbky. Pracuje ako kvetinárka, má dcéru a v čase, keď nám rozpráva svoj príbeh, má asi 34 rokov.
Karola Vojtylová je Rómka. Do ôsmich rokov žila so svojimi biologickými rodičmi a tromi mladšími súrodencami v osade, v existenciálnych podmienkach. Potom sa však ocitla v detskom domove a neskôr v adoptívnej rodine.
Karola Vojtylová je hlavná hrdinka tretieho románu Vandy Rozenbergovej. A aj keď to tak nevyzerá, Tri smrtky sa plavia (Slovart, 2018) nie je kniha o Rómoch a už vôbec nie o adopciách.
Príbeh sa začína prudko. Bez akéhokoľvek varovania nás na prvých stranách prefacká realita osady, omráči nás drsné detstvo malého dievčaťa. No po úvodnom šoku nastávajú pokojné, zvláštne harmonické pasáže. Karola perfektne zapadne do rodiny Moldingovcov.
V novom domove nenastáva žiadna konfliktná situácia, dokonca ani vtedy, keď sa Moldingovcom narodí vlastný syn. Jediné, aj to len drobné narušenie idylky predstavujú ich susedia – čudesní neoliberáli.
Svoj cieľ, vtiahnuť čitateľa do príbehu, dosahuje Rozenbergová rýchlo. Chytí nás do svojich osídiel a už sa z nich nevymaníme, a to ani vtedy, keď sa rozprávanie upokojí a zvláčnie. Po niekoľkých stranách sa môže zdať, že všetko podstatné bolo povedané, že nás už nič nečaká. Zápletka absentuje, určitý rytmus vytvára len Karolino rozprávanie, ktoré je nesúrodé a chaotické. Spomína na minulosť, vracia sa do prítomnosti.
V čase skáče rovnako ako medzi postavami, ktorými sa to v románe hemží. Každý, kto určitým spôsobom vstúpil do Karolinho života, dostane priestor.
Tri smrtky sa plavia od Vandy Rozenbergovej
Získavame tak pestrý kokteil zložený z mikropríbehov ľudí, ktorí sa ocitli v Rozenbergovej fantázii. Či už sú to adoptívni rodičia, nevlastný brat a dedko, kolegyňa z kvetinárstva, priateľ Mikuláš, Mikulášova manželka, čudesní susedia, či Karolina najlepšia kamarátka, ktorá je vlastne Karolova mama, alebo Karol, najlepší kamarát Karolinho nevlastného brata Oskara. Všetci vnášajú do knihy inú farbu. Jednotlivé dejové linky Rozenbergová dôkladne premiešala a na základe tajnej receptúry vložila do príbehu tak, aby na nás pôsobil hravo a príjemne.
Autorka má rada slovné hračky, disponuje bohatým jazykom, neohraničenou fantáziou a všetko nám servíruje s láskavým humorom. No aký je jej cieľ? Pozitívny nádych knihy, ktorý cítiť aj napriek ťažkému detstvu Karoly, je v kontraste s jej názvom. Nad zdanlivo pokojnou hladinou sa nenápadne vznášajú smrtky určujúce dynamiku celého románu a čitateľ v napätí čaká, v ktorom momente rozvíria hladinu.
Zdanie však nereflektuje realitu. Skutočnosť sa nám javí, zdá, pôsobí, no či ju skutočne, aspoň niekedy, vidíme takú, aká je, je otázne. Nie je dôležité to, čo je na hladine, či je pokojná alebo rozbúrená. Dôležité je to, čo sa ukrýva pod ňou, hlboko v ľudskej duši.
Kniha pôsobí chaoticky, neporiadne, ako keby román niekto rozstrihal a následne pozliepal dohromady v inom poradí. No v skutočnosti forma rozprávania len podporuje samotný text, a to, čo vyzerá ako náhodne pozliepané spomienky, voľný tok myšlienok jednej ženy, je v skutočnosti do posledného detailu premyslený príbeh s pointou, v ktorú sme medzičasom prestali veriť.
Vanda Rozenbergová na Festivale Opowiadania v poľskom Vroclave
Na Vande Rozenbergovej je sympatické to, že sa netají tým, že knihy píše pre seba. Tak, aby sa páčili jej. Výsledkom je autentický text bez známok pozérstva, či potreby ulahodiť čitateľovi. Rozenbergová sa nemusí snažiť, písanie jej ide prirodzene. Prekypuje fantáziou, výborne rozpráva.
Pozná svoje postavy, rozumie im. Vie, v akej sú situácii, ako a prečo sa do nej dostali, ako sa cítia.
Pri písaní uplatňuje postupy reverzného inžinierstva. Dopredu vie, čo chce povedať a príbehy vyskladáva od konca. Pozná cestu, ktorou sa chce dostať k pointe, no neukáže nám ju. Naschvál ju zahatí prekážkami, starostlivo skrýva indície tak, aby si ich čitateľ nevšímal. Ako iluzionista odvádza našu pozornosť, aby sme neprišli na to, kedy urobila „ten trik“.
Rómski hrdinovia v slovenskej literatúre rozhodne chýbajú. Rozenbergovej inšpirácia prišla v podobe dievčatka s podobným osudom, s ktorým sa stretla na letnom tábore pre deti z detských domovov, ktorý spoluorganizuje.
No aj keď má Karola rómsky pôvod, Tri smrtky sa plavia sú najmä o materstve a o tom, čo je skryté v hlbinách ľudskej duše. Karola je Rómka, no tento fakt je pre nás prirodzený. Rozenbergová to nijak nezdôrazňuje, nerobí z toho nič výnimočné.
Pristupuje k tomu tak, ako to je. Tak, ako by to v spoločnosti, kde menšina nie je diskriminovaná, malo vyzerať.
Grafika a fotografie: Vanda Rozenbergová, Slovart a Festiwal Opowiadania
Patrícia Šišková
Práve číta Tvoja neprítomnosť je tma od Jóna Kalmana Stefánssona
finančným príspevkom prostredníctvom vašej platobnej karty alebo cez internetový platobný systém PayPal
IBAN: SK92 8330 000000 2001476552
BIC/SWIFT: FIOZSKBAXXX
Ďakujeme za vašu podporu!
