Postupný rozklad stereotypného života

Petra SoukupováFoto:  David Konečný 

Česká spisovateľka a scenáristka Petra Soukupová debutovala v roku 2007 románom K moři, no známejšou sa stala o dva roky neskôr, keď prišla s prózou Zmizet. Tá autorku vystrelila medzi laureátov ocenenia Magnesia litera, kde získala titul kniha roka. Zvýšená publicita znamenala aj vyšší dopyt. V Českej republike sa predalo viac ako 10-tisíc výtlačkov, vďaka čomu sa z triptychu Zmizet stal bestseller.

Počas nasledujúcich rokov napísala Soukupová ďalšie tri romány a tri knihy pre deti. V decembri minulého roku sa na pult kníhkupectiev dostala jej posledná, deviata kniha Věci, na které nastal čas (Host, 2020).

Soukupová si už vo svojej prvotine vytvorila vlastný rukopis, vďaka ktorému jej texty hneď spoznáme. Minimalistický štýl bez siahodlhých opisov, vetné skladby nerešpektujúce syntax, na akú sme zvyknutí, a absencia priamej reči, ktorá vlastne nie je potrebná, pretože v paľbe slov, ktorými nás zavalí, je dôležitejšie to, čo povedané nebolo. Jej ústrednou témou sú medziľudské vzťahy a bežné životné situácie.

Nie je tomu inak ani tentoraz. Soukupová nás neprekvapuje, skôr naopak. V hlavnej úlohe je totiž rodina, ktorá je snáď najobyčajnejšia a najstereotypnejšia, akú by sme mohli očakávať.

Žena Alica, so záľubou vo varení, si na svoje plecia automaticky berie všetku neplatenú prácu v domácnosti. Muž Richard, s hlavou plnou práce, predstavuje typického živiteľa rodiny. Dve deti: chlapec Kája, ponorený do počítačových hier a dievča Lola, ktoré sníva o domácom zvierati. Raz ročne dovolenka pri mori, lyžovačka a občas predĺžený víkend v horách, či návšteva rodinných známych.


Věci, na které nastal čas od českej autorka Petry Soukupovej

Písať o všedných udalostiach, o tom, ako plynie život, univerzálny pre mnohých z nás, sa môže javiť ako nezáživné a riskantné. Trend praje knihám, ktoré sú šokujúce, inšpiratívne, prinášajú niečo nové – nepoznané. Kto by si už chcel čítať o stereotype, z ktorého sa snaží uniknúť a kvôli ktorému hľadá rozptýlenie napríklad aj v literatúre?

Navyše, obyčajné témy, ešte k tomu bez originálnej zápletky, sú zradné. Príbeh nás neprekvapí ničím, je predvídateľný. Menej zručný autor možno dokáže v románe s komplikovaným dejom zakamuflovať nedostatky, no v tomto prípade sa remeselná zručnosť spisovateľa naplno odhalí. V horšom prípade je výsledkom lacno pôsobiaca kniha, v tom lepšom dokonalá prezentácia štýlu a ukázanie vlastných spisovateľských schopností. Pre Soukupovú platí, našťastie, druhá možnosť.

Věci, na které nastal čas nesú podtitul román v povídkách. To je pravda len z polovice. Prvá časť knihy je skutočne tvorená poviedkami, usporiadanými chronologicky, no s časovým odstupom aj niekoľkých rokov. Každá z nich by mohla stáť samostatne, má svoju pointu a svojho rozprávača, ktorý sa mení. Rôzne úseky života rodiny sledujeme zakaždým inými očami, nielen dospelými, ale aj detskými.

Kniha sa začína tam, kde sa začína vzťah Alice a Richarda – poviedkou o ich prvom spoločnom víkende. Soukupová postupne vytvára ich spoločný život, no už od úvodných strán nám naznačuje, kde sa nachádzajú drobné trhliny, nedorozumenia, ktoré, ak sa nevykomunikujú, môžu v budúcnosti narobiť problémy. Forma poviedok a skákanie v čase dodáva románu dynamiku a autorke umožňuje proces budovania rodinného zázemia urýchliť. Neukazuje nám míľniky, ako sú napríklad svadba či narodenie prvého dieťaťa, vždy je to len malá dráma obyčajného dňa, a to, kam sa posunuli životy hrdinov, sa dozvieme nepriamo z príbehu.

Dej sa ustáli až v druhej polovici knihy, kedy sa zo samostatných poviedok zrazu stanú kapitoly románu. Ostávame už v rovnakom časovom období približne po 17 spoločných rokoch Alice a Richarda. A práve teraz prichádza Soukupovej chvíľa, aby mohla začať postupne rozoberať to, čo vybudovala.

Keď je rodina ihriskom, kde hrá každý za seba, keď vedľa seba len žijeme bez toho, aby sme sa navzájom poznali, keď sa nepočúvame a každý z nás má svoj vlastný svet, je jasné, že skôr či neskôr sa niečo stane. V tomto prípade navonok fungujúcu rodinnú jednotku naruší – opäť neprekvapivo stereotypne – mladá milenka.

Kým prvá časť knihy je dynamická najmä vďaka časovým odstupom, no inak pokojne sleduje univerzálny vývoj života, druhá časť je viac nabitá emóciami. Prítomná je nervozita, napätie hádky a všetka nevypovedaná frustrácia.

 

Petra Soukupová
Spisovateľka a scenáristka Petra Soukupová na festivale BRaK 2020

Soukupová je výborná pozorovateľka, všíma si detaily, a zmena perspektívy rozprávača nám odokrýva rôzne vnímanie členov rodiny. Aj keď by sme si aj vďaka všadeprítomnému stereotypu mohli myslieť, že ide o klasický rozpad klasického manželstva, hlavnými postavami nie sú Alica a Richard. Obzvlášť kvalitne napísané sú práve detské postavy, ktorých pohľad je autentický, uveriteľný a v manželských krízach častokrát opomínaný. Ich vnímanie celej situácie je to, čo hlboko kontrastuje s tým, čo si bežne predstavujeme pod koncom vzťahu dvoch ľudí.

Věci, na které nastal čas (Host, 2020) čitateľov Soukupovej neprekvapia, no ani neodradia. Autorka si drží svoj štýl a latku, ktorú sama sebe pred rokmi nasadila, nepodlieza. Dôvod, prečo by sme mali uprednostniť drámu každodennosti pred šokujúcou modernou literatúrou, je prostý. Jednou z hlavných úloh beletrie je to, že sa vďaka nej stávame empatickejší a dokážeme sa pozrieť na svet aj z úplne iného uhla pohľadu.

V dobe vyhrotených názorov, kedy ľudia medzi sebou odmietajú komunikovať, o snahe porozumieť si ani nehovoriac, potrebujeme čítať takéto texty s akútnou naliehavosťou. Tak prečo nezačať práve Petrou Soukupovou?

Fotografie a grafika: David Konečný / ČTK, Host a Miroslav Bekeč / Bookfan


Patrícia Šišková

Patrícia Šišková
  Práve číta Prvá pravda od Simony Vinciovej