Kto bol Camusov zabitý Arab?

Už samotná informácia, že proti akémusi spisovateľovi vyhlásil hlavný alžírsky imám fatwu, stojí za zvýšenú pozornosť. No ak takéto verejné vyhlásenie rozsudku smrti následne doplní zisk prestížnej Goncourtovej ceny za debutový román, je nemožné viac meno Kámel Daúd prehliadať.

Hneď úvodom je potrebné uviesť, že Daúd, pôvodným povolaním novinár, si pozíciu provokatéra vyslúžil už dávno pred vydaním svojho prvého románu. Ako dlhoročný prispievateľ do populárneho Oranského denníka (Le Quotidien d´Oran) proti sebe v priebehu niekoľkých rokov obrátil mienku takmer celého alžírskeho establišmentu. Objektom Daúdovej kritiky sa v rubrike s názvom „Náš názor, váš názor“ stávali prejavy ortodoxného islamu, Korán, ale aj postavenie žien v arabskom svete.

To sa celkom prirodzene v konzervatívnej alžírskej spoločnosti s veľkým pochopením nestretávalo.

Alžírčan Kámel Daúd s francúzskym vydaním svojho románu

Ak by si však aj po tomto všetkom európski intelektuáli mysleli, že v Daúdovi nájdu svojho spojenca, mýlili by sa. Rovnaká miera kritiky sa totiž ušla aj európskej kultúre a jej vlastnému spôsobu premýšľania. Daúd však nám, Európanom, v tomto prípade nenastavil svoje zrkadlo prostredníctvom novinových článkov, ale svoje myšlienky zakomponoval v roku 2013 do románu s názvom Meursault, contre-enquête, ktorý pred tromi rokmi vyšiel aj v českom jazyku (Meursault, přešetření)

Literárne zdatnejším čitateľom netreba postavu Meursaulta bližšie predstavovať. Hlavný hrdina Camusovho slávneho románu Cudzinec (L’Étranger, 1942) je prototypom človeka strateného v hodnotovom poriadku spoločnosti. A práve jedna z najznámejších scén knihy, v ktorej Meursault, znavený teplom a slnečnými lúčmi bez akýchkoľvek zábran zabije na pláži Araba, je pre Daúda kľúčová.

Kto bol ten zabitý Arab? Vieme, o koho vlastne išlo? Aké bolo jeho meno? Prečo sa Camus vo svojej knihe aj naďalej po tejto udalosti zaoberá šialeným, či prinajmenšom vrcholne apatickým Meursaultom? Daúd odpoveď na tieto otázky nachádza v bezrozmernej sebestrednosti, ktorú si obyvatelia najstaršieho kontinentu už takmer vôbec neuvedomujú – zvykli si na ňu. Jej najväčšie stopy pritom netreba hľadať iba v histórii kolonializmu, ale aj v európskej kultúre, literatúru nevynímajúc.

Arab má v jednom z najslávnejších európskych románov pozíciu len akejsi prekážky, či dokonca rekvizity, s ktorou sa musí hlavný hrdina vysporiadať. Jej myšlienky, pohnútky a pocity pre nás nie sú dôležité, nezaujímajú nás. Chceme sa dozvedieť oveľa viac o Meursaultovi, o jeho osobnosti a o tom, prečo napríklad na pohrebe nežiali za svojou matkou. To je pre nás oveľa „šokujúcejšie“, než to, že na akejsi pláži chladnokrvne popraví neznámeho muža.

Dej krátkeho románu sa začína rozhovorom v bare, v ktorom veľmi rýchlo vypláva na povrch, že ten, kto sa čitateľom prihovára, je brat zastreleného Araba. Ten líči predovšetkým žiaľ svojej matky nad stratou prvorodeného syna, no zároveň zlosť, ktorá v ňom od momentu onej udalosti tlela. Bezvýznamnosť, aká sprevádzala smrť brata hlavného hrdinu Háruna, sa prenáša aj do jeho osobného života. A hoci by si to sám nikdy nepriznal, aj on sa začína podobať na nihilistu Meursaulta, ktorého z hĺbky duše nenávidí. To sa prejaví najmä v momente, keď sa Hárun spolu so svojou utrápenou matkou rozhodne po dlhých rokoch smrť svojho brata pomstiť.

Zavraždenie nič netušiaceho dovolenkujúceho Francúza však očakávané zadosťučinenie ani jednému z nich neprinesie. Rýchlo odhalený vrah Hárun si navyše od vyšetrovateľov vyslúži priam otcovské „pokarhanie“ za nesprávne načasovanie vraždy. Ak by k nej prišlo v rámci osloboditeľského boja proti francúzskym kolonistom, nič by sa nestalo. V dobe mieru je však potrebné takýto závažný čin riadne vyšetriť a potrestať. Ani k tomu však nakoniec nepríde.

Za vrchol románu je však nutné považovať čosi celkom iné. Hoci ani od Daúda sa veľa nových informácií o zavraždenom Arabovi nedozvieme, rozprávač nám prezradí aspoň jeho meno – Músa. Pripísanie vlastného mena anonymnej, a tým aj o čosi menej významnej ľudskej bytosti, má nesmierny význam predovšetkým v symbolickej rovine. Na úzku spojitosť medzi menom, či konkrétnou ľudskou tvárou a ideou humanity svojimi dielami upozorňoval  významný filozof Emmanuel Levinas.

Hoci Daúd pri vydaní svojho románu v roku 2013 nemohol tušiť, akou skúškou si európsky kontinent v nasledujúcich rokoch bude prechádzať, precízne pomenoval problém, o odstránenie ktorého sa mnohí z nás ani len nepokúšajú. Konfrontácia nás, Európanov, s vlastnými menami, tvárami a rodnými číslami s obrazmi potápajúcich sa lodí plných bezmenných Arabov, podobajúcich sa jeden na druhého, nás necháva rovnako chladnými ako Meursaultova vražda Músu.

Neľahká pozícia, v ktorej sa Daúd po vydaní svojho románu ocitol, tak pripomína Odyseovu snahu preplávať medzi dravou Skyllou a nenásytnou Charybdou. Podobne aj Daúd na jednej strane otvorene kritizuje „nádor“ bujnejúci v pozadí európskej kultúry, no rovnako ostro útočí aj na uzavretosť myslenia časti arabského sveta. Nakoniec aj cieľom vyhlásenej fatwy nebolo nič iné, než zabrániť prístupu nových myšlienok, názorov a postojov.

Avšak to, že sa aj samotný alžírsky imám Zeraoui rozhodol fatwu proti Daúdovi vyhlásiť prostredníctvom statusu na svojom facebooku, hovorí za všetko.

Fotografie: Valérie Farine, Actes Sud, Barzakh, Odeon, Petit Press a Agora

---