Kritička skupinovej mysle

Foto:  Stuart Heydinger / The Observer 

Times ju označili za najdôležitejšiu spisovateľku uplynulých sto rokov, kritici ju prirovnávajú k Virginii Woolfovej. Počas svojho života napísala viac ako 50 kníh, za ktoré zozbierala množstvo významných literárnych cien. Krátko pred 88 narodeninami sa dočkala aj ocenenia, o ktorom vyhlasovala, že ho nikdy nezíska.

Ako doteraz najstaršej osobe jej v roku 2007 udelila Švédska akadémia Nobelovu cenu za literatúru. Získala ju za „epiku ženskej skúsenosti, ktorá skepticizmom, zápalom a vizionárskou silou podrobuje skúmaniu polarizovanú spoločnosť“.

Britská spisovateľka Doris Lessingová sa narodila pred sto rokmi v iránskom Kermánšáhu britskému úradníkovi a ošetrovateľke. Keď mala šesť rokov, rodina sa presťahovala do Južnej Rodézie, dnešného Zimbabwe. Do štrnástich rokov Lessingová navštevovala školu v Salisbury (Harare), potom sa samovzdelávala najmä čítaním anglickej a americkej literatúry. V tom čase začala písať.

V 19 rokoch sa vydala, stala sa matkou dvoch detí. Uverila komunistickým ideálom a chcela pre svoje deti vytvoriť lepší svet, svet bez nespravodlivosti, svet, v ktorom rasa nehrá žiadnu úlohu. Uväznená v prázdnom manželstve s konvenčným mužom a dvomi malými deťmi však nemala dostatok priestoru na presadzovanie svojho presvedčenia. Túžba po slobode, túžba zmeniť svet, túžba písať boli silnejšie. Rozviedla sa a od rodiny odišla, za čo bola mnohonásobne odsudzovaná.

V komunistickej organizácii Left Book Club sa spoznala so svojím druhým manželom Gottfriedom Lessingom, s ktorým mala syna. Ani toto manželstvo však nevydržalo a v roku 1949 spolu s najmladším potomkom odišla do Londýna. O rok neskôr vyšla jej prvá kniha The Grass Is Singing (Tráva spieva), ktorou odštartovala kariéru profesionálnej spisovateľky.


Prvé britské, americké a slovenské vydanie románu Tráva spieva

Po príchode na britské ostrovy začína Lessingová prichádzať o ilúzie, ktoré mala o komunistickej ideológii. Stranu opúšťa v roku 1954, avšak stále sa vyjadruje k spoločensko-politickým témam. Zasadzuje sa za zrovnoprávnenie žien, verejne kritizuje politiku apartheidu a nukleárne zbrane, kvôli čomu sa z nej stala persona non grata v Južnej Rodézii i Juhoafrickej republike.

Do Afriky sa však neustále vracia – zostáva prítomná v jej tvorbe, ktorá nesie autobiografické črty. Lessingová sa zaoberala sociálnymi otázkami, rasizmom, medziľudskými vzťahmi, neskôr písala psychologické thrillery a science-fiction.

Azda najznámejšou knihou Doris Lessingovej je The Golden Notebook (Zlatý zápisník) z roku 1962. Hlavná hrdinka, spisovateľka Anna Wulf zachytáva svoj život v štyroch zápisníkoch: v čiernom, červenom, žltom a modrom, ktoré sa snaží spojiť do jedného – zlatého.

Doris Lessingová 1961
V 60. rokoch sa spisovateľka angažovala v kampani proti jadrovým zbraniam

Kniha býva často označovaná za feministickú klasiku, no Lessingová sa voči tomu ohradzovala. Nechcela byť zaškatuľkovaná ako feministická autorka. Jej diela boli komplexnejšie, nevenovali sa jednej hlavnej téme. Zlatý zápisník rozoberá rodové rozdiely, vzťahy medzi mužmi a ženami, ale rovnako sa venuje rasizmu, socializmu a duševnému prežívaniu postáv.

Pri príležitosti nedožitých 100. narodenín Lessingovej si online čitateľský klub britského Guardianu zvolil ako knihu mesiaca práve Zlatý zápisník. Ak by sme toto výročie chceli podobne osláviť na Slovensku prečítaním niektorej z viac ako 50 próz, čo napísala, museli by sme začať pátraciu akciu po antikvariátoch. Možno by sme mali šťastie a objavili by sme slovenský preklad jej prvého románu Tráva spieva, ktorý v roku 1974 vydal Slovenský spisovateľ. Pravdepodobnejšie však je, že by sme narazili na niektorý z českých prekladov, keďže do jazyka našich susedov bolo preložených viac Lessingovej diel.

Pre domáce vydavateľstvá nie je dobrou vizitkou, že aktuálne sa nepredáva žiadna próza od laureátky Nobelovej ceny, Ceny Princa Astúrskeho (2001), francúzskej Prix Medicis (1976), rakúskej Ceny za európsku literatúru (1982), talianskej Premio Mondello (1985, 1987) a Premio Grinzane Cavour (1988), Britskej literárnej ceny Davida Cohena (2001) a ďalších. V kníhkupectvách možno dostať len poviedkovú zbierku Muž a dvě ženy (A Man and Two Women) z českého vydavateľstva Odeon.


Eseje Doris Lessingovej Väzenia, v ktorých sme sa rozhodli žiť

Doris Lessingovú si môžeme pripomenúť len útlou knižkou Väzenia, v ktorých sme sa rozhodli žiť (Prisons We Choose To Live Inside, 1986), ktoré v preklade Ani Ostrihoňovej vydalo v roku 2017 vydavateľstvo Inaque. Súbor piatich esejí vznikol v rámci projektu Masseyových prednášok, kde výnimočné osobnosti každoročne dostávajú priestor prezentovať výsledky svojho výskumu.


Prvé kanadské, britské, americké vydania Lessingovej esejí

Spisovateľka sa vo svojich textoch zaoberala kolektívnym myslením, vplyvom skupiny na jednotlivca. Rozhodujeme sa naozaj slobodne? Do akej miery má na naše myslenie vplyv skupiny, do ktorej patríme? Dokážeme si obhájiť vlastný názor, aj keď všetci ostatní tvrdia opak?

Ľudia sú stádovité zvieratá. Len veľmi málo skutočne osamelých ľudí je zároveň naozaj šťastných. Máme potrebu niekam patriť, zámerne vyhľadávame ľudí, ktorí myslia podobne ako my. No keď už sa do takejto skupiny dostaneme, naše individuálne myslenie začne splývať s kolektívnym. Po čase nie je zrejmé, či do skupiny patríme preto, že naše názory sa zhodujú s názormi skupiny, alebo preto, že myšlienky skupiny považujeme za naše vlastné.

Lessingová nezatracuje skupiny, no upozorňuje nás na skutočnosť, že najťažšou vecou na svete je zachovať si individuálny nesúhlasný názor v rámci danej skupiny. Pretože nie je nebezpečné do nejakej skupiny či skupín patriť, ale nechápať spoločenské zákony, ktorými sa skupiny riadia, ktoré riadia aj nás a ktoré ovplyvňujú naše názory.

Toto správanie postihuje všetkých ľudí bez rozdielu. Ak by si niekto myslel, že ľudia s vyšším vzdelaním, odborníci, vedci či umelci sú voči takémuto správaniu imúnni, mýlil by sa.

Doris Lessingová 2008
Spisovateľka na londýnskej recepcii pri príležitosti získania Nobelovej ceny

Lessingová v roku 1984 názorne ukázala, aké ťažké je pre začínajúceho spisovateľa preniknúť do literárneho sveta. Pod pseudonymom Jane Somers poslala do vydavateľstva dve knihy. Dve vydavateľstvá ju ihneď odmietli, prijalo ju tretie, spolu s tromi európskymi vydavateľstvami. Knihu zámerne poslala ľuďom považujúcich sa za odborníkov na jej texty. Nespoznali ju. Po vydaní vyšli na knihu kritické povýšenecké recenzie, ktoré typicky vychádzajú na nové romány.

Týmto experimentom potvrdila, že značka, je stále viac ako skutočnosť, podľa obalu sa hodnotí kvalita. Koľko priemerných kníh známych spisovateľov bolo oslavovaných a naopak, koľko začínajúcich projektov skončilo len preto, že ich autorov nikto nepoznal? Bojíme sa nového, neznámeho najmä preto, že skupina si ešte nestihla vytvoriť názor. Máme strach ozvať sa prví. Čo keď náš názor nebude ten správny? Nechávame sa ovládať vlnami masových emócií, až zabúdame na tie vlastné.

Eseje sú písané zrozumiteľným jazykom a kriticky treba povedať, že Lessingová v nich neprináša nové myšlienky. Už dávno vieme, ako skupiny fungujú. Z histórie by sme sa mohli už viackrát poučiť, no ako ľudstvo opakujeme stále tie isté chyby. Práve preto je dôležité si ich pripomínať.

Ľudia, čo prídu po nás, sa budú čudovať, že na jednej strane sme nazhromaždili toľko informácii o vlastnom správaní, zatiaľ čo na druhej strane sme sa ani nepokúsili ich využiť na to, aby sme zlepšili svoje životy.

V esejach sa spomína dianie z 80. rokov, čo je azda jediný znak toho, v akom období boli napísané. Texty sú univerzálne, nadčasové a, bohužiaľ, stále aktuálne aj v roku 2019. Dokonca by sme mohli povedať, že sú ešte aktuálnejšie a akútnejšie. Väzenia, respektíve bubliny, v ktorých momentálne žijeme, sú najmä vďaka rozmachu sociálnych sietí tesnejšie, ako bývali v 80. rokoch. A to aj napriek tomu, že množstvo nazhromaždených informácii sa enormne zväčšilo a nikdy nebolo prístupnejšie.

Paradoxom však zostáva, že v dobe informačnej dostupnosti máme zo všetkých Lessingovej kníh v slovenčine k dispozícii len zbierku esejí.  

Grafika a fotografie: The Observer, Daily Mirror, HarperCollins, Slovenský spisovateľInaque


Patrícia Šišková

Patrícia Šišková
  Práve číta Povedal mi veštec od Tiziana Terzaniho