Rudolf Sloboda sa nebál byť úprimný

Pred niekoľkými dňami by sa spisovateľ Rudolf Sloboda dožil 80 rokov. O svojom vzťahu k tvorbe jedného z najoriginálnejších slovenských autorov sa s nami rozprával spisovateľ Márius Kopcsay.
 
V rozhovore prezradil aj to, čo nové chystá na vydanie a nevyhol sa ani otázke o kritickom blogu Miky Rosovej, ktorý sa týkal jeho románu Asvabaždénie.

Asi žiadny začínajúci autor, ale ani etablovaný spisovateľ ako vy, neobíde bez povšimnutia dielo Rudolfa Slobodu. Vedeli by ste povedať, kedy ste zažili prvý skutočný čitateľský zážitok s tvorbou Rudolfa Slobodu?

Dlho som o Rudolfovi Slobodovi počúval, ale až neskôr som siahol po jeho románe Krv. Mohlo to byť asi rok alebo dva potom, ako vyšiel. Text ma okamžite vtiahol takým spôsobom, že som sa od neho nevedel odtrhnúť. A samozrejme, následne, aby som sa „dovzdelal“, čítal som od Slobodu všetko, čo dovtedy, alebo aj potom vyšlo.

Patrí Rudolf Sloboda k inšpiračným zdrojom v prípade vášho písania?

Nepochybne áno, hoci nemôžem povedať, že by som sa ho snažil napodobňovať. Na istú príbuznosť našich spôsobov písania poukázali skôr iní, povedzme v recenziách. Možno to vyplýva z istej príbuznosti pohľadov na svet i spôsobu rozprávania – napríklad keď sa autor nevyvyšuje nad text a nebojí sa, že vo svojich prózach sám seba príliš odkryje alebo zhodí, skrátka je spontánny a autentický.

Pri pohľade napríklad do Slovníka slovenských spisovateľov 20. storočia, ktorý má takmer 600 strán, sa zdá, že Slovensko má na päť miliónovú krajinu veľmi veľa ľudí, ktorí sa autorsky venujú literatúre. Rudolf Sloboda je však jeden z mála, ktorý z tejto veľkej skupiny vyčnieva. V čom podľa vás spočíva jeho jedinečnosť a autorská originalita?

Niekedy mám pocit, že máme nielen veľa ľudí, ktorí píšu, ale pomerne veľa autorov, ktorí píšu dobre a zaujímavo. Ale Sloboda z nich naozaj vyčnieva – možno tým, čo som naznačil v predošlej odpovedi, teda schopnosťou ísť na doraz, na dreň, nebáť sa bolestí, emócií, sarkazmu, absurdity. Nebojí sa byť úprimný a nedbá na to, či si ho ako autora budú čitatelia stotožňovať s postavami (vieme, že to beztak robia) a čo si o ňom pomyslia. Táto odvaha z neho – v kombinácii s nekonvenčným, na pohľad akoby neučesaným štýlom rozprávania – robí naozaj výnimočného autora.

V románe Rozum sa hlavný hrdina pokúša napísať filmový scenár a ten napokon predstavuje časť samotného knižného diela. Teda akýsi neveľmi vydarený román v románe. Už to je pre mňa majstrovstvo.

Niektorí z vašej spisovateľskej generácie často navštevovali Rudolfa Slobodu v jeho dome v Devínskej Novej Vsi. Navštívili ste aj vy niekedy nevšedného človeka a ešte nekonvenčnejšieho spisovateľa, alebo máte s ním nejaký iný osobný zážitok?

Osobne sme sa, žiaľ, rozprávali len raz, a to som sám seba nepovažoval za spisovateľa, takže sme sa bavili o banálnych veciach. Inšpirovali ma jeho opisy Devínskej Novej Vsi, rád som tam chodieval na výlety, dokonca som tam mal aj svadbu, pretože som ju nechcel mať v centre mesta. Šokovala ma jeho smrť a boli sme s bývalou manželkou na jeho pohrebe. Všade v Devínskej, hoci bola jeseň, lietali mraky komárov a prišlo mi to absurdné, groteskné a tragické presne ako Slobodove diela.

Asi každá národná literatúra má autorov na svetovej úrovni, aj keď svet o nich nevie. Je to podľa vás aj prípad Rudolfa Slobodu?

Určite áno. Je to zvláštne, ale spisovateľ, ktorý strávil život v Devínskej Novej Vsi, prípadne v Bratislave, je svetový. Na druhej strane bol a je Sloboda dôkazom toho, že byť na Slovensku svetovým spisovateľom nie je poľahčujúca okolnosť.

Ku ktorému svetovému spisovateľovi má Rudolf Sloboda podľa vás najbližšie?

Občas si na Slobodu spomeniem pri čítaní Houellebecqa. A jeho úvahy a (seba)reflexie majú veľa spoločného s Dostojevským.

V roku 1995 spáchal Rudolf Sloboda samovraždu. Má nejakého nie epigóna, ale originálneho pokračovateľa?

Sloboda je len jeden. Ľutoval som, že som sa s ním nestihol viac spoznať a dôkladnejšie sa porozprávať, napríklad aj o písaní, tak ako sa teraz môžem rozprávať povedzme s Ľubom Feldekom. Ale to je asi sebecká myšlienka.

Na záver také menšie odbočenie. Onedlho budete mať 50 rokov. Pripravujete na  vydanie nejakú ďalšiu prozaickú knihu?

Pripravujem román Instantný otec, novelu Dedoluško, ale sú to len pracovné názvy. A rovnako mám hotový rukopis trochu netradičného diela Stena, ktoré na etapy vznikalo v rokoch 1987, 1992 a po štvrťstoročí som našiel a oprášil jeho rukopis napísaný na stroji. Zistil som, že má čo povedať čitateľovi aj dnes, alebo práve dnes, takže som ho oprášil a upravil, resp. aktualizoval a mal by tento rok vyjsť.

Ešte sa mi nedá neopýtať na to, čo hovoríte na kritický blog v Denníku N o vašej ostatnej knihe Asvabaždénie od Miky Rosovej?

Dlho som o blogu nevedel. Nevenoval by som mu pozornosť, len ma zamrzelo, keď ho niektorí ľudia zdieľali a v diskusii pod ním sa, v duchu dnešnej facebookovej doby, zjavovali kategorické úsudky o mojej osobe typu – to ale musí byť debil, ten Kopcsay, veď čo od neho chcete, pracoval v bulvári, to hovorí za všetko, je to slabý spisovateľ aj novinár. Recenzia má poskytnúť autorovi spätnú väzbu, hoci nepríjemným spôsobom, čo sa v prípade Rosovej tak trochu stalo.

Ale neviem, či má byť inšpiráciou pre to, aby nad vami vynášali kategorické súdy, ba rozsudky, ľudia, čo vás vôbec nepoznajú a nič od vás nečítali. A ako sa zaprisahali, ani si nikdy neprečítajú.


Márius Kopcsay  (1968)
Slovenský prozaik, hudobník a novinár. Debutoval v roku 1998 zbierkou poviedok Kritický deň, za ktorú získal Cenu Ivana Kraska. Je autorom deviatich prozaických kníh, päť z nich bolo nominovaných na Anasoft Litera. V roku 2006 bol medzi ocenenými autormi Veľkej ceny za východoeurópsku literatúru (Großer Preis für osteuropäische Literatur), ktorú udeľuje rakúsky KulturKontakt.


Ivan Kollár

Ivan Kollár
  Práve číta A vyhnali sme Mečiara od Ivana Šimka