Kresťan menom Judáš

Izraelského spisovateľa Amosa Oza slovenskému čitateľovi zvlášť predstavovať netreba. Diela ako Čierna skrinka či Panter v podzemí už dávnejšie preukázali Ozovu schopnosť vytvoriť pútavý príbeh plný historických odkazov, lásky, ale aj bolesti a zrady.

Dlhoročný favorit na ocenenie Nobelovou cenou za literatúru pritom čerpá inšpiráciu stále z rovnakého prameňa – pohnutých dejín štátu Izrael. Jeho posledný román s názvom Judáš nie je výnimkou.

Oz vo svojom príbehu čitateľov vracia do Jeruzalema konca 50. rokov minulého storočia, chladného obdobia prichádzajúcej jari. Relatívne jednoduchý dej románu nám predstavuje trojicu hlavných hrdinov, s generačným rozdielom medzi každým z nich.

Pôvodné hebrejské a slovenské vydanie románu Amosa Oza

Roztržitý študent Šmuel prežíva ťažké obdobie. Neúspech v láske a finančné ťažkosti navyše sprevádza aj neschopnosť konečne dokončiť svoju doktorskú prácu o živote Ježiša Krista. Keď sa už-už rozhoduje Jeruzalem nadobro opustiť, natrafí na neobyčajný inzerát. Ponukou je ubytovanie v dome starého profesora histórie Walda, odkázaného na invalidný vozík. Jedinou cenou, ktorú musí Šmuel za svoj nocľah zaplatiť, je viesť každý večer s Waldom rozhovory, aby tak aspoň na malú chvíľu zamestnal starcovu neobyčajne bystrú myseľ. Trojicu hrdinov dopĺňa pôvabná Atalja, vdova po tragicky zosnulom Waldovom synovi.

Netrvá dlho a pred Šmuelom sa odhaľujú bolestivé tajomstvá obyvateľov tohto domu. Nejde len o smrť syna, za ktorú sa Wald cíti byť priamo zodpovedný, ale aj o rozporuplnú postavu Šaltiela Abravanela, významného izraelského politika a otca Atalje. Jeho skalopevné, no idealistické presvedčenie o nutnosti arabsko-izraelského zmierenia bolo stúpencami jeho oponenta, neskoršieho premiéra Davida Ben-Guriona, potlačené a z Abravanela sa stal zradca národa. A práve pojem zrady hrá v románe kľúčovú úlohu.

Amos Oz sa prostredníctvom konania jednotlivých postáv prepadáva dejinami až k menu, ktoré sa stalo synonymom zradcu – Judášovi.

Nazeranie na apoštola, ktorého odpudivé umelecké zobrazovanie dalo najmä v 20. storočí základ mnohým antisemitským predstavám o židovskom výzore, prechádza v románe nečakanou zmenou.

Mladý Šmuel sa aj pod vplyvom rozhovorov s Waldom začína na jeden z najemotívnejších biblických príbehov pozerať kriticky. Kladie si otázku, načo Judáš potreboval oných 30 zlatých, keď bolo známe, že ide o zámožného človeka. Šmuelovi nedáva zmysel ani Judášov bozk, ktorým mal pred rímskymi vojakmi Mesiáša označiť. Ježiš bol v celom Jeruzaleme v tom čase predsa už známou postavou a jeho konanie bolo predovšetkým zo strany rímskej vrchnosti ostro sledované. Nakoniec, on sám svoje meno nikdy netajil a nie je známe, že by sa niekedy skrýval. K jeho zadržaniu teda mohlo prísť v ktoromkoľvek okamihu.

V snahe o vysvetlenie týchto nezrovnalostí začína Šmuel nazerať na historicky najznámejšieho zradcu inými očami. Čo ak práve Judáš bol tým najvernejším z apoštolov, ktorý uveril v Ježišovu výnimočnosť? Čo ak bola jeho viera dokonca silnejšia než tá Ježišova, ktorý sa svojho osudu neraz zľakol či dostal strach?

Judáš sa tak z tohto pohľadu skrz svoju zradu len snaží naplniť proroctvo o dlho očakávanom Mesiášovi, no keď zistí, že zapríčinil umučenie svojho milovaného učiteľa, sám spácha samovraždu.

Amos Oz zachádza ešte ďalej, keď hovorí, že Judáša možno nazvať úplne prvým kresťanom.

Pôvodný izraelský román nesie v doslovnom preklade názov Evanjelium podľa Judáša, čo má s ohľadom na samotný dej o niečo výpovednejšiu hodnotu ako slovenským (ale aj českým) vydavateľom skrátený názov Judáš.

Je dôležité spomenúť, že k románu v tomto roku pribudla aj útla knižka s názvom Ježiš a Judáš (Jesus und Judas, Patmos, 2018) , ktorú tvorí prepis Ozovej berlínskej prednášky práve na spomínanú biblickú tému. Oz v nej vysvetľuje pozadie úvah o postave Judáša, ktoré siahajú až hlboko do jeho detstva. Nemenej zaujímavým je aj pripojený doslov postupimského rabína Waltera Homolku.

Výnimočnosť tohto románu možno vidieť v kontraste slabšej dejovej konštrukcie, no o to silnejších historicko-filozofických odkazov. Dej nemožno vnímať samoúčelne. Ozovi slúži predovšetkým ako nosná konštrukcia pre myšlienky, ktoré sa snaží čitateľovi odovzdať.

Amos Oz v púšti pri meste Arad (2004)

Autorovou silnou stránkou je aj schopnosť navodzovania napäto-melancholickej atmosféry, ktorú dokáže udržať až do poslednej stránky knihy. Že práve to je jedna z vlastností, ktorú Amos Oz ovláda takmer dokonale, bolo možné spoznať už v česky vydaných poviedkach Scény z venkovského života.

Svoje miesto si v románe nakoniec našiel aj ľúbostný príbeh, ktorého osud je však charakterom postáv spečatený ešte skôr, než sa môže naplno rozvinúť.

Otvorený koniec románu nepôsobí vôbec umelo. Nedostáva sa nám síce odpoveď na mnohé otázky, no odmenou je  priam katarzný účinok, ktorý Oz dopriava svojim postavám, čitateľom a azda aj sebe samému. Nie je pritom vôbec ťažké uhádnuť, že je to práve Oz, kto sa skrýva za postavou starého profesora Walda.

Aj keď oboch vnútorne zmieta skepsa, beznádej a možno aj smútok z toho, kam veci smerujú, je ich nepopierateľnou snahou o tom hovoriť, písať, diskutovať – slovom, podávať svedectvo. Románový hrdina Wald tak robí prostredníctvom rozhovorov s častokrát naivným študentom Šmuelom a spisovateľ Amos Oz prostredníctvom svojich kníh.

Ak pre nič iné, tak aspoň preto sa román Judáš oplatí prečítať.

Aj keď si román možno už dlhšie prečítať v kvalitnom českom vydaní (Paseka, 2017), slovenskí čitatelia sa o niekoľko dní dočkajú aj jeho slovenského prekladu. Vo vydavateľstve Slovart vyjde 4. mája 2018.

Myslím, že by nebolo vôbec na škodu k vydaniu hneď pripojiť aj slovenský preklad spomínanej a v mnohých ohľadoch ozrejmujúcej knihy Ježiš a Judáš.

Fotografie: Micha Bar-Am  /  Ilustrácie: Keter Books, Slovart
Pôvodná verzia článku je publikovaná aj v sekcii Blogy Literárnych novín

---