Narcis a Rozum ako Britva od Krvi

Z otcovej strany Chorvát, nedoštudovaný filozof, ostravský baník, robotník vo Vítkovických železiarňach, nekonvenčný človek a svojrázny askéta z Devínskej Novej Vsi, ale predovšetkým jeden z najlepších slovenských spisovateľov. Aj taký bol Rudolf Sloboda, od narodenia ktorého pred týždňom uplynulo 80 rokov.

Tak trochu slobodovsky drzo a s veľkou dávkou ignorancie voči literárnej vede a iným slovenským spisovateľom sa dá povedať, že slovenská literatúra sa delí na tú pred a po Rudolfovi Slobodovi.

Už ako 20-ročný svojou prvou oficiálne uverejnenou poviedkou – Do tohto domu sa vchádzalo širokou bránou – v legendárnom časopise Mladá tvorba pootvoril možno nie širokú bránu, ale dovtedy zavreté dvere do ďalšej literárnej komnaty.

Odvážne a tak trochu korešpondujúc so svojím priezviskom naznačil, že písať, myslieť a v konečnom dôsledku aj žiť, sa dá (musí) len slobodne, nezávisle od literárnych, spoločenských alebo politických konvencií a obmedzení.

O pár rokov neskôr literárnu, ľudskú, ale predovšetkým intelektuálnu nezávislosť Sloboda naplno predviedol v románovom debute Narcis (1965). Nevídaným spôsobom zmenil románové rozprávanie, keď výrazne prekročil dovtedajšie hranice autobiografického písania.

Sloboda v debute ohlásil aj koniec klasického literárneho hrdinu s väčšinou pozitívnymi vlastnosťami a do popredia postavil skutočného človeka akoby z okraja spoločnosti, z  ktorého svojím autorským talentom vytvoril plnokrvnú literárnu postavu. Takú, s ktorou sa dá nielen v mnohom polemizovať, nesúhlasiť, ale pre jej „normálne“ ľudské prežívanie aj stotožniť.

Verný svojmu typu filozofujúcej a do seba obrátenej literárnej postavy zostal aj v druhom románe Britva (1967). V Narcisovi hľadá svoje zmysluplné miesto vo svete mladík Urban Chromý, v Britve už vystupuje dospelý muž Daniel, manžel a otec, ktorý sa ocitá zoči-voči vlastným protichodným a nepríjemným pocitom, vyplývajúcim z nie veľmi dobrých skúseností s láskou, manželstvom, žiarlivosťou, otcovstvom. Zatiaľ čo Urban Chromý je vo svojom hľadaní neúspešný, Daniel sa dostal ešte ďalej, je sklamaný.

Literárne a spoločenské konvencie vtedajšej socialistickej spoločnosti, ktoré v mnohom presakujú aj do dnešných čias, absolútne prekročil v súčasnosti už v kultovom románe Rozum (1982). Ešte aj dnes vyvoláva údiv, ako mohlo toto dielo, búrajúce mnohé spoločenské tabu, ujsť pozornosti striehnucich komunistických cenzorov.

Román z knižných pultov zmizol behom niekoľkých mesiacov, možno aj preto, že mnohí si chceli prečítať knihu, v ktorej sa autor prostredníctvom bezmenného rozprávača štyridsiatnika priznáva k tomu, že neznáša svojich kolegov v práci, prežíva ostré konflikty s manželkou, alebo zabije psa sekerou. V čase ešte stále trvajúcej normalizácie predstavoval Rozum svojou otvorenosťou, názorovou ostrosťou veľké osvieženie v slovenskej literatúre.

Rudolf Sloboda opúšťa protialkoholickú liečebňu v Pezinku

V silne autobiografickom románe Sloboda nabúral aj predstavu spisovateľa ako svedomia národa, alebo nejakého múdreho starčeka poznajúceho odpovede na zložité otázky ľudského života. Ukázal spisovateľa ako človeka zápasiaceho nielen napríklad s alkoholizmom, ale aj s neschopnosťou dať do aspoň trochu znesiteľného poriadku svoj súkromný život. Autor-rozprávač zažíva čosi, čo by sme dnes nazvali kríza stredného veku.

Na konci Rozumu Sloboda píše: „Čo vymyslím pre svoj ďalší život? Môj stav, to už nie je ani skepsa, ani hnev, ani zúfalstvo. Je to priam smrť. Som mŕtva duša a som horší ako všetci zločinci sveta. Tí možno ospravedlňovali svoje zločiny povinnosťou, alebo túžili po bohatstve, ale otupenosť citov, ktoré sa mi motajú v hlave, to je smrť. Som zabitý človek.“

Aj ďalšie romány, novely a zbierky poviedok Rudolfa Slobodu ako napríklad Uhorský rok (1968), Šedé ruže (1969), Romaneto Don Juan (1971), Hlboký mier (1976), Hudba (1977), Druhý človek (1981), Stratený raj (1983), cenzúrou vykastrovaný román Uršuľa (1987), Rubato (1990), Útek z rodnej obce (1992), alebo Jeseň (1993) vykazujú autobiografické prvky.

No asi najvýraznejšie svojou ostrosťou, originálnosťou postrehov, ktorými autor-rozprávač, v tomto prípade Gazda, komentuje nielen seba, ale aj dianie okolo, nadväzuje na Narcis, Britvu a Rozum, román Krv (1991). Román, ktorým akoby Sloboda uzavrel svoj vlastný autoportrét. Autoportrét, v ktorom sa zrkadlí aj trpké poznanie, že ľudský život je najťažší spôsob existencie. Možno aj preto, lebo tým, že žijeme, neustále niekomu ubližujeme.

Ťažko povedať, či práve toto poznanie priviedlo Rudolfa Slobodu 6. októbra 1995 k rozhodnutiu, dobrovoľne ukončiť svoj život.

---