Sú autori, pre ktorých je minulosť prostriedkom k pochopeniu princípov dneška. Jedným z nich je aj Bernhard Schlink. Nadčasové stavia pred dobové, jednotlivcovi venuje viac pozornosti ako epoche, ktorá je len javiskom príbehu. Tieto axiómy platia aj pre jeho najnovší román Olga (2018).
K slovenskému čitateľovi sa kniha dostáva rok po vydaní nemeckého originálu, a to v českom preklade Jany Zoubkovej. Na obálke sa uvádza, že ide o dielo autora kultového Predčítača (Der Vorleser, 1995).
Marketingová informácia však nebola nevyhnutná, pretože kniha je ako jej hlavná predstaviteľka Olga. Ambiciózna, nepoddajná a najmä prekračujúca konvencie. V mnohom presahuje aj kultového Predčítača, a tak uspokojí aj náročnejšieho čitateľa s veľkými očakávaniami.
Olga je nie príliš rozsiahly román, čo do počtu stránok, avšak svojím historickým a geografickým záberom je doposiaľ najobsiahlejším Schlinkovým dielom. Román sa odohráva v priebehu 134 rokov, pričom geograficko-historicky mapuje východ Pruska až po západné Nemecko a Nemeckú ríšu, Afriku, Južnú Ameriku, Sibír a Arktídu.
Pôvodné vydanie vydanie v nemčine a český preklad Schlinkovho románu
V románe Olga sa prelína niekoľko rovín, cez ktoré sa dá vnímať. Od myšlienok ženskej emancipácie, cez problémy vyrovnávania sa s minulosťou, až po sociálne rozdiely v danej dobe. Avšak primárnou líniu, cez ktorú sa príbeh otvára, je zachytenie zrodu idey silného Nemecka a taktiež pádu tých, ktorí jej uverili, ale aj tých, ktorí stáli mimo tejto myšlienky.
K prerozprávaniu Olginho príbehu si autor zvolil tri naratívne postupy, ktoré knihu aj formálne členia.
Prvá časť je rozprávaná v tretej osobe, akoby fakticky. Dej je prehľadný a jazyk literárny. Čitateľ sa ocitá vo zvláštnej pozícii, je síce v strede diania, ale vždy, keď chce k postavám pristúpiť bližšie, naráža na tabuľu skla, za ktorou stojí.
Olga Rinkeová je sirota z chudobných pomerov a po smrti rodičov sa jej ujíma babka, ktorej prekáža Olgin slovanský pôvod a chce z nej vychovať „pravú“ nemeckú ženu. Olga sa vymyká dedinskému prostrediu, ale aj nárokom svojej babky. Už v detstve spoznáva Herberta Schrӧdera, syna statkára a dediča cukrovaru. Obaja nedokážu zapadnúť do prostredia, v ktorom vyrastajú, a práve ich inakosť ich zbližuje. Vzťah Olgy a Herberta z úprimného priateľstva prerastá do hlbokej lásky.
„Co je nekonečné, je taky nedosažitelné, ne? Ale existuje vůbec něco, co je nedosažitelné, nejen v současnosti a se současnými prostředky, ale navždycky?
A co uděláš, když nekonečna dosáhneš?“
Avšak rozdiely medzi Olgou a Herbertom nie sú len stavovské. Ich najväčšie rozdiely pramenia z horizontov, ktoré sa snažia dosiahnuť. Olgine horizonty sú najmä v jej vnútri. Vzdelanie sa pre ňu stáva prostriedkom pre dosiahnutie osobného rozvoja, emancipácie a prekonanie „stavovského osudu“.
Herbertove horizonty presahujú jeho samého, sú v ideáli veľkého Nemecka. Svoje osobné naplnenie hľadá v diaľkach a sláve. Túži kráčať v prvej línii avantgardy a je ambiciózny ako jeho vlasť. Herbetovu túžbu Olga kritizuje aj pri iných, hlavne pri Bismarckovi: „chtějí Nemecko moc velké“
Otázku Ako sa svety Olgy a Herberta môžu stretnúť?, si čitateľ preto pravdepodobne položí už po prvých stránkach.
Z Olgy sa stáva učiteľka a z Herberta vojak a cestovateľ. Ich vzťah pokračuje a pre Olgu je Herbert „dálkou bez konce“. Pri poslednej výskumnej expedícii v roku 1913 za polárnym kruhom Herbert bez stopy zmizne. Avšak pre Olgu naďalej zostáva najbližším človekom a ich vzťah trvá, aj keď jeden z nich neexistuje.
Bernhard Schlink číta v mníchovskom Literaturhause úryvok z Olgy
Druhú časť románu po rokoch rozpráva Ferdinand, o dve generácie mladší muž, ku ktorému si Olga vytvorila vzťah ako k malému chlapcovi. Čitateľ sa k Olge dostáva bližšie cez ich spoločné rozhovory, ktoré poodhalia jej svet a názory. Schlinkova Olga je tu nejednoznačnou postavou a autor necháva na čitateľovi, ako sa k nej postaví.
„Chtěl jsem také vědět víc o její lásce k Herbertovi. Chtěl jsem vědět, jak její lásku k Herbertovi ovlivnilo odmítaní jeho fantazií, a pochopil jsem, že láska není součeť dobrých a špatných vlastností milovaného.“
…
„Já po Herbertovi netruchlím, žiju s ním.“
V záverečnej časti sa čitateľ dostáva k Olge najbližšie. Čítame Olgine listy, ktoré počas svojho života písala Herbertovi do Tromso. Príbeh sledujeme z krehkej a nepokojnej perspektívy hlavnej predstaviteľky, akoby teraz sedela priamo pred nami. Bernhard Schlink tu postavil na hlavu to, čo sa zdalo byť jasné a pochopiteľné. Z faktov sú len domnienky a z istoty kúsky, v ktorých sa pozorovateľ snaží zorientovať nanovo.
Hoci román začínal ako statická správa o osudoch jednotlivých postáv, v tejto časti sa ponára hlbšie do nádejí a pnutí medzi nimi, pričom ich protichodnosť zasiahne čitateľa priam bolestne. Autor však ide ešte ďalej a prichádza s ďalším zvratom, a práve to je jediné, ktoré mu možno vyčítať. Pozorný a vnímavý čitateľ tušil tento zvrat už v prvej kapitole, ani to však neuberie na strhujúcom tempe celého románu.
Nórske mesto Tromso, kde Ferdinand nachádza Olgine listy, je horizont, za ktorým Olga stratila Herberta, hoci na začiatku predstavoval nádej k jeho návratu.
Aj keď je Olga zmierená s tým, že Herbert sa už nikdy nevráti, naďalej mu ďalej píše listy poste restante. Ak odpoveďou mŕtvych je vždy mlčanie, tak potom sú snáď Olgine listy ozvenou bolesti a samoty, s ktorou sa musí vysporiadať? Myšlienkami, ktoré chce vysloviť, ale nechce na ne odpoveď. Alebo Olga píše Herbertovi, ktorý už fyzicky nejestvuje v jej svete, avšak zostáva s ňou ako osobná skúsenosť s jej vlastnou existenciou?
Napokon sa Herbert stal jej diaľkou bez konca, samostatným horizontom v nej samotnej.
Ako sa môžu stretávať naše svety?
Otázku, ktorú sme si na začiatku kládli pri vzťahu Olgy a Herberta, na konci môžeme položiť aj sebe. Dokážeme prijať individualitu druhého človeka a preniesť ju do skúsenosti s poznávaním svojho sveta, a teda v istom zmysle aj vlastného bytia? Alebo sme odsúdení na vzájomné míňanie sa na nástupištiach života?
„„Melódií Olžina života byla její láska k Herbertovi a protest proti němu – jako naplnění a zklamání. Po protestu proti Herbertovu bláznovství tohle bláznivé gesto, na konci tichého života hlasitá rána – Olga vytvořila kontrapunkt k melodii svého života.“
Bernhard Schlink nám v Olge opísal snahu pochopiť a prijať individualitu iného človeka, ktorá nám ponúka nové zorné pole pri vlastnej skúsenosti so svetom. Nech už je ten svet akýkoľvek – náš vlastný, iných či ten zdieľaný. Autor nám snáď aj takto naznačuje, ako môžu ladiť melódie našich životov v spoločnosti, v ktorej žijeme a čelíme jej démonom.
Grafika a fotografie: Laura Knightová, Diogenes, Odeon a Literaturhaus München
Katarína Kuklová
Práve číta Súmrak dňa od Kazua Ishigura
finančným príspevkom prostredníctvom vašej platobnej karty alebo cez internetový platobný systém PayPal
IBAN: SK92 8330 000000 2001476552
BIC/SWIFT: FIOZSKBAXXX
Ďakujeme za vašu podporu!
