Koniec Eddyho Bellegueula

Foto:  Seuil / Arnaud Delrue 

Édouard Louis nemá na detstvo ani jednu šťastnú spomienku. Priznáva to hneď v prvej vete svojho autobiografického románu Koniec Eddyho (En finir avec Eddy Bellegueule, 2014).

Narodil sa 30. októbra 1992 ako Eddy Bellegueule v regióne Pikardia na severe Francúzska. Meno mu vybral otec na základe amerického seriálu. Malo to byť meno pre drsného chlapca, pretože v dedine, v ktorej sa narodil a vyrastal, bolo mužskou povinnosťou odovzdávať chlapské hodnoty svojim synom a vychovať z nich drsňákov. No Eddy bol odmalička iný. Mal vyšší hlas, ženskú intonáciu. Prehnane gestikuloval, pri chôdzi hýbal bokmi. Jeho rodičia nazývali tieto prejavy maniere a kládli si otázku, prečo sa ich syn správa ako slečinka.

Väčšinou mi vravievali slečinka a slečinka bola u nich naozaj tou najhoršou nadávkou – to, o čom tu hovorím, bolo cítiť v tóne, ktorý používali -, takou, čo vyjadrovala najviac zhnusenia, omnoho viac ako tupec alebo blb.

Eddy nezapadal do agresívneho patriarchálneho sveta, v ktorom aj jeho matka o sebe tvrdila, že má gule a nenechá so sebou zametať. Mužské hodnoty boli v dedine Hallencourt najdôležitejšie a to, že sa im Eddy vymykal, mu dávali tvrdo pocítiť nielen doma, ale aj na ulici. V dedine, kde sa každý s každým pozná, sa akákoľvek odchýlka trestá klebetami a posmechom, všetko, čo nezapadá, je automaticky podozrivé a treba s tým niečo spraviť.


Slovenské, francúzske a české vydanie románu Édouarda Louisa

Francúzsky vidiek na severe krajiny, ktorý Édouard popisuje, má ďaleko od idylických predstáv bohémskeho života v typickom provensálskom sídle, v ktorom rozvoniavajú čerstvo upečené croissanty. Eddy vyrastal v tmavej izbe bez osvetlenia, pretože na luster či žiarovku neboli peniaze. Miesto podlahy betón, na stenách pleseň. V malej 5 m2 izbe zdieľal so svojím bratom poschodovú posteľ, oproti ktorej stál vždy pustený televízor.

Realita, s ktorou nás konfrontuje, ukazuje, že chudoba je prítomná aj na miestach, na ktorých by sme to nečakali, a vymaniť sa z nej je náročnejšie, ako by sa mohlo zdať. Ide o pevne uzamknutý svet s jasnými pravidlami a rolami.

Matka ubitá životom, prepracovaná, nahnevaná. Otec typický drsný muž, bitkár, cholerik. Nulová radosť zo života, jediné rozptýlenie predstavuje televízia. Obaja trpia vážnymi zdravotnými problémami, ktoré sú následkom ťažkej práce. Xenofóbne a rasistické myšlienky sú prirodzené, no inak sa veľmi nad životom nezamýšľajú, ich svet je obmedzený. To, že muži sú agresívni a násilní k svojim ženám, sa považuje za normálne, rovnako alkoholizmus.

Generácia za generáciou opakuje ten istý scenár, osud každého jedinca je dopredu daný. Perspektíva minimálna, kariérne možnosti obmedzené na manuálne práce.

Mami, ale v noci sa továrne zastavia, však v noci spia?
Nie, továreň nespí. Nikdy nespí. Preto aj tvoj otec a starší brat chodia na noc do práce, starajú sa o to, aby sa nezastavila.
A aj ja budem chodiť do továrne v noci?
Áno.

Útočiskom pre Eddyho nebola ani škola. Aj keď si uvedomoval dôležitosť vzdelania a bol inteligentný, dosahoval priemerné výsledky a vždy využil príležitosť vyhnúť sa vyučovaniu. Na pôde školy ho čakala len ďalšia šikana, ponižovanie, výsmech a bitky. Kamkoľvek sa pohol, musel bojovať so svojou inakosťou. Snažil sa vyhovieť všetkým, rodičom, súrodencom, spolužiakom, ľuďom z dediny. Skúšal sa prispôsobiť: chodiť s dievčatami, venovať sa chlapským aktivitám, byť drsný. Napriek vynaloženej snahe to však nedokázal, nedokázal zmeniť to, kým je – homosexuálom.


Podľa románu bol nakrútený aj film Marvin ou la Belle Éducation (2017)

Prostredie ho nepochopilo, no on si uvedomil, že má právo na vlastný život a identitu. Pozbieral v sebe silu, prijal samého seba a z obmedzeného prostredia sa nakoniec oslobodil. No dokázal sa vyrovnať so všetkým, čo prežil? Podarilo sa mu nájsť svet, do ktorého by zapadol? Ak nikdy nikam nepatril, ťažko sa mu bude pasovať do inej spoločnosti, hlavne ak so sebou nesie tieň minulosti, ktorá je taká odlišná od minulosti ostatných členov novej sociálnej skupiny. A práve preto je dôležité zmieriť sa s tým, kým bol, ako vyrastal a ako sa stal tým, kým je teraz.

Eddy už nie je Eddy ale Édouard. So svojím dospievaním sa vyrovnal tak, že o ňom napísal autobiografickú novelu, ktorú by sme mohli označiť za francúzsky naturalizmus 21. storočia. Mohlo by sa zdať, že chce len šokovať. Používa jednoduchý jazyk, preskakuje z témy na tému, nedbá na štruktúru. Rozpráva s odstupom a chladom, sucho a bez emócie. Nemá potrebu zveličovať, kvetnato opisovať, ani sa ľutovať.

To, čo prežil, je pre neho realita – drsná, ale jednoduchá, a taký je aj jeho text, surový a úsporný. A práve to mu pridáva na autenticite.

Fotografie: Éditions du Seuil, AbsyntPaseka


Patrícia Šišková

Patrícia Šišková
  Práve číta Povedal mi veštec od Tiziana Terzaniho