Zulejka otvára oči

Ak pre literatúru existuje príležitosť, kedy dokáže naplno ukázať svoju silu, potom je to chvíľa, keď prichádza k prekrytiu malých, bezvýznamných dejín jednotlivcov s mohutnými a nezvratnými dejinami národov, ideológií či tyranov.

Nakoniec práve to sa za posledné dve storočia v románoch svetovej literatúry stáva predmetom najväčšieho obdivu. Ruská literatúra môže byť v tejto súvislosti priam ukážkovým príkladom.

Či do rúk vezmeme Tolstého, Solženicyna, Pasternaka, Bulgakova, Nabokova, ale aj súčasných spisovateľov ako Ulická, Šiškin či Alexijevičová, stretávame sa s osudmi drobných a naoko bezvýznamných ľudí ocitnuvších sa v nezastaviteľnom súkolí dejín.

Debutový román tatárskej autorky Guzeľ Jachinovej – Zulejka otvára oči (Зулейха открывает глаза, 2015) je v mnohých ohľadoch plynulým a dokonalým nadviazaním práve na túto tradíciu. Netreba sa preto v jeho prípade báť hovoriť o pokračovaní „klasickej literatúry“ v 21. storočí.

Konštrukciu románu, ktorý pôvodne vznikal ako scenár pre takmer 3-hodinový film, tvorí osud ženy Zulejky, ktorá je s početnou skupinou Tatárov po vražde svojho muža nútená odísť do pracovného tábora na Sibíri. Útrapy cesty v nehostinnej prírode, ale aj vnímanie ľudskej posádky ako praobyčajného a ľahko nahraditeľného tovaru priam plasticky zobrazuje hodnotu ľudského života v Sovietskom zväze 30. rokov.

Ruské a slovenské vydanie románu Zulejka otvára oči

Neúprosnosť stalinských čistiek však na druhej strane nedáva príležitosť „vyniknúť“ iba temným stránkam človeka, ale aj tým svetlým. Románovým dôkazom je najmä postava samotnej Zulejky, ktorá práve v tých najťažších chvíľach poodhaľuje skutočný zmysel slova ľudskosť.

Druhá časť knihy sa bližšie venuje osudom jednotlivých obyvateľov tábora. Čitateľ sa stáva svedkom toho, ako sa hlavná hrdinka Zulejka, zvyknutá vždy na slovo poslúchnuť akýkoľvek mužský príkaz, postupne emancipuje nielen od nadvlády iných ľudí, no aj od spôsobu jednoduchého myslenia, ktoré jej v živote pripravilo nemálo útrap.

Akiste by sa našlo mnoho takých, ktorí by Jachinovú dokázali veľmi rýchlo obviniť z „prikrášľovania“ historických udalostí, či vymýšľania si šokujúcich príbehov za účelom prilákania senzáciechtivých čitateľov. Opak je však pravdou. Hoci si autorka v románe na žiadnom mieste nerobí nárok na historicky presný výklad jednotlivých udalostí, príbehy postáv nie sú dielom jej fantázie, ale beletristicky spracovaným „prepisom“ archívnych svedectiev konkrétnych ľudí.

Neprehliadnuteľnou črtou románu je aj autorkina snaha venovať svoju pozornosť národu Tatárov, ktorého je sama súčasťou. S vysvetľovaním osudu prostredníctvom národnej mytológie sa čitateľ stretne nielen pri Zulejke, ale aj iných hrdinoch tohto románu. Autorkin zámer priblížiť myslenie a kultúru Tatárov zvýrazňuje aj používanie slov z tatárskeho jazyka, ku ktorým je ponúknutá pomôcka vo forme slovníka na konci knihy.

Podľa románu nakrúca Ruská televízia aj televízny seriál

Ako Jachinová uviedla v mnohých rozhovoroch, hlavným impulzom pre napísanie románu boli príbehy jej starej mamy, ktorým však pre svoj nízky vek začala prikladať dôležitosť až po jej smrti. Poukázanie na osud mnohých Tatárov počas hladomoru však vydavateľov najprv príliš nezaujal. V kratších častiach tak kniha vychádzala v časopise Sibírsky oheň, a až následne bola autorke ponúknutá možnosť vydať samostatný román. V tom momente sa na Jachinovú obrátila pozornosť takmer celého Ruska. Román Zulejka otvára oči krátko na to získal v krajine najprestížnejšiu literárnu cenu Veľká kniha (Большая книга) a začal sa prekladať do 29 cudzích jazykov.

Sláva však Jachinovej ukázala aj svoju trpkejšiu príchuť. Prostredníctvom listov sa na ňu začalo obracať množstvo krajanov Tatárov, ktorí cítili potrebu Jachine vyrozprávať tragické príbehy ich predkov či celých rodín. Jachinovej sa tak pred očami začal vytvárať obraz bezrozmernej hrôzy a utrpenia. Ako sama povedala, keby o osudoch ľudí z týchto listov vedela vopred, nikdy by svoju knihu nedokázala dokončiť.

Záver románu, v ktorom sa Zulejka lúči so svojím odchádzajúcim synom nielen v nádeji jeho skorého návratu, ale najmä v nádeji príchodu lepších časov, je jednou z najsilnejších častí románu. Rok 1946, v ktorom sa dej románu končí, totiž v našich mysliach môže z pohľadu histórie evokovať mnohé, no toho, čo by Zulejkinu nádej dokázalo naplniť, je žalostne málo.

Ostrá pozornosť, ktorá sa po vydaní jej prvého románu na Jachinovú zamerala, nezostala iba pri hodnotení kvalít diela. Ako to už pri návštevách významných ruských spisovateľov býva, otázky európskych novinárov sa nevyhli ani hodnoteniu politickej situácie v Rusku. Očakávanie nového prírastku do kritického krídla rusky píšucej inteligencie však Jachinová nenaplnila. „Žijem vo svojej vnútornej slobode, … o politiku sa nezaujímam. Sloboda je vnútorný pocit, ktorý nezávisí od vonkajších okolností“, odvetila na jednu z mnohých otázok dotýkajúcich sa súčasného kremeľského vedenia.

Neutrálny postoj, ktorý Guzeľ Jachinová zaujala, jej úspechu iba napomohol. Chvála sa totiž rinie z oboch strán inak nezmieriteľných táborov. V rovnakom roku, ako bola kniha vydaná (2015), si za ňu autorka dokonca vyslúžila štátnu literárnu cenu Veľká kniha. Či teda zo spisovateľkinej strany išlo o úprimnú odpoveď, alebo skôr šikovný marketingový ťah v snahe neodlákať nádejných čitateľov, sa asi nedozvieme.

„Príbeh, ktorý rozprávam, dokazuje, že realita je vždy ešte o čosi zložitejšia“, uzaviera Jachinová.

V tom sa s autorkou azda všetci zhodneme.

Fotografie: TASS, Nikolaj Oberemčenko, Slovart

---